Princeton a New York City

Edited by Vacilando. Last updated 13. November, 2015.

Krátky pracovný výlet na Princetonskú univerzitu a pár dní v New Yorku. Dohromady len málo vyše týždňa. Takmer žiadne ozaj dobré fotky, zato aspoň dva silné zážitky... úplne nečakané!

Pár dní pred cestou: 20040223 16:58 Tu uz je modra obloha a ziari slnko. Nejako sa mi meni vnimanie. Prichadzaju farby, zvuky, napady, ktore inak nie su. A viem aj preco: pozajtra o tomto case prilietam do NY! Ale este treba vela stihnut, takze na vec!


25. February 2004

Je 12:15 môjho času. V NY ešte len 6:15. Som v konzerve napumpovanej vzduchom, ktorá letí rýchlosťou 822 km/h vo výške 10363 metrov nad morom. Vonku žeravo prenikavé slnko. Vonkajšia teplota mínus 62 stupňov. Na mape vidno, že sme pred chvíľou unikli obrovskej medvedej tlape. Presne tak totiž vyzerá najzápadnejší poloostrov Írska.

Sedím pri okne. Už som preskúmal filmy, čo bežia na operadle predo mnou (hlúpe; nemôžem si žiadny pustiť od začiatku - všetky bežia naraz!) Zjedol som prvé (nechutné) jedlo. A pokecal som so susedom. Konečne niečo zaujímavé!

Somálčan Isaac Abdisalami, utečenec. Trinásť rokov žil v Keni a teraz sa mu splnil sen: cestuje do Ameriky! Má platinové zuby a bezchybný oblek s kravatou. Strašne nezrozumiteľnou angličtinou horlivo vysvetľuje, že jedna bohatá firma sa ho rozhodla sponzorovať. V rukách žmolí dokumenty, ktoré dostal od Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM). Je strašne nadšený. Vraj má pocit, že sa mu sníva. Nechce ani zavrieť oči, aby tú realitu nestratil. Teší sa na rodinu, ktorá tam už je. A na to, že v Amerike nebude tak teplo ako v Afrike. Chce byť rybárom a mechanikom, tak ako bol doma. Rozprával, aké úžasné kraby chytal v Somálsku. Bolo mi ho trochu ľúto, pretože som mal obavy, že tie ružové okuliare mu zošednú veľmi skoro po príchode. Bodaj by si ten sen uchoval!

Servírovali nám zlú kávu a ja som Isaacovi vysvetlil, že v Amerike všetci pijú takúto riedku brečku. Zachmúril sa a spomínal, aká úžasná je vraj káva v Somálsku. Povedal, že keď si človek dá jednu takú šálku, tak vládze celý deň pracovať bez prestávky. Jak sme sa zakecali, na laptope sa mi spustil screensaver a v ňom scéna letu kozmickým priestorom. Odrazu neplatila maličká obrazovka o kúsok vyššie, na ktorej bol Dublin, Reykjavík, New York, atď. Vznášali sme sa nízko nad Mesiacom, za ním bola malá Zem, a v pozadí naša žeravá hviezda, Slnko. Lákavá ilúzia! V okamihu somálsko-slovenského porozumenia, ktoré nepotrebuje slov, sme sa odrazu obaja nad tou predstavou zasmiali.

-

Ale od začiatku. Ako zvyčajne, zasa som poslednú noc nespal. Dorábal som jeden preklad, balil sa, napísal pár majlov, cez internet som si zarezervoval hotel na prvú noc, dlho som kecal po telefóne s Nadiou, ktorá je už v Brooklyne. Čítal som si o New Yorku. A tiež o gride (vlastne ide o systém podobný Setimu, ale s tým rozdielom, že výkonnosť na diaľku prepojených počítačov by bola univerzálnejšia a prístupná z každého článku siete). Môj malý kocúrik Pásik mi spal na stole, stále v nejakej neuveriteľnej polohe, a keď som mu niečo povedal, tak z polosna zamrnčal. Občas som zbehol dole priložiť drevo na oheň v peci, lebo vonku mrzlo. K ránu som ešte robil na denníku minulej americkej cesty: akosi ma tlačilo svedomie. O pol siedmej som sa zdohádal, že do plánovaného odchodu z domu mám len pol hodiny. Ešte rýchlo do vane, káva. Na šálku s cereáliami už nezvýšil čas. O 10:20 som na krídlach Continental Airlines odlietal za Veľkú mláku.

-

Pristátie na letisku v Newarku, New Jersey, bolo zvláštne váhavé. Leteli sme nerozhodne hore a dole, pričom motory zlovestne namáhavo hučali, akoby premýšľali, kedy je najlepší okamih to vzdať. Isaac mi užasnute pozeral cez plece a okienko von na obrovské mesto. Po chvíli sa ma opýtal, prečo sú všetky tie domy také malé. Vysvetlil som mu, že mrakodrapy sú zhromaždené len na relatívne malom území, na Manhattane, ale väčšinu mesta, tak ako všade na svete a určite aj v Somálsku, tvoria nekonečné ulice a obytné domy. Keď ma pochopil, vyhlásil, že New York vyzerá vlastne tak isto, ako Somálsko! Tešil som sa, že som mu poskytol aspoň nejakú prípravu na realitu...

Bolo len asi trištvrte na jednu miestneho času. Isaaca, rovnako ako ostatných utečencov, policajti ihneď odviedli bokom od ostatných cestujúcich tak rýchlo, že som sa s ním ani nestihol rozlúčiť. Kým som prešiel cez všetky kontroly, dal si naskenovať prst a odfotil sa na web kameru vrámci najnovšej colníckej zábavky, bolo už pokročilé popoludnie.

