Ma3nka a Ajeto: Stopom z Popradu do Lisabonu

Edited by Vacilando. Last updated 12. November, 2015.

S Ma3nkou na výprave stopom z Popradu do Lisabonu.

1

(písané z poznámok)
Poprad. Vyšiel som z domu o 0:02. Teplá hviezdnatá noc, ľudoprázne mesto. O osem minút neskôr som už bol na ceste aj s Martinou. Na ceste do Portugalska. Ťažké bágle. Možno trochu chvenie v krajine brušnej.

Vlak do Bratislavy o 0:45. Martina nevyspatá po svadbe. 344 km spánku...

Blava asi 5:30. 6:45 - spacak Rado. Bus za mesto.

Asi 2 kilometre od poslednej zastávky ku rakúskej hranici sme prešlapali.

Rakúska hranica asi o 8:00.

(1.) Dodo - tirák do Passau. Cez Wien, vysadil nás na pumpe za Linzom. V okamihu, keď sme celkove bezproblémovo chytili auto, zbadala Martina svojich spolužiakov... autobusový okružný zájazd, (okrem iného aj) do Lisabonu! Riadna náhoda. Mali sme málo času, pretože nás už čakal jeden klimatizovaný meďák. Dovi v Lisabone - možno! "Ak ťa paprika páli tak, že plačeš a kýchaš, daj si ešte jednu."

(2.) Opa s vnučkou na Mercedese. Riadni nosáni, zrejme. Prehodili sme k nim dokopy asi štyri nemecké slová. Vrátili nám asi len dva. Konečne sme skutočne frčali. Privalení báglami sme zo zadného sedadla sledovali stopäťdesiatku na tachometri. Vzali nás na pumpu pred Salzburg. Znova sme videli autobus s priateľmi, prefrčal okolo po diaľnici...

(3.) Mladý Kanaďan. (???)

(4.) Starý optik, hrozne milý a rozhľadený. Narodil sa v roku 1925 v Ružomberku (Rosenberg), no ešte ako decko sa s rodičmi presťahoval do Rakúska či Nemecka. Bol dobre roztrasený. Keď sme kdesi stáli v kolóne na kopci, vymohol si podivuhodný rešpekt ostatných áut potom, ako im ukázal štartovanie s rozbehom dozadu. Všetci, ešte aj po stranách, stáli v trojmetrovej úcte k jeho schopnostiam. Jednako však potom i predtým uháňal ako profesionál. Ísť na plný plyn nie je taký problém. Vzal nás cez ten kúsok Nemecka, okolo Rosenheimu, a znova do Rakúska, kde nás vylodil na pumpe pred odbočkou na Worgl, kam mieril.

(5.) Nemecký kamión. Chlapík sa od srdca zasmial, keď počul, že sa chceme dostať stopom až do Lisabonu. Pripadalo mu to nemožné. Strhol sa prudký lejak, takže sme išli výrazne pomaly. úžasné blesky, to už bolo vysoko v horách. Vzal nás na pred Innsbruck. Prekrásna pumpa s veľkým motelom. BP - zelení žabiaci. Z nejakej nám neznámej príčiny tam bolo vylúčené chytiť stopa za Innsbruck, do Švajčiarska. Na stĺpe "stopárske odkazy", väčšinou české a slovenské. "Sme tu už 2 dni", "Tvrdneme jak vocasy před akcí", "Stojíme tu IIIIII hodín", "Vše co je tady napsáno, platí o celém Rakousku", "Je to tu na... " píp pííp ---. Aj to nás priviedlo na myšlienku ísť cez Taliansko, namiesto cez Ženevu, kde (v CERN-e) bol práve Nuno. Ešte sa tam vylodil ďalší stopár, taký podivný Angličan s okuliarmi, a hneď ho ktosi vzal na juh. A navyše zasa začalo poprchávať - vedeli sme si predstaviť ako to asi vyzerá ďalej vo Švajčiarsku. Rozhodli sme sa.

(6.) Vzali sme rakúsky či taliansky kamión (ŤUŤKO) - Bolzano, Trento, Verona. Vodič bol emigrantom z Juhoslávie. Dosť sa chytal, keď sme hovorili po slovensky. Väčšiu časť cesty sme ale spali, Martina vzadu na lehátku. K Verone sme dorazili asi o pol jednej ráno, už bol utorok. Na kopčeku medzi stromami za pumpou sme si postavili stan a s miernymi obavami - predsa to bolo naše prvé nocovanie vonku - sme zaľahli.

