Mamka v Ríme (2003)

Gallery Image 1
Gallery Image 2
Gallery Image 3
Gallery Image 4
Gallery Image 5
Gallery Image 6
Gallery Image 7
Gallery Image 8
Gallery Image 9
Gallery Image 10
Gallery Image 11
Gallery Image 12
Gallery Image 13
Gallery Image 14
Gallery Image 15
Gallery Image 16
Gallery Image 17
Gallery Image 18
Gallery Image 19
Gallery Image 20
Gallery Image 21
Gallery Image 22
Gallery Image 23
Gallery Image 24
Gallery Image 25
Gallery Image 26
Gallery Image 27

Saturday, August 2, 2003 - Friday, August 8, 2003

Mamkina dovolenka u nás v Belgicku. Nezabudnuteľný skanzen Bokrijk: hodina náboženstva v lavici dedinskej školy z devätnásteho storočia, kompletne s prísnym flámsky hovoriacim pastorom; remeselníci pracujúci priamo v prastarých domoch a predávajúci stredoveké výrobky. Bruselská "pláž". Výlet loďou do bruselského prístavu. Každodenná horúčava. Pekných pár duvelov a potok bieleho chimay. A úžasná pita. Ale to hlavné malo len prísť...

Ôsmeho augusta večer, deň pred jej narodeninami, sme sa dohodli, že na druhý deň si v rámci oslavy pôjdeme pozrieť nejaký zámok na Loire vo Francúzsku...

Saturday, August 9, 2003

Tak sme okolo piatej vstali, sadli do požičaného auta a išlo sa.

Čo na tom, že na východ. Čo na tom, že v oblakoch bolo vidno čoraz viac lietadielok. Po polhodinke sme vystúpili a Mamka sa pýta, či ideme vlakom. Myslela si, že sme na stanici. O pár sekúnd neskôr už vedela, že ju čaká prvý let v živote. Ako darček sme jej kúpili letenku a pobyt v Ríme. A ja som išiel s ňou.

Alitalia, odlet 7:25. Mamka sa držala statočne. Nesedeli sme vedľa seba, to zrejme pomohlo. Dokonca sme videli aj majestátne Alpy v hĺbke pod nami. A o pol desiatej sme už vystupovali v dobiela rožžeravenom Ríme.

Zavolali sme Baške - nech háda, odkiaľ voláme. Ešte spala tak sprvu vôbec nič nechápala. Ale keď rozhovor končil, bola úplne dojatá. Ale nie tak dokonale ako naša Mamka. Tá sa pohybovala ako v mrákotách a dosiaľ sa nevedela zbaviť úžasu z prekvapenia. Po prvý raz letela. Bez nekonečných príprav očakávaní a strachov. A po prvý raz bola v Ríme. Len tak, s oblečením len na jeden deň. Ja som sa náramne tešil, že sa to tak vydarilo!

Ubytovali sme sa v hoteli Aquarium blízko centrálnej stanice Termini, ktorý som tiež zarezervoval cez internet. Bohužiaľ bol podstatne škaredší ako sa zdal na fotkách. Ale čo, veď celé dni sme aj tak trávili vonku.

Napriek nevyspatosti a príšernej páľave sme hneď v ten deň pochodili celé mesto. Väčšinou pešo, aby sme čím viac videli. Najprv cez park Esquilino. Vôňa typických borovíc, ktoré rastú okolo celého Stredozemného mora. Všade ruiny starovekých palácov. Koloseum v mori turistov, ktorí sa fotili s rímskymi legionármi v plastikovej zbroji. Ďalej okolo Fóra a Trajánovho stĺpu cez Piazza Venezia ku Panteónu (ozajstná staroveká stavba - prežila vďaka využitiu ako kostol; hore v kupole okrúhly otvor, ktorý na stenách vytvára cestujúcu elipsu svetla), Treviho fontáne, Španielskym schodom (z filmu Prázdniny v Ríme) atď. Potom dlhá púť pozdĺž Tiberu do Vatikánu.

Všade tie typické mopedy a staré autá, široké ulice bez čiar. Plávanie cez ulice bez ohľadu na svetelné znamenia. Behali sme z tieňa do tieňa, aby sme unikli slnečnej páľave. Zvláštny stav ako v ľahkej opilosti, z toho slnka a z nevyspatosti; smiali sme sa na úplných hlúpostiach, tak uvoľnene. Zhora pražilo slnko, zo spodu rozhorúčený asfalt. Mal som pocit, že keď si odpľuvnem, tak to len zasyčí a zem bude suchá. Ale v snahe šetriť tekutinami som to radšej neskúšal. Pili sme neprestajne.