Busom na Manhattan a z Penn Station pešo (bola to diaľka!), viacmenej stále rovno, takmer na druhý breh ostrova, do hotela na tridsiatej prvej ulici, ktorý mal nesmierne vynaliezavý názov Hotel 31. Starosvetská záležitosť - chlapíci v oblekoch, tmavé drevo a pruhované tapety, ale... sakra: päťdesiat dolárov a bez vlastnej kúpeľne!

New York bol mrazivý, no zaliaty slnkom. Inými slovami nádherný; presne taký, aký má podľa mojich predstáv po newyorsky byť. Také niečo sa často nestáva.

Tým všetkým - cestou, nevyspatosťou, novým prostredím -- som v stave, ktoré by sa dalo nazvať vytržením. (Premýšľam o tom slove a preto sa mi zdá čoraz viac zvláštnejšie. Som vytrhnutý zo všednosti, som rozbehaný, myslím na tisíc vecí naraz a premýšľam o druhej tisícke, ktorú som zabudol. Vytrhnutý. Po česky vytržený. Som vo vytržení!)

Z nejakého dôvodu polovica ľudí hrnúcich sa ulicami mala na čele krížiky načrtnuté popolom. Pochopil som, že to nemôže byť náhoda. Najprv ma napadla súvislosť so 17 Aureliánmi zo Sto rokov samoty. Potom som uvažoval o nejakej spojitosti s 9/11. Až potom, celkom pomaličky, sa mi z hmly v hlave vynoril pojem "Popolná streda". No, bola síce streda, ale ohľadom zvyšku som si vôbec nebol istý. (Teraz viem, že som hádal správne. Ide o katolícky sviatok, ktorý má veriacim pripomenúť smrteľnosť a to, že patria Kristovi. Majú sa pritom dať hladovku.)

Okolo štvrtej som si bol dať pizzu tam, kde sme na jeseň boli s Ivou - na rohu B'way a ôsmej; len tak, z nostalgie.

Mal som problém s laptopom (má nemiznúcu zvislú čiaru cez celú obrazovku), ktorý som kúpil v novembri minulého roka v San Franciscu, tak som trochu chodil po obchodoch v márnej snahe nejako to vyriešiť. Celá tá predavačská pakáž sa viac snažila zobrať mi pri vstupe ruksak, pre prípad že v ňom mám bombu, než pomôcť mi s mojim problémom. Dokonca ani extra batériu sa mi do toho Averatecu nedarilo zohnať. Námaha sa mi ale nakoniec vyplatila, keď mi v jednom Office Depot ponúkli, že ak s nimi uzavriem zmluvu o poistení, tak mi ten laptop vymenia, prípadne si môžem vybrať iný. Problém je v tom, že svoj účet som poslal do Averatecu a kópiu nemám. No, skúsim zavolať do VISA, či by mi nefaxli to potvrdenie.

Teraz je 18:04, ja sedím pri 'latte' v mojej obľúbenej kaviarni Starbucks a dopisujem prvé poznámky. Za chvíľku sa vydám smerom na sever, lebo o siedmej sa mám stretnúť s Nadiou - v malajskej reštaurácii Penang (596 Second Avenue, 83rd street).

-

Šílene sme sa napráskali a hodili veľmi dobrú diskusiu: o láske! Potom sme ešte chodili po Broadway. V nejakej krčme som si dal obrovskú kávu a Nadia víno. Sedeli sme pri bare, ako sa po americky sluší a ukecaný barman nám dával rôzne tipy o New Yorku. Bolo nám dobre, ale mojich takmer štyridsať osem hodín bez spánku sa už silne prejavovalo. Kedykoľvek som sa prestal hýbať (chodiť, rozprávať), spánok mi okamžite dával dvojitého nelsona.


26. February 2004

Bolo po polnoci - pre mňa vlastne už nasledujúce ráno. Keď sme sa rozlúčili a Naďa vzala metro do Brooklynu, na ceste mojím metrom do hotela som zaspával medzi každou zastávkou. S počítačom v ruksačiku mi nebolo všetko jedno. (Vytúžená nezávislosť... ničená zodpovednosťou!) Do postele som odkväcol o pol jednej a viac som o sebe nevedel.

V noci som sa zobudil čosi po tretej, úplne dezorientovaný. Doma bolo práve osem ráno. A ja som si myslel, že som sa narodil úplne bez biologických hodín! Keď som si to uvedomil, začal som sa strašne smiať.

Hneď ráno som si kúpil telefónnu kartu a zavolal na Visa, nech mi pošlú potvrdenie o zaplatení toho počítača 11 novembra minulého roka. Dal som im číslo faxu, ale ten bohužiaľ nikdy neprišiel (aspoň teda mne nie).

Ten môj úžasný hotel nemal ani raňajky. Ale deň mi to pokaziť nemohlo. Po desiatej za mnou prišla Nadia, a potom sme dlho sedeli a kecali v takej príjemnej kaviarni Cosi na rohu mojej ulice.

-

Téma na esej: Napadlo ma, že argumenty Bottona z Essays in Love môžem využiť pre cestovanie. Krása miest je rovnako idealizovaná pri krátkych návštevách, respektíve pri návštevách, ktoré majú koniec, ako keď sa do seba zamiluje pár ľudí!

-

Úžasné mesto a ľudia. Park, koče ťahané koňmi, jazdná polícia, jazierko s kačkami, korčuľujúci dav, veveričky dolujúce bukvice z tajných skrýš v zemi. V neočakávanom záhybe priestoročasu Nadia dostala parádnu masáž chrbtice od akýchsi Vietnamcov. S jej hladom za všetkým neznámym sa dá nahovoriť na kadečo! Najedli sme sa v jednej malej čínskej reštike - bolo to jedno z najlepších pokrmov, aké som v živote mal. Akiste recept ukradnutý z olympskej kuchyne. Škoda, že som zabudol, čo to bolo. Určite v tom boli kešu oriešky.