1

Ráno sme zistili, že sme za Veronou, v smere na Miláno. Umývanie v reštaurácii a stručné raňajky - ešte veci z domu. Chvíľku sme zháňali stopa. Potom sa pri nás pristavil chlapík a spýtal sa, kamže to ako ideme. Po anglicky. Bol to SERGIO, prvý zo skutočne perfektných ľudí, ktorých sme stretli.

(7.) Sergio sa narodil v Neapoli. Dnes žije v Ríme, kde predáva satelitné prijímače všetkého druhu. Prešiel s nami navyše celý vonkajší okruh Milána a tak nám ušetril "čistota pol života". Sergio bol very priateľský, naučil nás sypať si do kávy kakao, ale dôležitá bola samozrejme cesta, tak sme si vymenili adresy a dali sme mu také voľačo "Hohe Tatra", reku nech sa zastaví, však aj my sa zastavíme.

Tu je jeho adresa, Martina:
P.I. Sergio De Simone, telespazio
Funzionario di Vendita Servizi Mobili, S B U - Televisione e Servizi Mobili
Via Tiburtina, 965, 00156 Roma, Italia
Tel. 0039 - (0)6 - 40793755, Fax. 0039 - (0)6 - 40793622, Telex 620424


Ale beda! v Taliansku je zakázané stopovať na autostráde, a my sme stáli práve tam, pred plateným priestorom. Aj išli okolo poliši, aj nás isto videli, hoci sme sa tvárili čo najnulovanejšie, aj sa otočili (ale boli v druhom jazdnom pruhu, ha ha). Nestihli sa však s nami porozprávať, lebo nás uniesol MAURO.

(8.) Cez Janov až do San Rema. Veľmi priateľský sympaťák, robí vo firme, ktorá kupuje staré čiernobiele filmy. MAURO bol taký fantastický, že sme si vymenili adresy a predviedli sme mu, ako ovládame sypanie kakaa do capucina. Vysadil nás uprostred S.R. a odišiel do Casina - pracovať, my zasa (po prehliadke mesta) do mora - vegetovať.


Tu je adresa Maura, Martina:
DOTT. MAURO TREMOLADA
MILANO - VIA APELLE, 60, ITALIA
TEL. 0039 - (0)2 - 25 789 32


K večeru, rozhodli sme sa - patrí sa pokračovať v ceste - z centra nás na začiatok Francie (pred Monte Carlo) vyviezol milý, trochu zmätený Nemec, a potom s menšími problémami, doslova prískokmi:

(9.) Elvisák z dediny.

(10.) Perfektná malá mladá Francúzka.

A konečne sme prišli pred Nice. Bola tma, keď sme pomaly rezignovali na benzínke, dosť pochybnej a plnej indivíduí...

Sediac na obrubníku a vyzerajúc možné obete - zastavil sa pri nás chlapík - ktorého sme si už skôr všimli - bol z ROMA, ale mal dodávkové auto (caravan) s 2-ma bicyklami, tak sme mu nedávali šancu, reku, bude tam mať vzadu babičku, milenku a 15 detí. Ale ho-hó!

(11.) Asi zapoául slovo "Španielsko" - domyslel si a kývol na nás "kaman". Sledovali ho naše prekvapené pohľady, trochu váhavo sme sa zdvihli a šli s báglami za ním. Chvíľu síce trvalo, kým sme pochopili, že ešte hodinku - dve chce cestovať, potom spať a ráno budeme pokračovať - v ceste do BARCELONY! Presne tak! Do Barcelony - 850 km! Tohle až budu vyprávět vnoučatům...

Tomášovi sa to najskôr nepáčilo (teda, nepáčil sa mu ten chlapík - ale to potvrdzuje, že je v poriadku) - každý pohyb mu bol podozrivý - ale keď sa v aute GIORGIO vytasil so znalosťami československých dejín a sympatiami k Dubčekovi, hneď Tomášove pochybnosti o tomto malom, sympatickom talianskom komunistovi zmizli.