Vo "Svätom meste" záľahy veriacich a rovnako veľa obchodíkov s výberom dokonale nevkusných suvenírov, vrátane Ježišov v "snežiacich" guliach a v tme fosforeskujúcich krížov. Kúpil som si jedno lacnučké tričko nevalnej kvality toho typu, aký tak rád nosím. Ku katedrále Sv. Petra neprestajne kráčal dlhý zástup ľudí z ľavej i pravej strany námestia (stred bol zabarikádovaný a neprístupný). Keď sme ale prešli celú tú vzdialenosť po ľavej strane a boli sme takmer pri vchode, nevrlí strážcovia nám oznámili, že sa vstupuje sprava. Povestné Švajčiarske gardy. Odevy majú navrhnuté Michelangelom, takže vyzerajú ako zo stredovekej rozprávky, ale inak sú nevraživí ako vyschnuté ropuchy. Tak sme prekráčali snáď pol kilometra naokolo ku tej istej bráne, lenže sprava. Tam bolo strážcov ešte viac a všetci dbali na správne mravy. Hneď mi dali najavo, že v kraťasoch do vnútra nepôjdem. Usmial som sa nad ich nízkosťou. Načo je dôležité dbať na odev, keď pod ním sme všetci rovnako nahí? Bohužiaľ, nikto nevie ako merať úctu, a tak za jej znak zaskakuje odev. Veľmi hlúpe pravidlá. Horšie bolo, že ani Mamku nechceli pustiť - lebo mala prikrátke rukávy. Tak som vytiahol z ruksaku moju cestovateľskú zelenú károvanú šatku a dal ju Mamke na plecia. Tak už do vnútra mohla. Neskôr som sa dozvedel, že keď bola vo vnútri katedrály, pristúpil k nej ďalší strážnik a prikázal jej, aby si cípy šatky, ktoré dovtedy len tak držala v rukách, zaviazala na uzol...

Naskytol sa mi úžasný obraz, keď si dvaja vychytralí veriaci na námestí pred katedrálou vymieňali nohavice, aby ten druhý, ktorý mal len kraťasy, mohol tiež do chrámu. Stihol som spraviť aj vydarenú fotku. Spomenul som si na Paľovu báseň Benátky.

Jediný tieň na celom tom obrovskom námestí poskytuje staroveký obelisk v jeho strede, ktorý ktosi ukradol z Egypta a na jeho vrchol zbabelo pripevnil symbol cudzieho náboženstva: kovový kresťanský kríž. Obelisk stojí na jedinom vyvýšenom mieste celého obrovského námestia. Nie je tu ani jednej lavičky pre unaveného pútnika! Tak som sa usalašil v jeho tieni. Na dúšok som vypil jeden a pol litra a pozeral po dievčatách. Čoskoro sa ale objavil policajt a veľmi medzinárodným gestom mi naznačil, aby som sa od obelisku pratal.

Okolo monumentu sú v podlahe rôzne astrologické znamenia, na ktoré postupne ukazuje jeho tieň. Zvláštne; myslel som si, že astrológia je pre kresťanstvo pohanským učením.

Bolo zaujímavé sledovať, ako sa ľudia zhromažďujú v dlhom tieni obelisku. Keby som tak mal niekoľko hodín času, natočil by som film, ktorý by pohľadom zhora zrýchlene ukazoval obeh tieňa okolo obelisku a skupinu ľudí, ktorá sa nevdojak pohybuje s ním.

V štvorci okolo obelisku sú rozostavené štyri umelé pramene, z ktorých neprestajne tečie voda. Usmial som sa pri myšlienke, či je svätená. Často mi vŕta v hlave, prečo sa voda v kostoloch svätí. Prečo niekto neposvätí všetku vodu na Zemi, alebo rovno vo vesmíre? A či kňaz môže posvätiť len určitý objem vody? Ale to je iná diskusia. Najväčšiu radosť mi spravila jedna rozbláznená holka, ktorá sa v tej vode namočila celá a nádherne jej spriesvitnel celý odev.

