Ako Voloďu adoptovali

Edited by Vacilando. Last updated 15. July, 2017.

Text: Tomáš Fülöpp, Naďa Rovderová. Foto: Peter Brenkus, MReport 29 (13. júla 1993), obálka + str. 16-19, Bratislava, Slovenská republika

... tam, ďaleko na východe — až za slovenskou hranicou — tam, kde sa k nebesám týčia hrdé končiare — Vysoké Tatry, tam leží Poprad. V samotnom strede Popradu stojí nemocnica. Pri tej nemocnici ležala jedna nevyužitá pláň. Na tej pláni rástla tráva. A tá tráva tam potom už nerástla. Uprostred betónového poľa, zadkom k hrdým končiarom, týčil k nebesiam šilt čapice päťmetrový bronzový Voloďa Lenin.

Pravým okom poškuľoval sestričkám do šatne, stredným okom sa hrdo díval na popradské panelové sídlisko a ľavým nostalgicky civel do okien krčmy Slovenky a preklínal svoje ťažké bronzové hnáty prikuté k mramorovému podstavcu.

Ľudia vedeli o jeho prometeovskej kliatbe. Z času na čas ho rozptýlili nejakým dobráckym žartíkom — natreli mu baganče na červeno, do mohutnej dlane mu vložili nákupnú tašku... Párkrát sa nadránom zobudil a od jeho bronzových bagančí viedli červené šľapaje až pred krčmové dvere. Párkrát sa museli nadránom budiť i vojaci z neďalekých kasární a riedidlom tie šľapaje drhnúť.

A tak mal chudák Voloďa aspoň nejakú zábavu. Už sa zmieril s tým, že nikdy nedosiahne žiarivý cieľ na blízkom horizonte. Až raz...

Po revolúcii

Voloďu chcel ktosi vyhodiť do luftu, ak spred nemocnice nezmizne. A ktosi chcel vyhodiť do luftu kostol, ak odtiaľ zmizne. Vyhral to kostol. Voloďovi vzali všetko, čo ho hrialo pri bronzovom srdci — sestričky, paneláky i krčmu. Horeznačky ho vyvalili medzi odpadky za plotom Technických služieb. Žalostne tam dvíhal svoju ľavicu už nie k horizontu, ale k nebesiam. Čakal na rozsudok zmietaný pochybnosťami, či ho pretavia na sto búst Vladimíra Mečiara alebo na sto miliónov kancelárskych sponiek.

Čakal a čakal... Pol roka, rok, rok a pol... Aj smutno mu tam bolo.

Aź toho teplého leta 1992 sa naňho usmial jeden bezdomovec. Voloďa sa usmial naňho a už domovec si do Voloďovho vyhriateho brucha prisťahoval rozheganú stoličku, rozčaptané baganče a rozfranforcovaný matrac. Svorne si tam žili, nažívali. A boli by tak asi na večné časy a nikdy inak, keby už zase bezdomovca nevysťahoval policajný zbor.

Prišla zima. Zase opustenému Voloďovi už druhý rok ťahalo na bronzové obličky. Onedlho by mu na ne bolo pripekalo vo Východoslovenských železiarňach, keby sa zrazu v Poprade nebol zjavil jeden bláznivý Američan. Načisto sa zbláznil do Slovenska: Vytrhol svoje 44 rokov staré korene z amerického humusu a dočasne ich presadil do slovenských kameňov. Z lásky k večnému dobrodružstvu, k "little bit of bryndza" a k "all the krčmas in Poprad", rozhodol sa tu učiť po anglicky a učiť sa po slovensky. Z lásky k umeniu kúpil Voloďu za trikrát toľko, čo ponúkli železiarne. Vraj si tam doma v Seattli postaví poriadnu slovenskú kolibu a bude v nej predávať pravé slovenské halušky, pravý ovčí syr a pravé české pivo tým prehamburgerovaným a precocacolovaným Američanom. Voloďa bude stáť pred dverami a svojou sveta skúsenou ľavicou im pokynie, že: "Pažalujsta druzja moji, vojdite!"

Zúfalý popradský primátor sľúbil peniaze za Voloďu tomu podniku, ktorému sa ho podarí predať. Ministerstvo kultúry nebolo proti, avšak na Mestský úrad začali prichádzať anonymy s hrozbami smrti, ak Lenina predajú. Neohrozený hrdina sa však predsa len našiel. Tóno Danko tak 16. marca dostal 13 000 US dolárov do prasiatka zimného štadióna, ktorému šéfuje. A sotva zaschol atrament na šekoch, už ich mal podnikavý direktor zamenené za Pick Up Favorit a počítač...

