Pozor, zákruta!

Stopovačka v Číne
Stopovačka v Číne

Podstatou akejkoľvek, nielen vašej expedície je pohyb, premiestňovanie sa, cestovanie. Aké zvyčajné, ale aj tie menej obvyklé dopravné prostriedky či "hýbadlá" ste okúsili?
Okúsili sme rozhodne všetky dopravné prostriedky. Väčšinu cesty sme prekonali ako bežní cestujúci vlakom a autobusmi. V Mongolsku, Číne a hlavne v Indii sme veľa prešli autostopom, teda vlastne "nákladiakostopom", lebo osobných áut je v celej Ázii strašne málo. Po mestách sme sa vozili tradičnými rikšami, čo sú buď dvoj alebo trojkolesové minidrožky ťahané buď pešo, alebo bicyklovým či motocyklovým prevodom. Medzi ďalšie dopravné prostriedky patrili trajekty, ktoré nás aj s autobusmi a autami prevážali cez vietnamské zálivy, slony, na ktorých sme sa prevážali ulicami indického Dílí, no a ešte 1000-míľový let z Thajska do Indie, ktorému sme sa nemohli vyhnúť, pretože v Barme sa vtedy bojovalo a tak tam bol zakázaný vstup.

Možno že aké-také kusé správy o ázijskej doprave máme, ale skutočne ešte stále bude exoticky pre našinca znieť spojenie "Mongolsko+autá".
Výrazným rozdielom je už to, že okrem krajín bývalého Sovietskeho zväzu a okrem rozvinutých v žiadnej z navštívených krajín Ázie nevidno osobné autá. Pár ich je vo veľkomestách, no stav ciest a ich preťaženosť nedovoľujú vodičom cestovať na veľké vzdialenosti. Menšie mestá a dlhé trasy sú preto doménou nákladiakov (lebo kamióny sa tam tiež ešte neujali) a autobusov, a potom bicyklov, rôznych vozov, fúrikov a spústy neuveriteľných výmyslov na kolesách. Podobné je to aj vo Vietname a Indii. V Thajsku nie, tam už majú takpovediac bohatý západ - výborné cesty a veľa dobrých osobných áut. Čo je zvláštne, jazdia tam predovšetkým picku-upy. V Iráne, ktorý napriek diktatúre bohatne zo ziskov z predaja ropy, sú tiež výborné cestné komunikácie. Navyše, liter benzínu tam stojí nejakých 17 halierov... Nevýhodou je, že tam človeka každých tridsať kilometrov zastavuje policajná hliadka, pre ktorých je Američan (lebo pre nich sú všetci belosi Američania) takpovediac lahôdkou. Výnimkou je aj Mongolsko a Laos: tam nejazdí skoro nič.

Neviem, či by som si vôbec dokázal kúpiť na stanici v Číne alebo Laose lístok na vlak a správne vydedukovať z cestovného poriadku, ak ho majú, kedy a kam chcem cestovať... ako ste riešili tento problém?
Proste sme sa na všetko pýtali. Čas odchodu, nástupište, dĺžka cesty, a tak ďalej. A vždy, keď nás niekto pochopil a podal nám žiadanú informáciu, raz alebo dvakrát sme si ešte všetko overili u iných. Aj lístky sme si dávali kupovať od domácich ľudí - veď v mnohých krajinách to znamenalo aj omnoho lacnejšie cestovné. Dôležité bolo, že sme sa nikde neponáhľali, na všetko sme mali dosť času.