Po dvoch hodinách cesty smerom na Marseille sme zakempovali a ráno po pravých talianskych sušienkových raňajkách - pokračovali sme v ceste.

1

(písané v sobotu, 6.8., asi okolo štvrtej pm, na Costa da Caparica)
Zvláštny človek to bol, ten Giorgio. Nízky, tmavý, v červenom tričku. Precestoval celý svet, samozrejme vrátane Kuby a Číny. A samozrejme okrem USA. To pre neho bez diskusie znamená zahnívajúci kapitalizmus. V čase demonštrácií v Pekingu si kúpil letenku, aby bol pri tom, ibaže po masakre na Tien-An-Men ho tam nepustili.

Tu je adresa Giorgia, Martina:
GIORGIO FORESTA, PRODUTTORE BIGIOTTERIA - ACC. PER CAPELLI
00010 VILLANOVA DI GUIDONIA (ROMA), VIA MAREMMANA, 310 - 312 - 314, ITALIA
TEL. 0039 - (0)774 - 52 70 48, OFFIS 0039 - (0)774 - 53 35 34


Keď sme sa kdesi zastavili na neskorý obed, Giorgio nás pohostil zo svojej chladničky chlebíkmi, jogurtom, šunkou, coca-colou (asi zabudol že niet typickejšieho amerického výrobku) a poznámkou, že však je komunista, čoby nás neponúkol. (...) Keď som zistil, že ospravedlňuje Stalina, znova som si o ňom zmenil názor. Potom sa mi aj fakt, že si cení Dubčeka, javil v úplne inom svetle.

OK. Stará známa cesta na juh cez Montpellier a naprieč Pyrenejami, smerom na Barcelonu. Ibaže, tam sme nedošli. Na jednej pumpe Giorgio zavolal svojej milej a zistil, že tá už je na Costa Brava, takže sa za ňou nemusel trepať až do Barcelony. Opýtal sa nás, či nejdeme s ním na pobrežie, že sa aspoň vyspíme ako ľudia a ráno nás vyvezie na diaľnicu. Dlho sme váhali. Bola to osudná otázka. Cítili sme, že by sme nemali schádzať z diaľnice, plus že v ten deň (asi päť hodín popoludní) by sme mohli prejsť ešte veľa kilometrov smerom na Lisabon. Jednako sme však išli k nemu. Pohodlnosť sme zakryli sloganmi "VEĎ MÁME PRÁZDNINY!" a "NAČO SA PONÁHĽAŤ?" a za pol hodinku sme už prichádzali k útulnému letnému domu v tieni vysokých borovíc na ulici Olot v prímorskej dedinke L'Escala (19 kilometrov od diaľnice).

Ešte sme ani nezastavili, keď z domu vyšla jeho priateľka a kamarát. Boli prekvapení suvenírmi, ktoré im Giorgio priniesol z Nice. Aj pre nás to bolo zvláštne, no milé privítanie a malé pivo (aj pre Martinu, nestihla protestovať) odnieslo všetku váhavosť. Dom patril rodičom tej Giorgiovej ženskej (Lenin vie ako sa volala), peknej čiernej Španielke so živými očami a úžasne ostrým nosom. Giorgiov kamarát Xy bol tiež sympatický. Od začiatku mi kohosi pripomínal, až Martina mi povedala, že Lasicu. Ale ešte viac mi pripomínal Emila Venkova. Ako nám Giorgio vopred oznámil, Xy je tiež komunista, no pri prvom kontakte to nebolo také zjavné. Teda, aspoň nemal červené tričko. Vyzeral skôr na nejakého trhlého umelca, ako povedala Martina: "typ chlapíka, akého stretneš v Mažiariku".

Vybrali sme sa na pláž. Teda, Xy nás tam vzal autom. Piesok bol plný rozkysnutých bielych jedincov a pláž bola malá a nie veľmi čistá. Na lepšie miesto sme nešli len preto, lebo už bolo dosť neskoro. Asi 45 minút sme plávali, potom som začal trochu písať. Bolo to v angline, tak ma Martina náležite skritizovala. Vlastne to patrí sem:

"Laying on the beach, this time a sand one, in the soon-be-setting sun. Although sandy, the lagoon here is practically in the town of L'Escala, surrounded by hotels, supermercedeses and stuff. And full of people.

