Good morning!

Edited by Vacilando. Last updated 24. November, 2015.

NB: photos taken from whitehousehotelofny.com in 2014

Vo vagóne metra som bol sám s asi piatimi mladými černochmi. Bavili sa medzi sebou a ja som očarene sledoval, že im takmer nič nerozumiem. Úplne ma ale vzal iný fakt, že totiž mládenci hovorili tak spevavo a rytmicky, tie hlasy, prízvuk... že ten ich rozhovor znel celkom ako rapová pieseň!

Ako ubiehali zastávky, uvedomil som si, že mám pred sebou dlhú cestu. A to napriek tomu, že takto večer niektoré vlaky, ako ten môj, stoja len na hlavných zastávkach a ostatné preskakujú. Preto ma prekvapilo, keď sme celkom nečakane prišli na zastávku Broadway. Tak skoro na Manhattane? Študoval som mapku v knihe, ale ostatné zastávky, ktoré som videl, tam vôbec neboli. Až mapa vo vagóne ma vyviedla z omylu: bol som na inej Broadway, ešte veľmi ďaleko, vo štvrti Queens.

Konečne Manhattan. Všetko mi tu pripadá tak zvláštne známe: semafory, para z kanálov, policajné aj hasičské autá. Uvedomil som si, že je to dôsledok všadeprítomných amerických filmov!

Broadway je ulica napriek svojmu názvu úzka a napriek svojej sláve tmavá a dosť bez života. Teda to bol prvý dojem. Broadway je dlhá a má hrozne veľa segmentov, z ktorých každý si žije vlastným životom. (O to veselšie tam bolo cez deň. Predavači praclíkov a opekaného mäsa na ulici. Vôňa jedla, ale aj uhlia, ktoré pália. To mi pripomenulo Čínu. Plno otvorených reštaurácií, barov a drugstorov.)

Ubytoval som sa v Bowery’s Whitehouse Hotel, ktorý som si rezervoval cez Internet ešte z domu. Túto prvú noc som sa rozhodol spať na jednotke a nie v hosteli, pretože som vedel, že si po dlhej ceste budem musieť poriadne oddýchnuť. Keď som teraz tú "izbu" videl, smutne som sa pousmial nad vlastnou dôverčivosťou. Išlo proste o jednu veľkú halu, ktorá bola rozdelená drevenými priečkami na kutice, do ktorých sa vošla len posteľ a úzka skrinka. Strop bol otvorený, takže bolo počuť šepot a obracanie tiel a vŕzgajúce perá desiatok postelí. V tej kobke som samozrejme nemal okno. Jediným zdrojom svetla boli žiarivky vysoko na skutočnom strope, ktoré chladne a dotieravo svietili na všetkých spáčov po celú noc. Majiteľ sa ma pýta, či beriem. O tej hodine a na smrť unavený som si ale nemohol vyberať. Zaplatil som.

Ešte som vybehol von pohľadať niečo pod zub, pretože som bol vyhladovaný. Ulice však boli tmavé a pusté, takže som bol nútený uspokojiť sa s akousi bezútešnou pobočkou McDonalda. Ale čo, veď som v USA!

Keď som sa dovliekol späť na hotel, boli dve hodiny nad ránom. Doma už bolo osem ráno a ja som (okrem chvíľok driemania v lietadle) nespal rovných 48 hodín. Na recepcii som zistil, že dopoludnia musím odísť pred jedenástou. Reku som veľmi unavený a nemám hodinky; dúfam, že to neprespím. Ale recepčný nato, že nech sa nebojím, vraj ma určite zobudí hluk ostatných ľudí, čo budú vstávať.

Napriek únave som sa často budil. Ktosi blízko neprestajne kašľal. Predstavoval som si muža v kaluži krvi ktorý skapína na tuberkulózu, ktorú si z finančných dôvodov nemohol dovoliť liečiť. Znelo to tak strašne že verím, že som nebol ďaleko od pravdy.

Po určitom čase som sa aj napriek nepríjemnému prostrediu prepadol do hlbokého spánku. Keď som sa potom v jednom momente náhle zobudil, bolo okolo hlboké, podozrivé ticho. S hrôzou ma napadlo, že je iste už obed a ja som prespal čas odchodu! Dokonca ani ten tuberák tu už zjavne nie je (alebo medzitým umrel).

Vedel som, že ak neodídem načas, tak mi automaticky stiahnu cenu ďalšej noci z kreditnej karty. Nechápem, ako si to môžu dovoliť. Keby išlo do tuhého, stále môžem argumentovať tým, že som to nepodpísal a bolo to bez môjho vedomia. To mi už ale išlo hlavou v sprche.

