Obrovský Lenin putuje ako skladačka

Text a foto: Tomáš J. Fülöpp, Slovenský východ, 6. mája 1993, obálka + str. 3, Košice, Slovenská republika

Sedem ton bronzu namiesto do pece do Ameriky

Dňa 16. marca podpísali primátor Popradu Ján Madáč a americký podnikateľ Lewis Evan Carpenter zmluvu na 13 tisíc dolárov, ktoré padli do otvoreného náručia zimného štadióna pod Vysokými Tatrami. Šesťmetrový Lenin spred bieleho domu v Košiciach sa musel pomrviť v depozite, keď sa dozvedel o cene svojho dvojníka v Poprade.

Obrovský bronzový trpaslík

"Mama, mama v záhrade leží obor," kričali deti, keď jedného dňa vbehli do domu svojich rodičov na okraji Popradu. Ich predkovia, Rothovci, kedysi okrem domu tam vlastnili i pílu, mlyn a elektráreň, ktorá napájala celú Spišskú Sobotu. Všetko im skonfiškovali v štyridsiatom šiestom a pradedo Ján Roth, ktorý celý komplex budoval už od dvadsiatych rokov, bol odvezený na Sibír.

Irónia života: teraz má v záhrade obra, ktorý bol v skutočnosti trpaslíkom, päťmetrového bronzového Lenina!

Mesto Poprad sa už dlho a márne snažilo zbaviť tohto pomníka, ktorý od roku 1990 ležal za mestom na pozemku Technických služieb mesta. Pozemok sa teraz v rámci reštitúcií vracia do rúk rodiny Rothovcov. Bol to ďalší dôvod na to, aby sa so sochou niečo podniklo. Preto sa riaditelia mestských organizácií v januári dohodli, že ak sochu nikto nekúpi, predajú ju do VSŽ ako bronz. A ak by sa niekomu podarilo predať Voloďu, môže si ponechať celý zisk. To už stálo za to!

Poprad volá Seattle

Anton Danko, riaditeľ zimného štadiónu v Poprade (a hlavný rozhodca na aprílových MS v hokeji) uvidel svoju šancu a spojil sa so svojim americkým priateľom Lewisom zo Seattlu. Toho ani nebolo treba prehovárať. Lewis Carpenter má totiž povahu americkú, čiže dobrodružnú. Podniká hlavne v stavebníctve — najmä v ťažko prístupných oblastiach. V súčasnosti na Aliaške, onedlho zasa na južnom póle a v horách Južnej Ameriky. Keď si koncom minulého roku prišiel oddýchnuť na Slovensko, vôbec netušil, že onedlho kúpi sedem ton bronzu v tvare vodcu svetového proletariátu. Začal učiť angličtinu na Mestskej univerzite. Spoznával tak ľudí, život, jedlá, pivo a Tatry. A raz videl aj Lenina ležiaceho za plotom. Potom sa jedného dňa dozvedel, že ak sochu nikto nekúpi, bude roztavená. Keď počul, že má byť zničené umelecké dielo, nezaváhal.

Ako však vieme, váhal štát. Preto Jozef Červínka 9. marca v SV smutne skonštatoval: "Lenin je u nás stále živý." Napokon však so získaním vývozného povolenia nebol veľký problém. Ministerstvo kultúry SR potvrdilo, že socha nie je kultúrna pamiatka, a tak môže byť vyvezená. 16. marca podpísal popradský primátor Ján Madáč a Lewis Evan Carpenter zmluvu na 13.000 dolárov (v kurze teda 372 tis. 710 Sk), ktoré cinkli do pokladne zimného štadióna v Poprade. Mimo rozpočtu.

Kto kúpi zelenú lúku?

Socha však stála pôvodne vyše dvoch miliónov korún, takže ju predali veľmi lacno. Lenže ako mi potvrdil Anton Danko, Východoslovenské železiarne — jediný ďalší záujemca — ponúkali za bronz smiešnych 110 000 Sk. Američan veľkoryso zaplatil trikrát toľko, a tak sa v tomto prípade nebude opakovať smutný osud stoviek iných sôch, ktoré sa v minulosti ničili v prospech nových idolov. Napríklad Štefánikove sochy v päťdesiatych rokoch pretavovali na Stalinove. (Mimochodom — čo bude s košickým, šesťmetrovým Leninom spred Bieleho domu?)