The luggage we have left in the car of an Italian communist Giorgio from Roma, on c/ Olot street. Although excusing Stalin and having many other strange ideas, Giorgio is a good guy. He picked us up yesterday in the evening, maybe around nine pm, from an "aire" before Nice (where this nice French girl drove us to... see the board diary). He drove some two hours and we stayed for the night at some other aire. He offered us to sleep in his sleeping-van, but we rather stayed outside, laying on flattened tent with backpacks inside, in our sleeping bags. It was a nice night, with all the stars shining in the pine trees all around. We fell asleep very soon, though. In the morning we woke up very early, about six. Consequently we learned that my clock were gradually going out of power and in fact it was already quite late, around eight.

Giorgio woked up even later, though. Before he did, we dried up our tent and the sleeping bags in the morning sun (they were all wet from the dew) and had a breakfast. Then we ate again, when Giorgio snaked out from his van. I tried to call home, but two phones were using cards, the third was broken and the fourth either didn't work somehow or I was unable to operate it.

Giorgio drove us maybe a thousand kilometres down here, to L'Escala. This holiday resort is some eighty kilometres from Lloret de Mar, where I stayed last year with Danica and Xavier and where my folks will stay from the 13th (I guess) on. We hesitated whether to stay on the "autopiscina" and carry on south-west to Madrid and Lisboa, but finally we accepted his invitation and so we are here. (In fact I decided so because I knew Martina wanted it and - we have no reason to hurry up, do we?)"

Z pláže sme odišli čosi pred ôsmou uvoľnení, spokojní a unavení. A hladní, takže rovno do "supermercado" kúpiť broskyne, hrušky a mlieko. Pomalým krokom (ešte sme sa zastavili, aby som sa neúspešne pokúsil zatelefonovať domov) sme prešli cez jachtový prístav na neďaleký poloostrov, kde sme chceli v kľude posedieť a navečerať sa. Posledné, čo sme urobili kľudne bolo, že sme prešli podivným tunelom, čo sme objavili na kopci. Potom sme sa chceli odfotiť, pri tom tuneli. Lenže sme nemali foťák...!

Buď obchod, alebo pláž. Utekali sme naspäť skratkou cez dvory plné harabúrd a po strechách lodných garáží. Ja som bežal do obchodu a Martina na pláž. Lenže foťák nebol. Zbadali sme sa príliš neskoro.

Nálada a kľud zaliezli pod piesok, potom do mora a za horizont. Smutne sme stáli na takmer prázdnej pláži. Stmievalo sa.

Kde sa nevzal, zaparkoval pri nás Xy.

(písané v nedeľu ráno 7.8. na Strome vedľa kostola pri Nunovom baráku)
- čiže Jimmi alebo Billy, ako ho familiárne volal Giorgio. Zaviezol nás "domov", kde už čakala večera. Hostitelia si dali záležať, aby sme tak skoro na Španielske žrádlo nezabudli. Stôl bol obložený tak bohato, že sme pomaly nemali kde sedieť. Víno, olivy, syr, šaláty, tuniak, chlieb v pravom slova zmysle i v ľavom slova zmysle --> v podobe kurčaťa grilovaného a samozrejme typická tortilla = niečo ako koláč zo zemiakov a vajec, taká veľká omeleta. Hneď padli všetky vegetariánske, dietetické a iné predsudky - ja som hneď na začiatok pichla vidličkou do toho najväčšieho kusa mäsa, ale keďže som nechcela vyzerať pažravo, podelila som sa s Tomášom. Veď aj tak som chcela ochutnať zo všetkého... No, takže sme sa napráskali do prasknutia, a ako keby toho nebolo dosť - prišiel na rad zákusok, voľajáka dobrá Marocká štrúdlička a ešte nejaké koláčiky tam boli, ale tých sa už nikto nedotkol lebo nevládal dvihnúť ruku, tak po tejto pozdnej večeri sme sa išli vyvetrať do mesta.

Tak to tam na pobreží vrelo ako v každom správnom turistickom mestečku, ale aj tak najlepší boli Katalánci so svojimi tancami - a tá kapela s basistom...! No humor. Tieň strateného foťáku však trochu kazil dojem z atmosféry, ale čo narobíš, človeka to štve, nejaká paskuda sa teraz teší a v podstate sa môžem aj ja tešiť - napríklad že žijem.