Americký Jánošík

V jednom paneláku v betónovej džungli, na aké sa tak rád s nostalgiou díval Voloďa, v jednom jednoizbovom byte býva Voloďov nový majiteľ, mohutný Američan s prešedivelými vlasmi — Lewis Carpenter. Za pol roka sa naučil po slovensky natoľko dobre, že pojem "lámaná slovenčina" by ho asi urazil. Jeho slová však predsa len bolo treba prežiť a vylepšiť pádmi:

— Keď som koncom minulého roka prišiel druhýkrát do Česko-Slovenska, jazdil som si len tak so svojimi priateľmi, keď ktosi hovorí: "Chceš vidieť Lenina?" Ja nato: "Jasné, že chcem!" Socha tam len tak ležala. Povedali mi, že mesto ju dá roztaviť. Povedal som si: "To je hrozné!" Pretože, či s komunizmom súhlasíte, alebo nie, toto je kus umenia. Urobiť takú sochu je veľmi zložité. Viem to. Môj otec tiež pracoval v tejto oblasti. Tak som im povedal, že sochu kúpim a železiarne si môžu zháňať iný bronz. Boli to len reči, ale keď sa ma na to neskôr znovu pýtali, povedal som: "O.K. Ja to kúpim." Bola to náhoda.

Bol to pre vás zrejme dobrý obchod. Iste viete, že ste zaplatili len šestinu pôvodnej ceny.

— Viem. Nikdy neodmietnem výhodnú ponuku. Možno sa mýlim, ale podľa mňa je tá socha aj dnes hodná viac, než čo som za ňu dal. Chceli ju roztaviť. Je zaujímavé, že teraz, keď som ju kúpil, niektorí hovoria, že ju nemali predať, že ste si ju mohli nechať pre vaše deti... No, neviem. Isté je, že teraz ju neroztavia, a to je dôležité. Možno ju jedného dňa predám Slovensku naspäť, ak bude chcieť. Dôležité je, aby ju nezničili. Pretože tu nejde o komunizmus. Tu ide o umenie.

Kedy sa uskutoční transport a koľko bude stáť?

— Predpokladal som, že socha vycestuje až v septembri, pretože som dlho nemohol nájsť vhodný spôsob dopravy, ktorý by zároveň nebol príliš drahý. S pomocou mojich priateľov sa mi to nakoniec podarilo. 16. júna sme sochu rozrezali na tri časti, aby sa vošla do špeciálneho kontajnera. Potom sme ju previezli do Bratislavy, kde sme ju naložili. Na celú akciu dozeral tvorca Lenina, sochár Emil Venkov. O všetko ostatné je teraz už postarané — socha pôjde cez Bremenhaven a Houston a asi za päť týždňov ju budem čakať v prístave v Seatlli. Bude ma to stáť asi toľko ako socha. Na budúci rok za sochou pocestuje aj Emil Venkov, ktorý je vďaka svojmu Voloďovi v USA už teraz slávny. Pracujem na jeho putovnej výstave. Po západnej Amerike by mal vystavovať aj v Japonsku.

Poznali ste Emila Venkova už predtým?

— Nie. Spoznal som ho až keď som potreboval poradiť pri spôsobe prepravy. Začal som si ho vážiť, keď som pochopil, že jeho — vlastne môj Lenin je oproti väčšine ostatných politických sôch v tejto krajine skutočným umeleckým dielom. A tiež ma fascinovali ďalšie Emilove diela. Ešte predtým, než odídem, idem sa pozrieť na jeho výstavu do Viedne.

Čo je to za človeka, čo si len tak príde z USA, zaplatí trinásťtisíc dolárov za sochu sprofanového vodcu, pritom si privyrába vyučovaním angličtiny na Mestskej univerzite za tri tisícky (korún) mesačne, potom zaplatí ešte raz toľko, aby ju prepravil na druhú stranu glóbu...

