Sir, your head is bleeding

Edited by Vacilando. Last updated 10. February, 2016.

Cestou na DrupalCon v Portlande som si chcel urobiť krátku prestávku v New Yorku. Túžil som sa aspoň na dva dni stať obyvateľom toho nesmierne kozmopolitného mesta, túlať sa po nekonečných chodníkoch s praclíkom a kávou, žasnúť nad zašlou slávou milionárov a ich mrakodrapov, a predovšetkým behávať v Central Parku.

Tento sen sa mi splnil, ale najprv som zažil krvipreliatie, ktorého som bol hlavným protagonistom!

Stalo sa to hneď po prílete. Cestou z letiska Newark na hotel som nadával, že som sa dal nalákať na Yellow Cab. Bol síce oficiálny, takže ma neošklbala mafia — ale aj tak som preplácal. Svoj veľký ruksak som mal vedľa seba na zadnom sedadle, a tiež malý. Bol som ulepený a unavený po dlhej ceste. Konečne sme stáli pred mojím hotelíkom na 79. ulici (pri Museum of Natural History a pri Central Parku). Nebolo kde parkovať, tak som musel naponálo zaplatiť a rýchlo vystúpiť priamo na ulici. Chytil som do každej ruky jeden batoh, vyložil von jednu nohu a jedným trhnutím som sa zo sedu postavil von. Lenže...

Lenže som si to nasmeroval tak nešťastne, že som hlavou narazil do rohu dverí toho žltého zázraku. Americké taxíky majú sedadlá akosi nízko alebo v inom uhle k dverám. Neviem. A ani som o tom práve nemal chuť premýšľať. Zacítil som — a mám pocit že aj začul — rýchle a tvrdé zaškrípanie, presne akoby mi po hlave niekto prešiel dlátom. Okamžite som mal pravú stranu tváre zaliatu krvou.

Taxikár si nič nevšimol a odišiel. A ja som sa odmietol znepokojovať. Hlava krváca veľa, veď to vie každý. Vtackal som sa do akéhosi obchodíku, kde sa na mňa akísi Indovia zhrozene pozreli a bez slova mi podávali hrste takých tých kuchynských papierových obrúskov. Ani ma nenapadlo starať sa nakoľko boli sterilné, len som ich rýchlo prikladal tam, kde som tušil ranu. Bolo to vpravo nad spánkom, presne na línii vlasov. Rozmočené krvavé guče som hádzal do koša a uvažoval nad ďalším postupom. Krvácanie som zjavne nemohol len tak rýchlo zastaviť. Potreboval som sa dostať do hotela. Bolo to len cez ulicu, ale musel som sa ponáhľať, aby mi krv nezačala pretekať pomedzi prsty.

Trošičku omráčený som preplával cez tú ulicu do hotela, kde som pre zmenu som vydesil dve recepčné. Musel som vyzerať ako obeť z 9/11. Veľmi ma to nebolelo, bolo to len nepríjemné. A tiež trochu komické: dramatický príchod Tomáša do New Yorku! Recepčné tiež našli akési papierové obrúsky a hlavne peroxid vodíka. To mi dali do rúk a poslali ma bez okolkov a formalít výťahom hore do izby.

Konečne na izbe som sa postavil do kúpeľne aby som preskúmal tú spúšť. Normálne mi tam chýbal kus kože — našiel som ho zamotaný kdesi vo vlasoch. Celá strana tváre a vlasy od krvi. Pomaly som sa umýval a čistil si to peroxidom. Trvalo to dlho, no rana nakoniec postupne prestala krvácať. Ale nebol to pekný pohľad — bola to hlboká, žiarivo červená otvorená ryha so šírkou asi pol centimetra a dĺžkou možno dva. Škaredé. Medzitým mi volali z recepcie, či som v poriadku, a či nepotrebujem lekára. O tom som uvažoval aj ja — ale nechcel som panikáriť. Veď zašívať sa to nedalo, vravel som si, lebo ryha bola príliš široká a kus kože chýbal.

Tak som sa držal svojho plánu a vybral som sa zabehať si do Central Parku. Sníval som o tom: nič ma nemohlo odradiť!

Lenže počas behu som zacítil, ako mi z rany dolu po spánku zasa steká pramienok krvi. Keď som sa kdesi pri Piatej Avenue na chvíľu zastavil, pristavil sa pri mne akýsi okoloidúci a spýtal sa ma či viem, že mi krváca hlava. Deti na mňa pozerali ako na Frankensteina.

Musel som s tým niečo urobiť. Naspäť na hoteli som sa osprchoval, znovu som si ranu vymyl a poprosil som recepčné o adresu najbližšej nemocnice. Našťastie bola pomerne blízko — na 77. ulici, priamo na protiľahlej strane parku. Volala sa Lenox Hill.

Prešiel som sa tam a ocitol som sa na ER. Vyzeralo to tam ako v americkom filme! Doktori, sestry, pípanie, stenanie. Vravel som si, že možno práve sem previezli postreleného Lennona, veď sme boli len kúsok od Dakota Building (nie). Stalo sa presne to, čo som nechcel: strávil som tam celé hodiny, stále s niekým iným. Najprv som márnil čas v čakárni, potom zápis základných údajov a situácie, potom malá miestnosť s jednou tehoškou, nejakou ženskou čo sa priotrávila liekmi a pár ďalšími prípadmi, kde sa mi prišli predstaviť sestroš a lekár, ale potom zasa inde na akejsi sedačke, až potom konečne na lehátku, kde ma mali zašívať. Tam som pri tej všetkej únave a vypätí takmer zaspal.

Konečne mi to taký žartovný chlapík ("I heard you had a fight with cat and lost?") umŕtvil a začal šiť. Trochu sa s tým babral, lebo vraj rana bola hlboká, koža chýbala, a hlavne som vraj mal prísť skôr. Ale podarilo sa mu pekných 8 stehov a mohol som odísť.

Medzitým som volal svoju poisťovňu aby som oznámil prípad. Poradili mi, že ak ide iba o ambulantné ošetrenie, mám to zaplatiť sám a potom im neskôr poslať faktúru. S predpokladom, že to bude pomerne nízka suma. Za zašívanie som čakal možno tak 150, možno 200 dolárov.

Dobre, že som sedel, keď mi úradníčka na účtovnom oznámila, že im dlžím 1200 dolárov! Ha! Za to čakanie a pár stehov? Čo by pýtali, keby som dostal zápal slepého čreva, alebo niečo fakt vážne? Wow!

Samozrejme som toľko nemal. Naškrabal som tri stovky a zvyšok reku nech pošlú faktúru. Našťastie s tým nebol akýkoľvek problém! Dodnes tomu nerozumiem. Svoju belgickú adresu som jej len nadiktoval — nepýtali si ju doložiť nejakým oficiálnym dokladom. Telefónne číslo tiež nepotrebovali. Vlastne okrem mena a adresy chceli vedieť len e-mail. A to je všetko; žiadna ďalšia záruka, že ten zvyšok peňazí niekedy uvidia. Mali kópiu môjho pasu, to je pravda, ale tam adresa nie je. Takže tak. Ako z nejakej divokej komédie.

Konečne som mohol ísť na tú kávu!

P.S.

  • Bol to už môj druhý napínavý príchod do NYC — viď Good morning! Čo ma len čaká nabudúce?
  • Zvyšok účtu som ani po rokoch nikdy nedostal!

Related links

  • Good morning!

  •    
    15. May 2013 ~ 18. Sep 2014, New York City, USA

     taxi bloodshed jet lag running

    Return to the article list.