1

(písané v pondelok 8.8. v Castello do Mauro, Sintra)
Ráno o ôsmej sme sa prebrali v Giorgiovom caravanovom aute. Tomáš mal ešte chabý pokus o informácie o foťáku a čosi po 9 hod sme sa pred autostrádou rozlúčili s G. Bolo to od neho veľmi milé, že nás tam zaviezol, no bolo to "šid" miesto. Taký blbý výjazd s množstvom smerov - a tak sme sa pokúsili o takmer nemožné, stopovať priamo na španielskej diaľnici.

(12.) A netrvalo dlho, keď nás z kaše vytiahol "Rybár". Bol to typický Španiel - ako z filmu. Čierny ako uhoľ (vyzeral fakt ako Cigán), mal napomádované vlasy sčesané dozadu, veľmi milý pohľad, na tele aj napriek horúčave tmavý sveter s rozpáraným patentom na rukáve a celý bol taký veľký a silný, keď nám na rozlúčku podával ruku. Púšťali sme si Gipsy Kings až takmer po Barcelonu.


(písané v pondelok 8.8. v Castello do Mauro, Sintra, na starej kamennej lavici, asi okolo 16:00)
Ibaže, znovu sme stáli na diaľnici. Pred odbočkou na Zaragozu už nebola žiadna pumpa, tak nás Rybár vypustil na výjazde, ale ten výjazd bol nesmierne frekventovaný a bolo absolútne nemožné prejsť na druhú stranu. Dosť ošemetná situácia - všade okolo fičali autá, k tomu tá španielska páľava, ktorej nemožno uniknúť. Proste - stopovať na Zaragozu sa nedalo a druhá cesta viedla priamo do Barcelony. Neostávalo nám než ísť po nej.

(13.) Za päť minút nás už viezol "starý vojak". Bol hrozne vytešený, vyzeralo, že sa vracal z futbalu alebo čo. Z reproduktorov mu burácala nejaká fanúšikovská odrhovačka, do ktorej vášnivo pískal a vykrikoval ! BARCA ! spolu s tisíckami ostatných. Dedo nad 60, decentné okuliare, navonok úplne normálny. Viezol nás asi len 5 minút, keď do pesničky vkĺzla úhľadná pumpa tesne pred mestom, my sme sa odporúčali. Spomenul som si, že je to presne miesto, kde sme sa minulý rok zastavili s Danicou na ceste do Barcelony.

Čo už o to, do Barcelony by sme sa dostali ľahko, problém bol v tom, že my sme chceli ísť do Zaragozy a Madridu. To znamenalo nájsť niekoho, kto prechádza celé mesto a dostane sa zasa na diaľnicu. A to by musel byť niekto dobre poblúdený, aby sa do Madridu pustil cez autami zahemženú zapchatú poludňajšiu Barcelonu. Asi po hodine márnych pokusov a rozhovorov s vodičmi sme sa uistili, že taký niekto ani neexistuje. Prešli sme teda na opačnú stranu diaľnice, aby sme sa vrátili na prvú "aera de servizio" PRED odbočkou na Zaragozu. Ovšemže sme neprešli cez vozovku. Nad ďiaľnicou, medzi pumpami, robotníci práve stavali asi meter široký betónový trám, vo výške možno desať metrov. Samozrejme prvé ma napadlo, že tade prejdeme. Jeden z robotníkov ale vytušil môj zámer, tak podišiel k nám a ukázal dole, do nejakej diery v zemi, čo vyzerala ako kráter. Ukázalo sa, že je to vchod do tunela vedúceho na druhú stranu!

(písané v pondelok 8.8. v autobuse zo Sintry do Cabo da Roca, asi o 18:45)
Hrozne nás pobavil, ten tunel. Čiže jasne povedané - KANÁL. Dokonca sme tam stretli iného chodca. Išiel nám oproti. Buenos días!

(14.) Kto nás zviezol o pumpu späť si nespomeniem. Myslím, že sme s ním ani nerozprávali.

(písané v pondelok 8.8. u Nuna okolo 22:00)
Viem len toľko, že sme ho uzemnili hneď, ako sme vyliezli z tunela. Vysadil nás na prvej pumpe presne ako sme potrebovali.