American Museum of Natural History. Dbalo sa tam na dobré mravy, a tak som sa dnu dostal na novinársky preukaz. Najviac ma zaujalo planetárium a dvadsaťšesť metrová guľa a okolo nej niektoré kľúčové objekty vesmíru - všetko v relatívnej veľkosti. Ak by bola tá guľa Slnkom, Zem by bola asi ako futbalová lopta. Znie to fajn, ale keď to človek vidí, získa naozajstný pocit veľkosti Slnka. Dve šílené prekvapenia. Ak by tá veľká guľa mala veľkosť vírusu, tak atóm vodíka by bol malou guľou, ktorá sa dá držať v rukách. Prekvapilo ma, že od vírusu k atómu existuje predstaviteľné porovnanie! Chcel by som nájsť človeka, ktorého takéto poznanie vzrušuje tak, ako mňa - zatiaľ sa mi to nepodarilo. Ale musia takí existovať - veď aj tento projekt niekto vymyslel a zrealizoval! Druhá vec - podobne veľký je protón voči atómu vodíka! To znamená že v strede tej obrovskej gule je jeden protónik a neutrónik, a okolo ďaleko nič, len sa tam niekde preháňa malilinká častica/vlna: elektrónik.

Vlastne sme sa celý deň len túlali. Mali sme iba pár určitých cieľov, ale ani na tých nejako nezáležalo. Ťažko si predstaviť lepší oddych. Skočil som na hotel, ale fax z VISA tam nebol. Ktovie, kam ho poslali... ak vôbec. Nadia kúpila bezdrôtový router za nejakú smiešnu cenu, ale čosi s ním bolo v neporiadku, tak sme sa vrátili ho vymeniť.

Večer sme sa vybrali vláčikom do Princetonu, potom taxíkom do hotela, ktorý nám zaplatila univerzita. Volal sa Nassau Inn a na americkú stavbu mal viac než úctyhodný rok narodenia: 1756.

Bolo už veľmi neskoro. Únava. Dostali sme dokumenty na prečítanie, ku ktorým sme sa nasledujúce ráno mali vyjadriť. Trochu zlý pocit nepripravenosti. Reku veď sa na to pozriem skoro ráno.


27. February 2004

Zasa som sa zobudil čosi po tretej! Ale padlo to dobre, aj tak som mal budík na štvrtú, aby som (dopoludnia v Európe) zavolal do belgickej Visa. Telefónna karta už bola príliš prázdna a tak som musel použiť hotelové spojenie. Chlapík bol prv odmietavý ale potom povedal, že mi to faxne. Vraj im včera ten fax neprešiel. Nechápem prečo, ale aspoň som sa uistil, že sa nedostal do nepovolaných pracičiek.

Tento hotel neni nič zvláštne. Tvári sa veľmi vznešene, ale hneď je jasné, že ide o masku. Personál je nepríjemný a za všetko sa platia nekresťanské ceny. Z kohútika tečie stále bez ohľadu na to, či to chcem, alebo nie. Už na druhý pohľad vidno ošumelosť, starobu, ktorú sa snažia zakryť snobizmom ako si stará žena napĺňa vrásky púdrom. Za internet sa platí desať dolárov na deň a funguje cez televízor, čo je pre mňa úplne zbytočné, pretože nemôžem posielať attachmenty, spustiť Eudoru, atď. Za pár drobných by tu mohli zaviesť bezdrôtovú sieť - to iste vedia - ale tiež chápu, že by tým prišli o zisk. Je to hanba, ako sa snažia vymačkať peniaze z turistov.

Práca s kolegami na Princetonskej univerzite. Riadne tempo!

Večera u Miguela, veľkého profesora, bola trochu trápna. Manželka sa ani neukázala. Vraj bola na poschodí, pila víno, jedla čokoládu a chcela mať kľud. O varenie sa postarala akási firma.

Rozhovor okolo okrúhleho stola bol na témy, ktoré ma málo vzrušovali. Zaujal ma len fenomén veľkorysosti študentov tejto prestížnej inštitúcie. Z nejasného dôvodu (nemôže to byť len tradícia) svojej univerzite pravidelne prispievajú obrovskými peniazmi. Vraj z vďaky, a aby rozkvitala. A pritom je to jedna z najdrahších a (preto) najváženejších univerzít na svete! Vraj má teraz toľko peňazí, že by mohla desať rokov fungovať úplne bez akýchkoľvek príjmov! Šialený kontrast... hlásia sa na ňu mraky dúfajúcich študentov, no len tí s prachmi, alebo s úplne najlepšími výsledkami, majú nejakú šancu "šťastie" sa tam dostať. Veľa som vyzvedal o tom, či kvalita vyučovania zodpovedá sláve univerzity, no jediná jasná odpoveď bola o priamej úmere... keď vyberáš najlepších z najlepších študentov, tak pracuješ s veľmi kvalitnými a motivovanými ľuďmi; a čo sa týka profesora - tu sú peniaze na zaplatenie tých najdrahších (toto bohužiaľ pokuľháva: šípka mieri obidvoma smermi - s pozíciou rastie sláva, ktorá naopak zdôvodňuje pozíciu!)

Večer sme ešte dorazili guinnessom v bare Nassau Inn.


28. February 2004

Celý deń pracovné stretnutie. Pekný campus univerzity, samé klasicistické budovy, trávniky, ktoré sú v lete istotne plné študentov. (Predsa som si však povedal, že Leuven je porovnateľne, no omnoho krajší.) Večera v jednej z najdrahších reštaurácií Princetonu... samí horenosi vo večerných šatách, desné ceny, ale inak pramálo kultúry. Inými slovami, vôbec ma to nedojalo.


