Súrny hovor

Na chatu chodievali ľudia rôznych pováh. Boli aj takí, čo sami seba brali veľmi vážne.

A keďže naši chatári boli známi recesisti, takíto "vážení" ľudia boli pre nich vďačným sústom.

Raz sa dostavil dôstojný pán profesor z Prahy a hneď od začiatku rád dával najavo svoju dôležitosť.

Keď po čase začínal byť trošku viac ako náročný, chatár k nemu úctivo prišiel a povedal: "Pán profesor máte súrny telefonát. Volá vás Praha.“

Na tento účel mali na chodbe krásny telefónny aparát s vidlicou ako sa patrí. V tom čase chatári o telefónnom spojení samozrejme mohli iba ak snívať.

Pán profesor opakovane vykrikoval haló, haló a nervózne ťukal do vidlice.

Situáciu pochopil až potom, keď mu ktosi ukázal, že k aparátu nevedú žiadne drôty. Urazil sa ešte viac a hneď na druhý deň odcestoval.

Gabriela Fülöppová
Poprad, Slovakia
April 23, 2014

Parents of this entryParents

Siblings of this entrySiblings

Tagsalojz krupitzerjokekežmarská chatavysoké tatrystory
LanguageSLOVAK Content typeARTICLELast updateFEBRUARY 24, 2024 AT 23:05:16 UTC