Strechy nad oblakmi

Strechy nad oblakmi je známa kniha Františka Mrázika o histórii horských chát vo Vysokých Tatrách. Tu uvádzame dva úryvky, v ktorých autor spomína Alojza Krupitzera.

 

Zbojnícka chata (str. 75)

Prvým nájomcom bol od roku 1927 plných sedem rokov Dežko Palkovič. Bol čiastočne ochrnutý na pravú stranu tela, ale stal sa magnetom a legendou pre všetkých návštevníkov chaty. V rokoch 1932-1933 ostala už chata aj cez zimu otvorená. S Palkovičom spolupracoval aj Štefan Zamkovský. Pre oboch to bol aj tvrdý život vysokohorských nosičov. Materiál a zásoby často vynášali aj študenti a učni zo železničiarskeho učilišťa v Spišskej Novej Vsi, kde predtým pracoval Dežko Palkovič ako hospodár. V roku 1930 na chate pracoval a vynášku zabezpečoval veľmi populárny Alojz Krupitzer.

 

Chata pod Rysmi (str. 111)

15. júla 1933 sa slávnostným otvorením chaty začala písať jej história. Predseda smokovského odboru KČST Gustáv Nedobrý vtedy povedal: „Dnes vám slávnostne odovzdávame útulňu a želáme vám aby ste ju hojne navštevovali. Vám, návštevníci Rysov, aby ste si mohli dožičiť krásneho výhľadu a v zlom počasí našli bezpečný útulok. Vám, horolezci, aby bola základňou pre krásny šport a vám, všetci návštevníci, aby ste boli spokojní“. Možno ani vtedy netušil, ako do bodky sa v nasledujúcich rokoch jeho želania naplnia.

Iste by to potvrdil aj Ľudovít Krupitzer, ktorý sa v roku 1933 stal prvým chatárom útulne pod Rysmi. Mal vtedy 23 rokov a okrem obrovského nadšenia aj dobrého priateľa, s ktorým tu strávil 6 sezón. Robili spolu všetko, čo bolo treba. Určitý čas im vypomáhal aj kôň — hucul, ktorého kúpil vtedajší nájomca chaty pri Popradskom plese Václav Fiška, ktorý mal pod správou aj útulňu pod Rysmi.

Popri radostiach však prvého chatára stretávajú aj strasti v podobe nešťastí a tragédií obdivovateľov hôr. A tak počas chatárskej práce aj pomáha — rovnako ako všetci jeho nasledovníci. Po rokoch si na svoje pôsobenie spomínal: „Ťažký život bol na chate. Nebolo tu nijakého súkromia, ani len veci kde zložiť. Ale robili sme to preto — a to nie je fráza — aby sme mohli v horách žiť. Trvale zostal len ischias a pocit, že tu zostal kus práce, na ktorú ľudia spomínajú a dosiaľ ju vidia. A potom ešte niečo hlboko v srdci, ale o tom už naozaj ťažko hovoriť“.

František Mrázik
Gabriela Fülöppová
Poprad, Slovakia
Friday, May 14, 2021

article

Alojz Krupitzer Vysoké Tatry Czechoslovakia

Slovak

Comments