Čo vás v rámci dopravy alebo motorizmu v Ázii prekvapilo tak, že ste si povedali "tak toto by som tu skutočne nečakal" a zostali ste možno ako sa hovorí stáť s otvorenou pusou "paf".
Snáď by som spomenul cestu autobusom vo Vietname... bol to taký mikrobus, snáď pre 15 ľudí, no bolo nás tam asi dvojnásobný počet. Aj sedadlá, ktoré tam boli, by mali niesť predponu "mikro". To je vlastne typické pre celú Áziu - ľudia sú tam vzrastom v priemere menší, tak aj vozidlá a miesta na sedenie sú primerane zmenšené. Boli sme tak stisnutí operadlami, batohmi a ľuďmi, že sme sa nemohli pohnúť ani o milimeter. Bol súkromný autobus, takže majitelia sa snažili vyťažiť z neho maximum. Rozdali sa igelitové vrecká a potom už nasledovala cesta na plný plyn. Myslím že sme porušili všetky vietnamské predpisy. Ľudia okolo nás vracali do vrecúšok, a keď tie boli plné, tak z okien. Tvárili sa ale normálne, proste každodenné cestovanie. No a pri tom všetkom boli celý čas otvorené dvere, v ktorých stál vodičov pomocník, ktorý mal za úlohu verbovať nových cestujúcich. Visel v tých dverách za jednu ruku a druhou chytal pocestných. Autobus len trochu spomalil, cestujúci bol vtiahnutý do autobusu a išlo sa ďalej. Vrcholom bol okamih, keď sme pri prechode akousi dedinou míňali skupinku vietnamských detí, ktoré sa zabávali tým, že hádzali kamene do nášho autobusu. Jeden z tých kameňov preletel otvoreným oknom a trafil môjho priateľa Dalibora (Šebesta) do čela. Dosť nás to vystrašilo, no okno sme zavrieť nemohli: žiadne tam nebolo.
Keď sme sa ubytovali v peknom hotelíku v centre vietnamského Hanoja. Akurát sme dostali kľúče, keď sa nás malý chlapík v hale bez okolkov spýtal, či hovoríme po česky. Vysvitlo, že ako množstvo jeho krajanov aj on bol na praxi v niektorom z československých socialistických podnikov. Medzitým tiež predával digitálky na blšom trhu, no a zo zárobku si potom vo Vietname kúpil dva hotely v centre mesta a jeden na pobreží... Len jedno nechápem: ako vycítil, že sme práve z Československa. Hovorili sme predsa anglicky a okrem toho, ako nám sám povedal, ešte nikdy predtým k nemu žiadny Čech ani Slovák nezablúdil...

Čo by ste aplikovali u nás, alebo naopak, radšej nikdy neskúšali - z pohľadu jazdy autom, autobusom, loďou, bicyklom...
Rozhodne by som bral, keby sme dakde pod Slovenskom našli trochu ropy tak, aby sme tiež mali benzín za 17 halierov.

Ak ste boli svedkom nehody, ako to riešia domorodci, v akom postavení sú chodci, zvieratá (o Indii a posvätných kravách sa traduje, že ak sú na ceste, treba ich obchádzať).
Predstavte si preplnené cesty, stovky bicyklov a rikší, chodcov, vozov, no a každý sa priam živelne snaží predbehnúť všetkých ostatných. Jedna gigantická dopravná zápcha, bez pravidiel cestnej premávky, za zvuku stoviek klaksónov a v mrakoch čiernych splodín. No predsa sme žiadnu vážnu autonehodu nezažili... dodnes nerozumiem, ako je to možné. Asi to bude tým, že ľudia sú na ten abnormálny chaos veľmi dobre zvyknutí...

Ako ste "vianocovali" a ako to prebiehalo?
Vtedy sme boli na západnom pobreží Indie, v Bombaji. Normálne veľkomesto, dievčatá v minisukniach, mestská železnica, mrakodrapy. Bývali sme u kamarátky Biby (Záthureckej) z Popradu, ktorá tam práve bola na stáži. Boli to zvláštne Vianoce. Bez stromčeka, bez sviatočného kapra, bez maminých koláčov. Bolo pekne teplo, sneh by sa našiel snáď len v chladničkách. V uliciach úplne nevianočný frmol. Nikto ani netušil, že sú v ten deň nejaké sviatky. Cítili sme sa preto trochu osamelo. Urobili sme si francúzske zemiaky a ovocný šalát, no a potom sme nad čajovými keksami ticho spomínali na našich doma. Bolo to však krásne a veľmi radi na to spomíname. Predsa len to boli Vianoce iné od väčšiny ostatných, na ktoré si však presne nespomenieme, pretože boli všetky rovnaké.