29. February 2004

Vzácny deň navyše. Akási tajná komôrka v gregoriánskom kalendári.

Park so sochami, nazvaný Grounds for Sculpture, kam nás vzala Sara s manželom a deťmi (Noah a Claire). Pridal sa aj Suresh, ktorý porobil fotky a aj mi ich poslal. Páčila sa mi žena vo veľkej sukni so slnečníkom, ktorá stála na vŕšku posiatom kvetmi divého maku. Bolo tam veľa takýchto postáv, ktoré bolo treba dlho pozorovať nato, aby sa človek uistil, že to nie sú návštevníci, ale exponáty. Aj tie maky boli umelé, ale ilúzii to nič nevzalo. Najlepšia bola skupina dvoch džentlmenov v oblekoch z devätnásteho storočia, ktorí mali piknik v tráve na čistinke medzi stromami... s jednou úplne nahou ženou. Veľmi realistická plastika podľa obrazu Édouarda Maneta. A chlapík v tej scéne mal pri sebe knihu otvorenú na strane, kde bol ten Manetov, vlastne ich, obraz. Svojská definícia zakrivenia reality, rekurzívnosti!

Sara pripravila nádherný piknik -- akiste vedela, že od miestneho čašníka by sme nedostali nič, pretože je zo sadry.

Ten piknik bol vlastne ilegálny... znova som mal možnosť dosýta sa zasmiať na ľudskej obmedzenosti. V tom parku k (drahým) lístkom dávali obligátnu brožúrku o areáli, ale neodpustili si aj jeden obyčajný papier, na ktorom boli pravidlá správania sa v parku. Pripadalo mi to ako vo filme Obecní škola, kde riaditeľ vyhlásil školským rozhlasom, že vonku mrzne, a tak nech nikoho nenapadne oblizovať kovové zábradlie pred budovou. Normálne by to ani nikoho nenapadlo, ale po tom hlásení to na svoju škodu nevydržali neskúsiť hneď niekoľkí lapaji. Pravidlá správania sa v tomto parku boli podobné. Ešte chápem, že po sochách by sa nemalo liezť (aj keď to niekedy môže byť dobrá zábava) a dokončovať ich sprejmi. Ok, to dá zdravý rozum. No zvyšok prestrelili. Normálne by som nechodil do miest označených "Private", "Staff Only", alebo "No Public Access" (bod 11), ale keď mi to niekto takto hlúpo vyhodí na oči, mám chuť prejsť sa po všetkých, ktoré tam sú. Ak by ma nenapadlo zobrať si so sebou jedlo a dve pivá, pripomenie mi to vetička, že pikniky sú zakázané (3). Cigaretka na čerstvom vzduchu, teda ak by som fajčil, je tiež dobrý nápad (4). Prečo so sebou nezobrať pudlíka Harryho, nech sa v prírode vybehá? (5). Čo tak odfotiť si páva zblízka? (6). Alebo si dať dole tričko a na jemnej trávičke si s úľavou vyzuť topánky? (8). Nesmie sa tam zvýšiť hlas (na deti sa asi má volať mobilmi), nesmie sa behať (ktoré kritériá asi používajú na rozlíšenie behu a rýchlej chôdze?) (9). Vyslovene sa nesmie športovať (7), tak nech vás nenapadne nosiť si tam svoje činky alebo hrazdu. V spomínanej brožúrke boli ešte aj iné perly, ale jedna krásou zatienila všetky ostatné. To, čo bude nasledovať, sa svojou kvalitou blíži oznámeniu v Obecní škole. To by som rád vedel, ktorí milenci spôsobili jej vznik, a koľkí iní sa ňou nechali inšpirovať: "Students should use the stairs, not the elevator, and be accompanied by chaperones when visiting second floor exhibition spaces."

Keď nakoniec prišlo na platenie v hoteli, zistil som, že všetko čo sme minuli v bare išlo na účet univerzity. Milé! Ja som mal platiť iba ten jeden telefonát z izby. Tu došlo k rekordu. Za môj párminútový hovor do Belgicka včera skoro ráno mi naúčtovali vyše 97 dolárov! Kravy na recepcii so mnou súhlasili, že poplatky za telefón sú trošičku drahšie, a tak keď obhrýzli ceruzku, rozhodli sa dať mi 50% zľavu. Len tak. No parádny systém. Nassau Inn, zadláv sa svojou chamtivosťou! Ešte že ten fax z Visa som dostal.

Ešte sme chvíľu posedeli s Nadiou a Sureshom v Tap Room. Ten chlapík, Angličan s indickým pôvodom, je nenápadný génius a imponoval mi najviac zo všetkých ľudí tuná. O tretej po mňa a Suresha prišiel odvoz. Taxíky - pre každého jeden. A nie obyčajné, preboha - boli to skutočné limuzíny! Musím priznať, že som trochu žasol. Posledná poklona veľkorysej univerzity. Nadia trochu chorľavela, tak so mnou už na Manhattan nešla. Keď som nastupoval do toho korábu, v tvári sa jej zrkadlilo čosi zaujímavé. Je pravda, že to musel byť pohľad pre bohov: vidieť Tomáša v dlhom čiernom kabáte (od Daliborovho pradeda) nastupovať pred najluxusnejším hotelom v slávnom Princetone do obrovského lincolna...

Šušlajúci vodič firmy "Best Limousine Service", Číňan, predstavil sa ako James. Dal mi vizitku a odviezol ma tých pár míľ na stanicu. Vlak do New Yorku som stihol len tak-tak. Lístok som si musel kúpiť až od sprievodcu, no žiaľ s príplatkom.

