Ázia na svitaní (III.)

Poprad, č. 13, 17. februára 1995Poprad, č. 13, 17. februára 1995

Tomáš Fülöpp a Dalibor Šebest sa vrátili zo 120-dňovej cesty

Keď Tomáš s Daliborom prekročili hranice do Indie, ako keby sa vrátili o niekoľko storočí späť. Bol to úplne iný svet. S ľuďmi mali dobrý kontakt, pretože skoro každý Ind vie po anglicky — dôsledok dlhoročnej anglickej kolonizácie.

Pútnika nakŕmia

Celú Indiu v podstate prestopovali. Cestu nákladiakmi mali i s občerstvením. Pravidlo, vlastné najmä sikhom, znie: Pútnika musíš nakŕmiť a dať mu nocľah. S náboženstvom sa stretávali na každom kroku. Vodiči mali na palubných doskách sošky svojich bôžikov, večer pri nich vždy zapálili svetlo a pomodlili sa. Vôbec, duševná činnosť je pre Indov grom ich života. Naháňanie sa za majetkom je pre nich čímsi neznámym. Cestou napríklad Tomáš s Daliborom videli tuláka, čo bol úplne nahý, s vlasmi po pás. Jeden z tých mudrcov, čo putujú po krajine a nič nepotrebujú. A to málo, potrebné na prežitie, si jednoducho vyžobrú.

Reštaurácie, ktoré cestou navštívili — chatrče z dreva a rákosia, ponúkali to isté menu: veľkú placku, zvanú čapatí, k tomu prívarok z nejakej strukoviny a na pitie čaj s mliekom. Indovia jedia výlučne pravou rukou, tú druhú používajú na "niečo iné". Slovom nepoznajú toaletný papier, a tak... ale ináč sú vraj ich toalety hygienickejšie ako tie naše.

V Indii stále pretrváva kastový systém. Človek z nižšej kasty nemôže prehovoriť k človeku z kasty vyššej... Platí to i pre vzťah muža a ženy. Ten má vôbec dosť zvláštne pravidlá. Nie je výnimkou stretnúť muža, ktorý k žene prehovoril po prvý raz v dvadsiatich piatich rokoch. Neuvidíte napríklad ani chlapca a dievča, ako sa držia za ruky. Zato chlapcov, kráčajúcich po ulici držiac sa za ruky, stretnete na každom kroku. U nich je to normálne, je to prejav priateľstva. Nevesty vyberajú ženíchom otcovia podľa príslušnosti k tej-ktorej kaste. Na zoznámenie majú týždeň, alebo dokonca len jeden deň, či hodinu. Námietky neexistujú. Svadby sú obrovskými slávnosťami, kde sa zídu tisícky hostí. Indovia na ne šetria celý život.

Stretnutia s Popradčanmi

Vianoce strávili naši cestovatelia v Bombaji, u priateľky — Popradčanky Bibi Záthureckej, ktorá je tam na stáži v banke. Hinduisti, moslimovia, ani spomínaní sikhovia Vianoce neoslavujú, a tak si aspoň v úzkom kruhu, pri francúzskych zemiakoch, pripomenuli čaro týchto sviatkov.

Ich cesta potom smerovala do Dillí, kde trebalo vybaviť iránske vízum. Na tamojšej ambasáde stretli ďalšieho Popradčana, Rada Boháča, ktorý je v Indii konzulom. Štvordňové čakanie na vízum im spestril náboženský sviatok sikhov v podobe veľkolepého sprievodu mestom, kte Tomáš jazdil na slonovi a chytal pomaranče a banány, ktoré mu hádzali okolití obchodníci zo šiatrov. Sám ich potom rozdával chudobnejším.

Späť do Európy

Poslednými dvoma ázijskými krajinami, ktoré Tomáš s Daliborom navštívili boli Pakistan a Irán. Učarovala im najmä tamojšia príroda — púšť, skalisté hory, domy z hliny. S mentalitou ľudí je to trocha horšie. V Iráne čosi ako ľudské práva jednoducho neexistuje. Bez dôvodu vás môžu zatvoriť do väzenia. Keď sedeli v jednej teheránskej reštaurácii, jej majiteľ sa k nim spiklenecky naklonil a zašepkal: "Povedzte v Európe, že tu máme diktatúru a že sa tu zle žije!"

Nemali v úmysle zdržiavať sa dlhšie v krajine poznačenej strachom. Za 15 dolárov si kúpili lístky na autobus, ktorý ich odviezol až do Istanbulu. Tam našli parkovisko, kde parkujú kamióny, stretli tam i 10 Čechov a Slovákov. Stopovať už nemuseli. Ochotne ich vzali so sebou — na Slovensko.

Lákavé diaľky

Čo bolo vlastne cieľom ich cesty? Dokázať, že za malý peniaz (obaja mali len po 25 000 korún) sa dá prejsť poriadny kus sveta. Rodičia i priatelia boli presvedčení, že sa nevrátia živí. Naše predstavy o Ázii sú však skreslené. V podstate nemali žiadne problémy, okrem víz. Obajha svorne tvrdia, že tam môže ísť každý. Každý, komu sa nechce vysedávať doma a koho to láka za diaľkami. A kam povedú ich cesty najbližšie?

"Na Venušu asi nie, je tam príliš horúco," vtipkuje Tomáš. "Najbližšia cesta bude zrejme do Južnej Ameriky." Dalibora to zasa viac ťahá do Tibetu. No vlastne je to jedno. Chcú spoznávať celý tento svet. Spoznávať svoj domov — planétu Zem.

Štefan Šanta, Dalibor Šebest, Tomáš Fülöpp
Poprad, Slovakia
February 17, 1995

Parents of this entryParents

Siblings of this entrySiblings

Tagsdaliborasia at dawntomáš fülöppstorytravel
LanguageSLOVAK Content typeARTICLELast updateOCTOBER 20, 2018 AT 01:46:40 UTC