Bronzový obor je predaný, ale popradskú betónovú plochu na mieste zelenej lúky, takzvaný "Park Lenina" určený pre prvomájové demonštrácie, zrejme nekúpi nikto. Mesto zaň zaplatilo — ak nerátame sochu — nie menej ako dvanásť miliónov korún. (Kde sa na to vzali peniaze v roku 1988, v tom čase, keď už v súkolesiach režimu škrípala hrdza prežitkov a piesok Gorbačovovej Perestrojky...?) A teraz samozrejme niet peňazí na prestavbu. Keby si mesto vyhradilo podiel na zisku z predaja Lenina, malo by prostriedky aspoň na symbolické poľudštenie parku. Takto dostal všetky peniaze zimný štadión za púhy nápad, a už ich dokonca aj zmenil na úplne nesymbolický počítač a auto...

Drahšie cestovné ako je cena pasažiera

Popradčania si už rozprávajú vierohodné historky o tom, ako sa Lenin v zapečatenom kontajneri odplavil do Ameriky. A Voloďa sa pritom stále nudí za zimným štadiónom kvôli problémom s dopravou. Nazáleží na tom, že transport bude stáť aspoň dvakrát toľko ako samotná socha. Lenin z Popradu totiž kráča — t.j. je mierne naklonený dopredu a preto musel byť vyvážený masami na bokoch a vzadu, čo zapríčinilo, že sa nezmestí do žiadneho kontajnera. Lewis Carpenter preto v tejto veci oslovil tvorcu sochy, slovenského Bulhara Emila Venkova. "Lenin bol pre mňa socha ako každá iná," ubezpečuje akademický sochár, ktorý za celý život urobil asi 120 monumentálnych sôch, z nich len tri boli politické. Podľa jeho slov sa Leninove "závažia" dajú jednoducho odrezať približne tam, kde boli pri výrobe privarené.

Lenin by sa teda do Ameriky mal odplaviť ako skladačka z troch častí. A to už v dohľadnom čase. Aby sa dal určiť smer rezu a rozmery jednotlivých častí, bolo treba sochu zdvihnúť. 23. apríla sa kolos chvíľu majestátne krútil na jedinom lane, potom sa postavil. A zahľadel sa na západ. Z diaľky, keď kvôli plotu nevidno bronzový podstavec, sa zdá, akoby postava skutočne kráčala. Akoby mala ožiť. (Keď Lenin vstával, ktosi z prítomných poznamenal, že treba pripraviť veľké kováčske kladivo — veď čo ak sa obor odrazu zobudí?)

Kto ohrozuje rodinu popradského primátora?

Ak sa všetko podarí, asi o rok by mal Lenin stáť v areáli slovenskej koliby na západnom pobreží USA. Nie skôr ako o rok — myšlienka reštaurácie totiž vznikla až po kúpe sochy. Američan je presvedčený, že jeho koliba bude mať v Seattli nesmierny úspech.

Pravda len vtedy, ak sa všetko podarí. Ako mi totiž povedal popradský primátor Ján Madáč (14. apríla), okrem anonymu takzvanej "I. základnej organizácie Komunistickej strany v Poprade," citovanej v spomínanom článku v SV, na mestský magistrát prišli ešte dva nepodpísané listy. Jeden z nich sa dokonca vyhrážal bombou na magistráte a vyvraždením členov rodiny primátora, keď Lenin opustí republiku. Primátorov stôl je známy tým, že anonymy z neho padajú do odpadkového koša, a tak z listu nemôžem citovať. Podľa slov Jána Madáča to bol pol druha strany dlhý strojom písaný list, plný gramatických chýb a štylizácia prezrádzala nízke vzdelanie pisateľa.

A čo na to vraví Lewis Carpenter?

Chlap z (divokého) amerického západu a veterán z vietnamskej vojny síce tvrdí, že sa nebojí, ale určite sa necíti bezpečne. Tunajší banditi totiž svoje červené šatky nenosia na tvárach, ale v dušiach...

Tomáš Fülöpp
Poprad, Slovakia
April 26, 1993, April 28, 1993, May 6, 1993

• The Story of Lenin from Poprad
• Lewis Evan Carpenter