— Narodil som sa v Texase, pri mexických hraniciach. Do svojich šiestich rokov som vedel len po španielsky. Keď sme sa potom presťahovali do štátu Washington, matka sa obávala, že sa nikdy nenaučím poriadne po anglicky. Potom prišli školy — striedal som jednu po druhej. Nikde som dlho nevydržal. Ďalej vojenská služba na americkej základni v Japonsku, výzvedná služba vo Vietnamskej vojne. Vo Vietname mi pri jednej prestrelke v džungli poranili nohu, takže dodnes krívam. Potom som vyrábal konské sedlá — ja totiž milujem kone. A teraz sa venujem obchodu, najmä importu tovaru, ktorý je v Amerike neznámy. Tiež som založil staviteľskú firmu, ktorá sa orientuje na stavbu objektov v nepriaznivých podmienkach — staviame na Aljaške, na budúci rok ideme do Ánd, máme objednávku na stavbu výskumného pracoviska na južnom póle. Viete — okrem koňov mám rád zmenu. A preto som tu, preto som kúpil Lenina. Na univerzite som učil angličtinu len kvôli tomu, aby som spoznal tunajších ľudí. A len vďaka ním sa viem dohovoriť po slovensky.

A aký je váš americký názor na situáciu na Slovensku?

— Musíte si uvedomiť, aký je vzťah Ameriky k Slovensku. Trápi nás, čo si táto vláda myslí o demokracii. To, čo sa tu teraz robí, k demokracii nesmeruje. Neviem, ako sa to skončí... Viete, mám veľmi rád tunajších ľudí. Nemyslím len svojich priateľov. Myslím normálnych ľudí, ktorí tu žijú. Vláda práve teraz robí všetko pre to, aby túto krajinu zruinovala. Musíte proti tomu protestovať. Dnes je úplne iný svet, než bol pred štyridsiatimi rokmi, keď tu začínal komunizmus. A to buď akceptujete, alebo ostanete pozadu. A niekto musí Slovensko naviesť na správnu cestu, aby mohlo súťažiť so zvyškom sveta.

Povedzte mi prečo — keď ešte pred pár mesiacmi existovalo Česko-Slovensko — majú českí doktori trikrát vyšší plat ako slovenskí? Prečo kolabuje všetok slovenský priemysel? Prečo vláda zastavuje beh celého štátu? Ste hrdí na svoju samostatnosť, ale z toho sa nenajete. To je falošná hrdosť. Mali by ste byť hrdí na to, že ľudia tu majú dobrý vzťah k práci, sú silní a vedia súťažiť. Potrebujete poznať pravidlá, podľa ktorých beží svet a súťažiť — ako Slováci. Musí vám to byť umožnené a vaša vláda to neumožňuje. Vaša vláda sa zbavuje schopných ľudí, stráca tak peniaze, ochudobňuje krajinu...

Lenin plus slovenská koliba — zvláštna kombinácia. Ako vám to napadlo?

— Počas môjho pobytu na Slovensku sa o mne v novinách veľa napísalo. Z každého článku som sa o sebe a o svojich plánoch dozvedel niečo nové. Tak to bolo aj s Leninom ako pútačom pre slovenskú kolibu. Ktovie kto vymyslel i názov — "Červené námestie". Iné spoľahlivé zdroje ďalej tvrdili, že dám sochu v Amerike roztaviť a za bronz získam veľa peňazí. Tiež som sa dopočul, že mám slovenský pôvod a že sa idem oženiť... Musím sa priznať, že myšlienka slovenskej koliby v Seattli ma skutočne nadchla. A to, že pred ňou bude stáť Lenin, bude ohromná reklama. Tu vôbec nejde o postavu Lenina ako takého, ale o recesiu, ktorú Američania milujú. Som si istý, že si rovnako obľúbia vaše fantastické halušky, bryndzu, pivo, slivovicu... A ovčí syr! V Amerike nikomu ani nenapadne dojiť ovce. Viete — u nás v Seattli je jedna vychýrená česká reštaurácia. Je tam taký nátresk, že stôl si treba objednať niekoľko týždňov dopredu. To by som sa na to pozrel, aby som ich s mojou slovenskou kolibou a s Leninom netromfol!

Tak nám ťa, Voloďa, adoptovali

Dostaneš americký pas, šporťák a slnečné okuliare. Lewis ťa bude učiť po anglicky, ty jeho po rusky...

A keď tam už budeš, buď taký dobrý, pozri sa, kam až sa ten kapitalizmus dozahníval.


   
Tuesday 13. July, 1993, Poprad, Slovakia

 statue Lewis Evan Carpenter Poprad Vladimir Ilyich Lenin

Return to the article list.