Ázia na svitaní (I.)

Titulná strana novín Poprad: "Mladí Popradčania sa vrátili z Ázie"

Poprad, č. 11, 10. februára 1995

Tomáš Fülöpp a Dalibor Šebest sa vrátili zo 120-dňovej cesty^#

S Popradčanom Tomášom Fülöppom sme sa stretli náhodou pred pár dňami v kníhkupectve. Tak predsa sa vrátili, pomyslel som si. Priznám sa, i ja som patril k tým skeptikom, ktorí expedícii Ázia na svitaní nedávali veľké šance na návrat. Dnes sú však s Daliborom Šebestom obaja doma, živí a zdraví, plní dojmov, ktoré počas štyroch mesiacov zažili na trase 30000 kilometrov a o ktoré sa teraz s vami vďačne podelia.

Bol to vlastne bláznivý nápad vydať sa s 860 dolármi vo vrecku na okružnú jazdu po Ázii. Zháňanie sponzorov nedopadlo tak, ako si to obaja študenti predstavovali. Pomohli len dvaja — bratislavská cestovná kancelária Koala Tours a popradské kníhkupectvo Christiania. I Rádio Tatry, košické Top Rádio a denník SME ponúkali zlacnenú reklamu potenciálnym sponzorom, no neozval sa nik. Boli však už rozhodnutí. Tomáš prerušil štúdium na Technickej univerzite v Košiciach, Dalo zažiadal o individuálny študijný plán na ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Poprade, zbalili si batohy a 19. septembra minulého roku vyrazili.

Pašeráci zbraní^#

Prvou zastávkou mimo Slovenska bolo Mukačevo. Na železničnej stanici si od veksláka kúpili za ruské peniaze lístky na vlak. Domáceho totiž vyjde cesta vlakom lacnejšie ako zahraničného turistu a peňazí nemali nazvyš. Prvý problém nedal na seba dlho čakať. V Briansku, na ukrajinsko-ruskej hranici ich vytiahli z vlaku colníci a žiadali ich víza.

— Argumentovali sme tým, že víza nepotrebujeme, pretože máme v pasoch pečiatky "AB služobné". Očividne na nás chceli zarobiť, ale keďže sme im nič nedali, museli sme tam kysnúť dva dni. Potom začali kontrolovať obsah našich batohov, veľmi ich zaujímali lieky, nevedeli, čo to je. Nakoniec na nás vybalili takú vec, že prenášame zbrane, pretože sme mali so sebou dve dýky. Nápis na čepeliach: Stainless steel 420 brali ako označenie armádnej zbrane.

Potom vyšiel z basy zarastený chlap. Mysleli si, že je to väzeň, no nakoniec vysvitlo, že ide o policajta, ktorého strašne bolela hlava, lebo predošlú noc toho dosť veľa vypil. Dali mu tabletku proti bolesti a on si zaspomínal na časy, keď slúžil ako vojak v Československu. Neskôr sa za nich prihovoril, aby ich pustili, a tak obaja mohli pokračovať v ceste.

Hotel Lenin^#

Ďalšou zastávkou bola Moskva, no tam už od desiatej nič nejazdí, a tak museli prespať na stanici pod sochou Lenina, medzi stovkami tulákov, pre ktorých bol tento prašný nocľah jediným hotelom, kde mohli zložiť svoje hlavy. Na druhý deň stretli priateľa — básnika z Prešova, ktorý im kúpil lístky do Irkutska, hovoril totiž plynule rusky.

Denne zdolávali tisíc kilometrov, no bola to príjemná cesta. Na každej stanici postávali babky, čo predávali cestujúcim pirohy, vôkol nádherné brezové háje, drevenicové dedinky ako v rozprávkach. Prechod na ázijskú stranu oslávili po našom — spontánnym výskotom a fľašou tuzemského rumu. Posledný dotyk s kedysi najväčšou krajinou sveta bol mimoriadne studený. Kúpanie v 6-stupňovej vode Bajkalského jazera však takisto patrilo k tým príjemnejším zážitkom mladých cestovateľov. Rusko ako tranzitná krajina splnilo svoju úlohu na ceste za dobrodružstvom, za hranicami už čakala hornatá polopúšť — Mongolsko.

Za diktafón koňa^#

Predstavte si krajinu s dvoma miliónmi ľudí na rozlohe 33-krát väčšej ako Slovensko. Asi 90% obyvateľov Mongolska žije kočovným životom, bývajú v jurtách, chovajú dobytok — kravy, kozy, kone, ovce i ťavy.

"Sú to veľmi pohostinní ľudia. Keď nás zbadali, ako kráčame po lúke, pricválali k nám a pozvali nás k sebe. V jurte už bol pripravený čaj, dali nám najesť, viac-menej bez slova, pretože sa s nimi len ťažko dalo dohovoriť. Mongoli celý deň vylihujú, dobytok sa v podstate pasie sám. Zbierajú kravské lajná, tie potom sušia a kúria nimi. Deti do školy nechodia, pretože školy v stepiach jednoducho nie sú. Videli sme 6-7 ročných chlapcov, ktorí fajčili a večer čo večer boli opití. Mali sme ešte fľašu rumu, tak sme ju ponúkli hlave rodiny. Myslel si, že je to čistý špiritus a zaumienil si, že s ním vylieči hluchotu svojej matky tým, že jej ho naleje do uší. Starká nahodila úsmev od ucha k uchu, no pochybujem, že sa jej sluch vrátil. Chceli sme si zajazdiť i na koňoch, pred odchodom z Popradu sme sa totiž v jazdení cvičili. Kone mongolských pastierov sa nás však báli. Jedného sme si mohli i kúpiť, ponúkali nám ho — za diktafón."

Stodolárové vízum^#

Ďalšie cestovanie na nejaký čas opäť prerušil starý známy problém s vízami. Nechceli ich pustiť, kým nezaplatia pokutu 100 dolárov. Neexistuje tam na to žiadny zákon, taxu vám stanovia podľa momentálnej nálady. Mohlo to byť kľudne 200, 300 i viac. "Príďte, keď budete ochotní zaplatiť," povedala pani za okienkom a odmietala sa viac o tom baviť. A tak naši dobrodruhovia tvrdli tri týždne v Ulanbátare a spoznávali ho z tej krajšej stránky — navštevovali kultúrne pamiatky, mongolský balet, operu. Nakoniec prišla pracovníčka nášho veľvyslanectva v Pekingu, ktoré predtým kontakovali, no ani tá nič nevybavila. Obaja teda museli zaplatiť po 95 dolárov a boli v podstate radi, že sa odtiaľ dostali. Chceli už vidieť trocha zelene a trocha inteligentnejších ľudí.

(Pokračovanie v ďalšom čísle.)

• Expedition Asia at Dawn

• V Mongolsku majú štyri mesiace prázdnin, v Mali deti dostávajú známky od 0 do 20
• Pozor, zákruta!
• Diapásmo Ázia na svitaní
• Ázia na svitaní (III.)
• Ázia na svitaní (II.)
• Denník expedície Ázia na svitaní - január 1995
• Denník expedície Ázia na svitaní - december 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - november 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - október 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - september 1994
• Radi snívate?
• Pomoc na cestu vítaná
• Cestami Marka Pola