Dole na recepciu som išiel behom. Pozriem von cez vchodové dvere... tma! Pohľad na hodiny nad recepciou — trištvrte na sedem. Dopekla, ja som nespal do obeda, ale až do večera, takmer celých sedemnásť hodín!

Na recepcii sa ospravedlňujem ako blázon, že som neskoro večer priletel z Európy a tak som veľmi tuho zaspal, tak že čo s tým a tak... vrátnik vyzeral trochu zaskočený, ale vraví, že okej, všetko je v poriadku. Bol som mu strašne vďačný a vybehol som von do noci s ruksakom na chrbte.

Dlhý spánok ma mrzel hlavne kvôli tomu, že som sa chcel stretnúť s Ivou, ktorá je tu čírou náhodou práve v tom istom čase, na medzinárodnom študentskom filmovom festivale. Chcel som ju prekvapiť hneď ráno v hoteli — a teraz je už večer...

Mojím prvým cieľom bol hostel Jazz on the Park na západnej strane Central Parku. Potreboval som sa tam ubytovať na ďalšiu noc a zložiť si veci. Išiel som chvíľu metrom, no vyššie na Broadway, neďaleko začiatku Central Parku som vystúpil na povrch, lebo som chcel spoznať ten slávny park s kačičkami, ktoré motali hlavu Holdenovi Caulfieldovi.

Na lesklých stenách mrakodrapov sa ešte odrážalo slnko. Videlo sa mi to trochu čudné, veď keď som vybehol z Bowery's hotela, bola už úplná tma. Ale hotel bol zrejme na východnej strane, zatiaľčo teraz pozerám priamo na západ. Posledné lúče slnka zapadajúceho medzi hrdé mrakodrapy, zamrmlal som si pod fúzy. Aká škoda, že som prespal celý deň v New Yorku!

Na základe slnka na západe mi bolo jasné, kde je sever, a tak som bez váhania vyrazil. Po štvrťhodine veľmi rýchlej chôdze som však stále nevidel ten park. Po dlhom štúdiu mapy som sa nakoniec presvedčil, že kráčam... no nemôže to byť inak, kráčal som na juh. Hmm, ale to by znamenalo, že slnko na západe — je na východe!

V úplnom zmätku na tom chodníku okolo mňa prechádzal akýsi bezdomovec. Mne sa takí stále zdravia. A tento povedal čosi veľmi významné: "Good morning".

Good morning?!

Ako mi svitalo v hlave, pochytila ma náramná radosť. Nad tým, že som nezmeškal deň, nad vlastnými biologickými hodinami, ktoré si zo mňa spravili takýto žart. Napriek dvom dňom bez spánku som sa zobudil len po menej ako päťhodinovom spánku. Tie hodinky na recepcii v Bowery's ukazovali trištvrte na sedem, ale ráno!

Je zábavné niekedy nemať pri sebe hodinky. Ale je aj dobré vedieť, že som bez nich stratený!

Obrátil som sa a po čase som konečne došiel k Centrálnemu Parku. Prekvapilo ma, aký je obrovský. Chvíľku som kráčal po jeho kľukatých uličkách, ale potom som prešiel na chodník, nech sa s tým báglom čím skôr dostanem do hostela. Podľa pomaly ubúdajúcich ulíc som zisťoval, že mám pred sebou ešte 40 blokov, a to je niekoľko kilometrov!

Bolo prekrásne ráno. Stretával som desiatky bežcov, bezdomovcov zobúdzajúcich sa na lavičkách, ľudí so psami i profesionálnych venčiarov s desiatkou hafanov na každej ruke. Zo stromov, lúk a skál po pravici v parku na mňa pozerali spústy malých sivých veveričiek. Ráz mesta sa dramaticky zmenil. Samé veľké budovy a hotely. Aj rezidencia Dakota, kde býval John Lennon, než ho tam pred vchodom jedného dňa zastrelil Chapman.

Uvedomil som si s úsmevom, aký čerstvý a svieži som bol keď som vybehol z Bowery's s presvedčením, že som spal sedemnásť hodín. Teraz, keď som poznal pravdu, som odrazu cítil únavu!


George, jeden z Troch mužov člne (Jerome K. Jerome), zažil čosi veľmi podobné, keď sa mu zastavili hodinky a on v noci zmätkoval, že zaspal do práce: How George, once upon a time, got up early in the morning.

Related links

  • USA - mýty a skutočnosť
  • Sir, your head is bleeding

  •    
    25. Oct 2003 ~ 10. Sep 2014, New York City, USA

     time jet lag sleep

    Return to the article list.