Pivný sedan

Kawasaki KLR 250, moja prvá motorkaKawasaki KLR 250, moja prvá motorka

Bolo to v období, keď som v snahe zachrániť našu organizáciu, UIA, niekoľko mesiacov pracoval aj pätnásť hodín denne. Z práce som odchádzal tesne pred dvanástou v noci. Neskôr som už naozaj nemohol, inak by ma v budove chytilo do pasce automatické poplašné zariadenie. Pred polnocou mi — motorkou — tých šesť kilometrov domov do Anderlechtu netrvalo dlho. Ulice boli väčšinou prázdne. Noc, na ktorú spomínam, mohla byť rovnaká ako všetky ostatné, lenže...

Tesne pred našou štvrťou (Het Rad) som dostihol osamelé osobné auto, ktoré bolo zvláštne tým, že išlo po ľavej strane obojsmernej cesty delenej plnou čiarou. Z času na čas uplatnilo snahu dostať sa na správnu stranu, ale vždy ho to neodolateľne ťahalo doľava. Reku buď je to auto čo jazdí na belgické pivo, ako v tej pesničke od Honzu Vyčítala (Pivní džíp), alebo bol jeho šofér úplne na mol, čo bolo, musel som si priznať, o štipku pravdepodobnejšie. 

Nechcel som ho predbehnúť sprava, tak som išiel opatrne za ním. Nakoniec však auto nerozhodne spomalilo a úplne zastavilo v strede vozovky. Obehol som ho. Domov mi ostávalo len niekoľko stoviek metrov rovinky popri plavebnom kanáli, kde si to vždy šiniem naplno. Z toho, čo sa stalo potom, ma dodnes mrazí. 

V plnej rýchlosti sa na mojej ľavej strane odrazu objavil bok toho opitého auta. Predbiehalo ma nezvykle pomalou relatívnou rýchlosťou. Na tom by ešte nebolo nič zvláštne... keby to auto nebolo asi tak desať centimetrov odo mňa! Mal som pocit, že žiadne auto na ceste sa mi nikdy nezdalo takto veľké. Mal som intenzívny pocit podobný tomu, ako keď vo filme vidím obrovskú kozmickú loď nehlučne a pomaly sa rútiacu iba na metre ďaleko od kamery. Zrýchliť som nemohol — moja staručká motorka by nevytiahla viac ako osemdesiat. Napadlo mi prudko spomaliť, aby som sa vyhol riziku zrážky. Povedal som si však, že nebudem panikáriť, veď ma len obieha.

Vtom sa auto ku me priblížilo, dotklo sa mi pleca a vytláčalo ma z cesty! Bol to okamih ohromného šoku, vybuchol vo mne adrenalínový granát, ale aj napriek tomu som nestihol urobiť nič na svoju obranu. Len tak-tak som udržiaval rovnováhu. Tlak bol našťastie natoľko jemný, že som nestratil kontrolu nad motorkou a poľavil predtým, ako som sa dostal k obrubníku a zábradliu kanála.

Vtedy auto prudko zrýchlilo a začalo sa mi vzďaľovať. Až vtedy som vykríkol. Bolo mi jasné, že chlapík uteká. Buď po opileckej chybe alebo po smrteľne nebezpečnej hrátke s motocyklistom. Dal som sa ho stíhať; chcel som zistiť jeho značku. Z tej motorky som vytlačil všetku energiu a nejako sa mi auto podarilo predbehnúť v zákrute. Zastavilo a ja vedľa neho.

Za volantom sedel chlapík v stredných rokoch. Mal guľatú tvár, čierne vlasy a fúzy. Oči sa mu opilecky privierali a čosi mumlal po francúzsky. Vyzeral ako odrovnaný mafián. Príšerným spôsobom som mu vynadal. Po slovensky. 

O pár metrov ďalej, doma, som ho hneď telefonicky ohlásil polícii. Bohužiaľ policajti, ako to už býva, nemohli nič spraviť. Vraj ak opilca nezastavia za jazdy, je zbytočné navštevovať ho doma, pretože už mu nič nedokážu...

Tomáš Fülöpp
Anderlecht, Belgium
October 3, 2004, May 5, 2017
Tomáš Fülöpp (2012)

Tagsmotorcycledrivinginebriationcarfearstory
LanguageSLOVAK Content typeARTICLELast updateOCTOBER 20, 2018 AT 01:46:40 UTC