K večeru sme sa začali obzerať po nejakej milej reštaurácii bez prebytku turistov a s priateľnými cenami. Hľadali sme dlhšie než nám bolo milé, ale nakoniec sme čosi našli. Malo to čarodejný názov "Strega", sedelo sa vonku pod slnečníkmi, ceny boli priateľné a väčšina návštevníkov neboli turisti. Avšak čoskoro potom, ako sme si objednali pizzu, sa situácia rapídne zmenila. Prišli aspoň dva busy turistov, ktorí to tam celé mali zahovorené. Čašníčky úplne zabudli na naše objednávky a obslúžení sme boli až na veľké naliehanie. Ďalší objav bol ten, že pizza nestála vôbec za nič. Také tenké tvrdé palacinky. Keď jeden z turistov vstal a začal na plné hrdlo spievať "O sole mio" s potulným harmonikárom, mysleli sme si, že už nič horšie prísť nemôže. Ale mýlili sme sa. Na dovŕšenie všetkého nám čašníčka s kravským ksichtom priniesla účet, ktorý bol už na prvý pohľad premrštený. Keď som ju na to upozornil, s pobavením ukázala na maličkú poznámku na okraji jedálneho lístka, ktorá oznamovala prirážku za obsluhu. Nedal som sa však a spočítal som si koľko to malo byť. Vyšlo mi, že cena bola aj tak o 10 percent vyššia... Nakoniec sme odchádzali sprevádzaní servilnými frázami hlavnej účtovníčky, ktorá sa ospravedlňovala za chybu pri kalkulácii. Náš dojem to však napraviť nemohlo. Aj keď večer sme si pokaziť nedali a ešte sme si kdesi posedeli predtým, než sme sa pobrali do hotela vyspať sa.

P.S.

Sunday, August 10, 2003

V nedeľu sme znovu prešli celým mestom. Chceli sme do Vatikánskeho múzea, tak sme išli metrom a potom dlho peši, ale tak ako spústa ďalších ľudí sme tie ohromné vráta nakoniec našli zatvorené. Nedeľa je deň p-o-k-o-j-a, to má byť každému úplne jasné - načo to spomínať v turistických informáciách? Náladu sme si ale pokaziť nedali. Pomaly a príjemne sme sa túlali mestom. Okrem všetkého čo Rím má sa Mamke nesmierne páčili mímovia pózujúci ako sochy. S jedným sa dokonca odfotila. V ten deň sme našli lepšiu reštauráciu. Malá, kdesi v úzkej uličke. Veľmi príjemný starý Talian čo nevedel inak len materinskou rečou. Dobré jedlo a víno.

Na popoludnie sme si nechali ozajstný zákusok - Forum Romanum. To bola asi najkrajšia časť výletu. Najprv sme sledovali samozvaného sprievodcu, čo si len tak povedal že ľuďom povie čo je čo. Dozvedeli sme sa pár veľmi zaujímavých vecí.

Strávili sme tam veľa času. Slnko pomaly zapadalo, takže všetko bolo načervenalé a plné dlhých tieňov. Po odchode väčšiny turistov v tichu začala rásť ozajstná atmosféra miesta. Dlho sme tam sedeli v nemom úžase.

P.S.

Monday, August 11, 2003

V pondelok sme sa ešte trochu pomotali po meste, ktoré nám už bolo tak dôverne známe. Napriek horúčave sme si vyšli hore slávnymi Španielskymi schodmi, ktoré by sa mali premenovať na schody Audrey Hepburnovej. Potom sme si vyzdvihli batožinu z recepcie hotela a išli na vlak smer Fiumicino, odkiaľ sme mali odlet o 15:55. Dlho sme čakali v rade na lístky, kým nám neoznámili, že vlak nepremáva a pôjdeme autobusom. Tak aj bolo, ale všetko išlo hladko a načas. Cestou naspäť sa Mamka bála trošku viac. Asi zato, že som tentokrát sedel vedľa nej. To tak býva. No čosi po šiestej sme už boli bezpečne na zemi, naspäť v Bruseli.

Tuesday, August 12, 2003

Mamka odcestovala domov do Popradu.

Tomáš Fülöpp
Roma, Italy
August 2, 2003, August 12, 2003
Tomáš Fülöpp (2012)

Related linksRelated links

Tagsgabriela fülöppovábokrijkbrusselromaelkebirthdaygallerytravel
LanguageSLOVAK Content typeARTICLELast updateFEBRUARY 24, 2024 AT 23:05:16 UTC