Na vrchnej pere vpravo mi z toho ruchu posledných dní vyhúkol malý herpes. Chystal sa už niekoľko dní; stres a málo spánku. Teraz, keď to zo mňa opadlo, zvíťazil. Ale hneď som si naň dal masť a nevyrástol veľký.

Znovu na Penn a v meste. Dlho som brázdil ulice, ale nenašiel som lacnejší hotelík ako ten, kde som spal predtým, tak som zasa na tridsiatej prvej. Došiel som tam, aby som sa dozvedel, že bez predošlej rezervácie je cena 70 a nie 50, plus daň. Čert vás ber! Dnes ma každý oberá o peniaze.

V CompUSA kúpil 16MB Flash Memory. Parádny výmysel; vďaka nemu sú diskety nadobro mŕtve. Kdesi na tretej avenue som si kúpil čokoládu, kolu a nejakú bagetu. Takto vybavený som krátky zvyšok dňa som plával ulicami. Našiel som krásny plagátik, ktorý hlásal, že moslimom nepomôže nič, len spoznať Ježisa Spasiteľa. Tak s tým trtkom, čo toto napísal, by som rád hodil reč!


1. March 2004

V tom priateľskom Office Depot na Piatej avenue som konečne vymenil počítač za Sony Vaio. Než som im ale starý stroj odovzdal, chcel som z neho pre istotu všetko vymazať. A to, prosím, nie je také ľahké! Nemal som CDčko, z ktorého by som ho mohol sformátovať - a z bežiaceho systému to nejde. Prosté vymazanie súborov by bolo málo a kódované mazanie by trvalo celý deň. Takže som nakoniec reinštaloval Windows XP, čo trvalo vyše hodiny! No; tak mám vysnené Vaio. Omnoho lepší stroj! Tiež 2.2 kg, ale robustnejší, s veľmi statočnou baterkou; slovom nádhera!

Na uliciach sa tu z kanálov často valí para, často to vídať aj vo filmoch, no nikdy som presne nepochopil prečo. Dnes som narazil na jeden veľmi výdatný zdroj, ale kým som naň pozeral, privalili sa zavýjajúce požiarnické auta, vyrolovali hadice a do toho kanála napustili pár stoviek litrov vody. Na tom parádnom aute bol veľmi chudácky patriotický nápis "WE SUPPORT OUR TROOPS!" -- viď foto.

Postreh - davy ľudí na uliciach za chôdze živo diskutujú... cez mobilné telefóny. Väčšinou to majú tak zariadené, že na uchu im visí len prijímač, telefónik majú vo vrecku a ani ho nemusia držať v ruke. Proste len kráčajú, smejú sa, argumentujú, rozhadzujúc rukami. Koľkokrát som sa dal pomýliť mysliac si, že ktosi niečo hovorí mne!

Uvedomil som si, že čaro NYC je (aj) v tom, že je to vlastne staré mesto. Máme zakotvenú predstavu, že veľkomestá sú nové a bez duše. Toto mesto žije a umiera na malom priestore už veľmi mnoho generácií. Metro samé, ako zopár málo iných (Paríž je taký), je akousi starožitnosťou. Názvy ulíc a námestí pripomínajú nespočetné knihy a filmy. Domy sú stokrát prerobené, diery v uliciach prezrádzajú vrstvy mesta z predošlých storočí.

A ešte: ľudia sú tu hrozne vo svojej koži. Žiadni ustráchaní trpáci. Títo ľudia žijú naplno. Trochu chápem, prečo boli takí zdesení, že 9/11 sa udialo tuná. Toto nie je tá ozajstná, chamtivá a bezohľadná Amerika plná rasizmu a lenivých tučniakov. New York je absolútne svetové mesto s vlastnou, neošúchanou dušou.

Čínska štvrť; kdesi som dal úžasnú pa-fa (ryža). K nej bolo kačacie mäso, ktoré bolo menej úžasné, lebo kuchar kosti nevybral, len ich tak posekal nožnicami, a tak tam bola spústa tvrdých ostrých úlomkov. Kdesi som, ako zvyčajne, kúpil pekné náušničky pre Elke. Trochu som fotil, ale bez zvláštnych objavov. Fotka nočného mrakodrapu s mesiacom sa mi z nedefinovateľných dôvodov páči. (Rozhodne sa dobre vyníma ako pozadie na počítači!) Telefonicky som potvrdil som svoj let do Bruselu v stredu.

O pár mesiacov neskôr (20040610) som sa o svojom pozitívnom pohľade na New York zmienil známemu z Princetonskej univerzity, Fredovi Wherrymu. Fred je černoch. To, čo mi povedal, ma prinútilo svoj názor pozmeniť... všetko, čo som napísal vyššie, totiž neplatí na celý New York, ale len na Manhattan. Tu je útržok z jeho e-mailu: "Yes, NYC is different. But it has so many communities there, that you can find a slice of Ohio, a bit of Utah, a touch of Lousiana, from one floor or one block to the next. Yes, Manhattan is full of life. But in the Boroughs, there is a great deal of anger. There are people who have never been to one of the city's beautiful parks or one of its museums. The barriers are not only distance and money, but there is this nasty history here, so that people define themseves proudly by what they are not. Not mainstream. Not ever going to have a chance in hell of achieving what the mainstream has achieved. Of the have nots, we have many. But we have them concentrated in communities where tourists don't go. But that is a whole other topic... I'm teaching a course in the fall on race and ethnic relations in the US. I'll send you updates from it."


2. March 2004

Komusi som sľúbil urobiť preklad, tak som si dnes sadol do jednej Starbucks a pri káve som niekoľko hodín pracoval. To je môj veľký sen: dokázať cestovať a popritom si zarábať prácou, ktorá ma baví (nie umývaním riadu). Baterka nového stroja vydržala takmer päť hodín!

