Súrny hovor

Na chatu chodievali ľudia rôznych pováh. Boli aj takí, čo sami seba brali veľmi vážne.

A keďže naši chatári boli známi recesisti, takíto "vážení" ľudia boli pre nich vďačným sústom.

Raz sa dostavil dôstojný pán profesor z Prahy a hneď od začiatku rád dával najavo svoju dôležitosť.

Keď po čase začínal byť trošku viac ako náročný, chatár k nemu úctivo prišiel a povedal: "Pán profesor máte súrny telefonát. Volá vás Praha.“

Na tento účel mali na chodbe krásny telefónny aparát s vidlicou ako sa patrí. V tom čase chatári o telefónnom spojení samozrejme mohli iba ak snívať.

Pán profesor opakovane vykrikoval haló, haló a nervózne ťukal do vidlice.

Situáciu pochopil až potom, keď mu ktosi ukázal, že k aparátu nevedú žiadne drôty. Urazil sa ešte viac a hneď na druhý deň odcestoval.