Možno praktická rada pre vašich nasledovníkov - proti čomu ste sa dali očkovať pred cestou, ako vyzerala vaša batožina, čo s dokladmi, kde ich treba uschovávať a kde získať víza, aké nemoci vás kvárili počas cesty, čomu sa treba vyhnúť v pití a stravovaní, čo ste si dali vyoperovať pred cestou...
Dôležité je očkovanie - dostali sme vakcíny proti rôznym druhom žltačky, proti brušnému týfusu, obrne, tuberkulóze a podobným príšernostiam. Najhoršou hrozbou je však v Ázii malária, no proti tej očkovanie neexistuje. Čo sa týka batožiny - na takej dlhej ceste človek cíti každý gram navyše. Takže brať skutočne čo najmenej. Inak si to odnesú plecia a nohy. No a víza - tie je najlepšie žiadať po ceste, vždy v predchádzajúcej krajine. Mohlo by sa totiž stať, že ak si doma kúpite vízum povedzme do Laosu, po príchode na hranice zistíte, že vám už vypršala platnosť, alebo že sa v krajine medzitým zmenili zákony či celá vláda a na cestovanie potrebujete vlastne úplne niečo iné.

Nezanedbateľnou súčasťou bol asi bakšiš pre rôznych "dôležitých" úradníkov na hraniciach...
To je pravda. Prečítam vám kúsok z denníka, ktorý som po ceste písal: "Sedíme v kabíne Renaulta 500, za nami pätnásťmetrový náves plný orieškov. Sme na hranici Turecka s Bulharskom. U Slovanov, vlastne už doma. Vodič kamiónu otvára okienko a podáva colníkovi pas a papiere. Colník otvorí pas a začudovane pozrie nahor. "Bakšiš... bakšiš," hovorí a klope ukazovákom do pasu. Už tam mala byť vložená desaťmarkovka. Na váhe ďalších desať, aby neboli problémy. Kontrola plomby - dvadsať mariek. Nezaplatíš - urobíme prehliadku vozidla. Na náklady špeditéra vyložiť všetok tovar a zasa naložiť. Každý platí, aj keď má všetko v úplnom poriadku. No a dopočuli sme chýry, že colníci do svojich palácov na predmestiach jazdia na bavorákoch..."

Ako a kde ste oslavovali Silvestra?
To bolo neďaleko Bombaja. Vybrali sme sa na pláž, pod palmy a indické hviezdy. Na ohníku sme si uvarili šošovicovú polievku a potom sme popíjali pivo a bláznili v príboji. Nad ránom sme zaliezli do stanu, no čoskoro sme z neho museli vybehnúť, lebo nás takmer odplavil príliv.

Chystáte ešte niečo podobné, bude kniha?
Teraz chcem v prvom rade doštudovať antropológiu tuná v Belgicku, no potom by som chcel hneď vyraziť. Najskôr asi späť do Iránu a do ostatných štátov islamského sveta. A do Afriky, tam som ešte vôbec nebol. No a potom okolo sveta, aj s priateľkou. A kniha - určite ju raz napíšem, ale až potom, keď budem cítiť, že v nej budem mať čo napísať. Rozhodne by som nechcel prispieť do knižnice cestovateľských brakov.

Čo na to rodina?
Nechcel by som byť v koži našich rodičov v okamihu, keď sme sa s nimi pred cestou lúčili. Boli ale statoční a hlavne nám dôverovali, verili že to dokážeme. A podarilo sa.


Príprava na rozhovor s redaktorom Igorom Danišom pre reláciu Slovenského rozhlasu "Pozor, zákruta!".

Redaktor môj vstup zakončil takto: "Tomáš po našom rozhovore vybral pesničku, ktorú zahráme jeho rodičom a hlavne otcovi so želaním skorého uzdravenia." Tatko bol vtedy už veľmi chorý. Myslím, že to bola pieseň Twist & Shout od Beatles.

article, travel

expedition Asia At Dawn Asia radio Dalibor Biba

Slovak

Comments