Jak som tam sedel, na periférii mojich zmyslov sa menily osoby a deje. Zaznamenal som, ako prekvapivo bezpečne sa tu ľudia cítia. Ženská neďaleko mňa si odskočila na záchod, pričom svoj laptop nechala len tak otvorený na stole. Tiež som si uvedomil, že v takýto všedný deň a čas, chodia ľudia do kaviarne pracovať. Za tie hodiny som počul útržky nespočetných pracovných diskusií.

Paľovi som napísal nasledovné: Dakujem, Li-Pao. Ano, cestujem a velmi si to cenim. Ale toto je plytky sposob cestovania. Veci tuna su ine ale predsa velmi podobne tomu, co pozname. (Slovensko je v tomto ohlade velmi zapadna krajina.) Vsetko smeruje ku konzumnemu sposobu zivota, len robit a minat zarobene, tesit sa z domu alebo auta, planovat velke cesty v penzii a potom umriet na infarkt v patdesiatpatke. Nikto zda sa nema recept na hlbsi, zaujimavejsi zivot. Malokto vie zit tu a teraz. Aj z tych, ktori sa o to snazia, len malo neklesne pod tlakom spolocenskej vacsiny. Vela ludi sa stiahne do smutneho prestarnuteho hipickeho idealu. Ini sa zmenia na skutocnych tulakov s omrznutymi prstami, ktori budu blabotat o slobode, ale zaroven pytat si o kusok chleba vo velkomestach. Ako sa vymanit z tejto moebiovej pasky bytia a predsa neupadnut, pracovat na projektoch, praca na ktorych Ti prinasa zimomriavky, najst si cas na studium a tvorbu, byt ozaj dobry aj bez nanosu autority, stretavat ludi, s ktorymi citis ze to rezonuje, na veci, ktore za to stoja, nech je to uz cokolvek, rozumiet viac tomuto uzasnemu svetu? To len tak. Mal som pocit, ze Ti musim napisat viac. Ty tomu rozumies. Tvoja mysel tiez citi vonu divokych koni na sirych planach. Tomas

Elke písala, že Pásikovi strašne chýbam. Usúdila to z toho, že vraj často bezradne mňaučí a pýta sa do chodbičky ku vchodovým dverám.

Vedľa mňa si kudrnatý mulat snažil ohúriť nesmelé biele dievča. Jeho problém bol bohužiaľ v tom, že hovoril len on. Ona krútila pätami, skrútená v póze, z ktorej by citlivejší človek pochopil, že sa nudí a nevie, kam z konopí. On produkoval veľkú prednášku o histórii svojich predkov. Nakoniec, potom ako ona päťkrát povedala, že už musí ísť, sa osmelil dať jej tú otázku, ktorá ho mátala po celý čas. Vraj len tak, nezáväzne, čo by si myslela keby... Odvetila mu na to vyhýbavo. Dúfam, že raz nájde silu ho odmietnuť. Bude to pre ňu dobrá poučka. A on sa hádam naučí a prepracuje svoje eposy do záživnejšej formy. Lebo ak ho tá holka nedokáže odmietnuť, tak to nikdy neprestane ľutovať a ich vzťah nebude za veľa stáť.

Znova som prekráčal obrovský kus tohoto mesta. Vrátil som sa aj do toho prírodopisného múzea. Než ho zatvorili, dole v šopíku som kúpil pár vedecky zameraných darčekov - tri bublifuky, ktoré vytvárajú nepraskajúce bubliny, dve malé rybky, ktoré vo vode vyrastú na šesťnásobnú veľkosť, dve krabičky hmyzu máčaného v čokoláde, no a pre seba obligátne tričko, na ktorom je vyobrazené Hayden Planetarium. Neodpustil som si ani šálku s periodickou tabuľkou prvkov. A knihy: John Brockman (ed): The Next Fifty Years, Science in the First Half of the Twenty-First Century; Jane Yolen (ed): Favorite Folktales From Around the World; Spencer Wells: The Journey of Man, A Genetic Odyssey. No, aj to som ja.

Do večera som pochodil som snáď všetky kníhkupectvá v meste. Zháňal som knihy pre Nezbud; práve keď som odchádzal na cestu, rozhodlo sa, že Človek v ohrození ju vysiela na humanitárnu misiu do Afganistanu, už niekedy v apríli! Ale aj sebe som nakúpil plno dobrôt. Nicholas Awde, Asmatullah Sarwan: Pashto Dictionary & Phrasebook; Robert Ehrlich: Nine Crazy Ideas in Science; Duncan J. Watts: Six Degrees, The Science of a Connected Age (počul som o tom veľa, od Tonyho, z BBC, a aj o tom sme sa bavili vtedy u Miguela); troch Hesseov, čo mi doporučil Tony... Hermann Hesse: The Glass Bead Game; Hermann Hesse: Siddhartha; Hermann Hesse: Narcissus and Goldmund; Paul Rogers: A War On Terror, Afghanistan and After; Artyom Borovik: The Hidden War, A Russian Journalist's Account of the Soviet War in Afghanistan (vyzerá výborne!)

V jednom obchode na úplne nasrali tou idiotskou snahou o "bezpečnosť". Chceli mi vziať ruksačik a uložiť ho do poličky. Reku mám tam počítač a to nebudem riskovať zasa ja. Môžem vám ukázať obsah, ale z očí ho nespustím. Keď prišli aj šéfovia, kultivovane som všetkým vynadal, aby si to zapamätali a teatrálne som odišiel.

Výjav z praxe pred slávnou Newyorskou filmovou akadémiou, rovno pod ktorou je obchod s alkoholom. Študentka s nádherne červenými vlasmi na Union Square. Tučniačik americký -- ale prisahám, že ich tam (aspoň v New Yorku) nie je tak veľa, ako sa to bežne tvrdí!

