Zvädnutý bunker

Strašne som stále túžil mať svoje miestečko a celkom automaticky som mu dával meno "bunker". Dnes mi to slovo znie cudzo, vojensky, ale v detstve to bolo tak normálne. S kamarátmi sme si po škole (a pred ňou) stavali bunkre z plechov a polystyrénových dosiek na staveniskách panelákov. Šanca postaviť si taký ozaj vlastný sa naskytla raz v lete na Čingove. Spolu s Baškou a Kristínkou sme chodili zbierať vŕbové prúty dole ku Hornádu. Celé hodiny sme trávili v ťažkej horúcej vôni vody, rýb a rastlinstva vo všetkých štádiách života i rozkladu. Oma stále chcela, aby sme boli blízko, ale to sa stále nedarilo. Raz za nami vyslala Opiku ako trestnú výpravu, a to nám fakt nebolo všetko jedno, keď na nás celý sčervenelý volal z protiľahlého brehu rieky. No ale bunker sme si postavili, hneď vedľa chaty. Na kostru z hrubších konárov sme konopnými šnúrami (ktoré sme stále drankali od dospelých; minuli sme ohromné množstvo klbiek) postupne priväzovali vŕbové prútiky. Celý plán začal troskotať z dôvodu, že sme vetvičky nečistili od listov. Ono to spočiatku fakt vyzeralo nádherne: zvonka zelená stena, vo vnútri mäkké svetlo a po celom okolí svieža vôňa. Ale po pár dňoch začali listy schnúť a smrdnúť, no a neskôr už cez bariéru zápachu a múch nebolo možné do bunkra ani vstúpiť. Ešte dlho tam stál, pomaly z neho odpadávali rozsušené vetvičky, až ostala len kostra, a neskôr už ani tá (to keď došlo na táborák).

Tomáš Fülöpp
Anderlecht, Belgium
July 16, 2003, December 8, 2004
Tomáš Fülöpp (2012)

Tagsčingovbunkerhidingchildhoodbaškastory
LanguageSLOVAK Content typeARTICLELast updateFEBRUARY 24, 2024 AT 23:05:16 UTC