Večer som z automatu na ulici volal Lori do Bellinghamu na západnom pobreží. Kecali sme asi hodinu. Vravela, že ešte nemá vlastný domček a starý už je predaný, a keďže nechce byť na obtiaž rodine, prenajíma si teraz izbu v dome, ktorý bol donedávna jej domovom!

Dnes tu boli primárne voľby... rozhodlo sa, že Bushovým protivníkom bude John Kerry. No, držím palce!


3. March 2004

Ako každú noc, mal som dokorán otvorené okno. Sedem poschodí podo mnou to neustále hučalo, autá, brzdy, občas sa dali rozoznať ľudské hlasy a všetko to často prehlušovali sirény požiarnikov (už viem, čo hasia: kanále!) O ôsmej som ešte bol v posteli, svietilo na mňa priateľské slnko, za oknom mrakodrapy Manhattanu. Nechce sa mi odtiaľto!

Pomaly som sa zbalil a okolo jedenástej som posedel v obľúbenej kaviarni Cosi na rohu pri 'latte'.

Čoskoro nato som už plával ulicami. Napísal som pár pohľadníc (mamka, Martina, Nezbud, Paľo). Všetko bolo zaliate takým tým ostrým slnkom. Zo zotrvačnosti som zasa zapadal do kníhkupectiev a nakúpil: Christina Lambs: The Sewing Circles of Herat (unikátny pohľad na Afganistan spod ženského závoja), Martin Dugard: Into Africa - The Epic Adventures of Stanley & Livingstone (konečne, dlho som to zháňal!), Steve Coll: Ghost Wars, no a nakoniec na 33 E 17th som našiel to, čo už bolo v celom meste vypredané, v súčasnosti najlepšiu všeobecnú knihu o Afganistane: Martin Ewans: Afghanistan - A Short History of Its People and Politics (a šálku s knihami pre Elke); no a ešte o jednej rýchlo Sir John Chardin: Travels in Persia 1673 - 1677.

Popoludní som neochotne započal návrat. Z hotelovej úschovne som si vzal ruksak a pomaly si to šinul naspäť na Penn Station. Tam perná chvíľka, keď sa ukázalo, že autobusy na letisko Newark v New Jersey neodchádzajú z miesta, kam prichádzajú. Navyše, nikto presne nevedel, odkiaľ vlastne odchádzajú. Nakoniec som sadol na lep jednému mikrobusákovi, ktorý tvrdil, že Newark, áno, žiadny problém... potom sme sa asi hodinu posúvali, zlým smerom, od hotela k hotelu; bol to akýsi zberač turistov! Dostali sme sa až na východný okraj ostrova, blízko môjho hotela! Penil som, tak ako aj pár mojich spolucestujúcich, ale už neostávalo než vydržať. Postupne sme sa v tej konzerve vracali zasa na západ, až sme sa zasa ocitli blízko Penn Station, kde nám vodič oznámil, že cestujúci na Newark si tu musia presadnúť do iného autobusu. Mal som chuť ho len tak mimochodom zaškrtiť, ale zachoval som sa humánne a skončilo sa to len tým, že som mu odmietol zaplatiť. Bol som na tom mieste, ktoré som predtým márne hľadal.

O siedmej odlet smer Brusel. Stále, keď niekam cestujem, túžim, aby ku mne Osud posadil niekoho zaujímavého, najlepšie krásne dievča. Tentoraz, snáď prvý a posledný raz v živote, pretože takéto náhody sú vzácnejšie ako latimérie, sa to mu to podarilo na výbornú.

Čierne zvlnené vlasy, snedá pleť: reku asi Talianka. Žiadna modelka, ale veľmi pekná. Pomohol som jej s vecami. Aj úsmev mala pekný. So samozrejmosťou, ktorá prezrádzala časté cesty, ani veľmi neskúmala okolie, len si vytiahla zápisník a niečo horlivo písala.

Neskôr sme sa dlho bavili o tom, ako sme vlastne nadviazali rozhovor. Žiaden z nás nemá v povahe len tak sa začať baviť so svojim susedom. Nevedeli sme si na to spomenúť. Mňa ale fascinujú dievčatá, ktoré píšu. Zrejme to bolo tak, že som sa jej opýtal, či si píše denník z cesty po Amerike.

Nebol to denník. Písala do nich horké slzy sklamanej lásky. Pred nejakým časom sa po korienky vlasov zaľúbila do jedného Taliana v New Yorku. Vraj všetko bolo úžasne dobré, najmä milovanie im fungovalo úplne nádherne. Aj do Maastrichtu, kde býva, ju prišiel pozrieť. Avšak teraz, keď sa prácou znovu nechala zaviať do NY, našla odmeranosť a váhanie, aby si nakoniec vypočula, že s ňou skončil. Zaujímavé na tom bolo, že chlapík zo seba nedokázal vykoktať dôvod. Vraj mal v očiach hroznú bolesť, ale nič rozumné z neho nevypadlo. O tom Lisette, lebo tak sa volala, vo svojej zúfalosti premýšľala. Vylúčila všetky bežné dôvody, ako iná láska, choroba, či iné problémy, a stále sa jej na myseľ tlačila posledná možnosť - čo ak je teplý?

Lisette je národnosťou Holanďanka, ale jej mama pochádza niekde z Holandských Antíl. Tam ešte žije jej stará mama. Je o pár mesiacov staršia ako ja; tridsiate tretie narodeniny už mala, ale vyzerá omnoho mladšie. Dozvedel som sa všetko. Je genetickou inžinierkou, veľmi dobre zarába, a to jej dáva slobodu. Aj teraz sa z Ameriky vracia s dobrým výsledkom, keď svojej firme akýmsi spôsobom ušetrila niekoľko miliónov dolárov. Má slabú dyslexiu a nosí kontaktné šošovky. Jej veľkým snom bolo mať kabriolet, tak ho vlastnou pilnosťou dosiahla. Bavili sme sa o mojej teórii, že je dôležité dosiahnuť svoje sny, akokoľvek sú bláznivé, pretože sú to míľniky, a kým sa k nim človek nedostane, nikdy neuvidí, čo je za nimi. Ak by si Lisette nikdy nekúpila ten svoj kabriolet, možno by po ňom stále túžila (ako môj tatko túžil po tmavozelenom BMW a nikdy sa ho nedožil). Ona ho ale má, už po ňom netúži a vidí iné ciele, ktoré sú pre ňu dôležitejšie.

A bavili sme sa o spúste ďalších vecí. O vzťahoch v láske a priateľstve, o knihách, o svete, o cestovaní, o filozofii. Prešli sme si rodinné histórie a pikošky. Prebrali sme všetky témy mojich nikdy nenapísaných esejí. Len prekvapivo málo vecí sme videli odlišne, a to nám dovoľovalo rýchlo prejsť od povrchu čohokoľvek ku skutočnému jadru veci. To je veľmi vzácne; väčšine rozhovorov, ktoré poznám, chýbajú fakty v základoch, tolerancia v názoroch, otvorenosť experimentom... a preto sa aj rýchlo končia. Dnes nechápem, koľko sme si toho za tú noc navzájom povedali. Napĺňal ma pocit šťastia, že predsa existujú, čo ako ich je málo, ľudia, ktorí majú veľmi podobné záujmy, hodnoty, filozofiu, ako ja. S väčšinou ľudí, ku ktorým mám teoreticky, z hľadiska sociálnych, rodinných a historických vzťahov, omnoho bližšie, som sa tak dobre neporozprával za celý život.

Bola medzi nami taká krásna dôvera, na ktorú netreba dôkazy. Po niekoľkých hodinách sa o mňa Lisette oprela a pokojne zaspala. Ja som ani vtedy spať nedokázal, len som tak sedel, pozeral do nekonečna, a na tvári som mal jeden naozaj spokojný úsmev. Ona sa občas zobudila, pýtala sa ma prečo sa usmievam, no ja som jej odvetil, že jej to čoskoro vysvetlím.

Tým dôvodom bola kniha, ktorú som práve dočítaval: Essays in Love od Alaina de Bottona. Je to výborná, detailná analýza romantického vzťahu, od prvých okamihov až po trpký, ale nevyhnutný koniec. Tá kniha sa začína tak, že obaja hrdinovia sedia vedľa seba v lietadle. Padne slovko, čosi zarezonuje, opona tajomstva sa zavlní, špirála rozvinie... a o chvíľku majú obaja pocit, akoby sa poznali celý život.

Mohli by sme byť, ak by sme chceli, dobrým praktickým námetom... teda ak by sme chceli. Obaja sme vedeli, že k tomu nebolo ďaleko. Ale vzťah, ktorý je opätovaný, no predsa nie je vzťahom, je predsa ten najkrajší. Aj táto zhoda vedomia bola súčasťou zázraku tej noci.

You hit the nail right on the head with this one: settle for less, but for a sure-thing, or spend a lifetime looking for perfection which you might never find or, at best, only temporary. I have no solutions. What I used to do is settle for the one I love (compromise) and meet great people all the time, apart from him. My theory was that couples always lose things to do and say or "the spark" as you may call it. But as long as the love is still there, you settle and find other interests elsewhere. Nifty theory, but what happens is, that the more interesting people you meet, the less interesting your partner seems, and you end up growing even more apart. Bleep...wrong solution. But, on the other hand, giving up the one you love for a more sparky life could end up a deep, deep disappointment. Interesting people can only be interesting for a short time, or everything being a lie, or a set-up. It's a cruel world out there!! I don't know, you tell me what wisdom is.


4. March 2004

Mal som pocit, že ten let s Lisette trval týždeň a vôbec sa mi nepáčilo, že má skončiť. Noc bola síce natiahnutá aj vďaka opačnému časovému rozdielu, ale okolo pol deviatej ráno stredoeurópskeho času sme predsa len neodvratne pristávali.

Hodinku predtým pilot zahlásil, že v Bruseli vraj "nie sú mraky, čo by stáli za reč". Keď nás počas pristávania obklopila ťažká hmla, ktorá deň menila na šero, dvaja cestujúci sa hlasno rozosmiali.

Ešte sme spolu počkali na batožinu. Skočila sa vycikať a keď sa vrátila, oči jej žiarili nadšením, vraj tým, že som ešte tam. Povedala mi, ako fajn jej padol náš rozhovor. Vraj sa ešte raz poriadne vyplače, a potom už bude dobre. Dala mi na seba majl. Za bránou príletovej zóny ju čakal brácho, a tam sme sa rozlúčili.

Išiel som hneď do práce, ale bol som úplne nanič a za počítačom som periodicky upadal do spánku. Vybral som sa preto domov. Po tom týždni sa mi všetko doma zdalo voňavé, menšie, krajšie, záhrada s novými krokusmi zelenšia a všetko akosi nové.

Povedal som si, že že sa okúpem a potom sa aspoň pätnásť hodín vyspím. Všetky špinavé veci som hodil do koša na prádlo a Pásik si do nich šťastne ľahol.

Ale len čo som sa dostal do vane, okamžite som zaspal a zobudil sa až večer. To sa mi ešte nestalo! Tak som si pripustil teplú vodu a ešte dlho premýšľal o celom výlete, a o tom zázraku s Lisette. Povedal som si, že jej zajtra kúpim tú knihu, nech aj ona má dôvod na úsmev.

No ale toto už je naozaj koniec príbehu tejto cesty!