(15.) Nespomeniem si už ani na to, ako sa nám podarilo prejsť opäť na správnu stranu cesty, ale smolu sme tam so sebou nevzali. Koneáne sme nabrali celkom dobrú vodu a po niekoľkých pokusoch aj Jeana z Francúzska. A tento svätý muž nás vzal až do MADRIDU...!

Prvýkrát sme videli púšť. Zvlnené vápencové kopce, kde tu posiate trsmi tvrdej ostrej (tak si myslím) trávy, rozpadávajúce sa opustené domy, ruiny malých zámočkov trasúce sa v nesmiernej horúčave vnútrozemskej Hispánie. Úžasné skalné útvary, jaskyne a klenby podobné tým v Colorade. Hrozne málo miest, väčšinou len zadrbané dedinky ďaleko za božím chrbtom, asi na úrovni našich cigánskych osád. Žiadne (viditeľne) sa pasúce zverstvá. Hrozne sme trpeli, že nemáme foťák. Keď sme sa zastavili na kávu, kdesi v strede ničoty, Martina diplomaticky vysvetlila situáciu a už pri najbližšej púštnej fatamorgáne Jean zastavil, vybehol do kufra a priniesol svoju kameru. Od tej chvíle zastavoval dosť často, hop na brzdu, na kraji diaľnice, okolo svištia začudovaní oceľoví draci a ja fotím cez okno takého smiešneho býka na horizonte (obrovská čierna maketa, asi reklama na portské). (- idem večerať -)

Tu je adresa Jeana, Martina:
Jean Marie Imfeld, Service Engineer
Hatebur Umformmaschinen AG, General Guisan-Strasse 21
CH-4153 Reinach (Basel) BL 1, Schweiz
Telefon 0041 - (0)61 - 711 77 70, Telex 967 003, Telefax 0041 - (0)61 - 711 72 68


(písané v utorok 9.8. u Nuna o 10:23 ráno)
Odvtedy Jean aj viac komunikoval. Nadšene nám ukazoval fotky bývalého DDR. Hovoril dobre nemecky, pretože býval blízko švajčiarskej hranice a vo Švajčiarsku aj pracuje. Angličtinu nepoznal a priam ju nenávidel. Tvrdil, že nielen Američania, ale ani Angláni nemajú žiadnu kultúru. Po neúspešných pokusov so Shakespearom, Turnerom a Oxfordom som sa presvedčil, že to myslí vážne. Asi ho nechala nejaká Angličanka, alebo čo.

Cesta do Madridu nás prekvapila tým, aká bola dlhá. Lérida, cez nultý poludník a na západnú pologuľu, Zaragoza a Madrid. Nejak sme si neuvedomili, že od Barcelony do Madridu je to dobrých 620 kilometrov. Bol už prakticky večer, keď sme dorazili do mesta. A tam sme skysli. Samozrejme nešťastnou náhodou. Nechápem ako, ale tá barcelonská smola z rána nás nejako dobehla. Totiž Jean sa ponúkol, že nás vysadí na benzínke nie pred mestom, ale za ním, v smere na Lisabon, aby nám pomohol. Madrid sme potom videli asi trikrát. Stále sme prešli naprieč celým mestom a nevedeli sme sa trafiť na tú správnu výpadovku. Myslím, že za to môže aj ten "prehľadný" systém číslovania ulíc od I po VI z jedného centrálneho námestia. Proste španielska dedina. Nakoniec sme sa, celí užasnutí, nejakou náhodou ocitli na E26, smer Talavera a Badajoz, a teda aj Lisboa.

(písané v utorok 9.8. na lodi - reštaurácii, Atlantický oceán, Lisboa)
Jean nás vysadil na pumpe, celý žiaril, ako bol rád, že ju našiel (a že sa nás zbavil). Snažili sme sa na neho tiež zažiariť, ale nešlo to. Vedeli sme, že sme zasa v kaši. Pretože hoci na správnej ulici, stále sme boli hlboko v meste. A kto tade pôjde do Portugalska? Bola to maličká, typická mestská pumpa, čo o ôsmej zavrie oči a ide spať.

(16.) Predsa ale sme prehovorili nejakých chlapíkov, aby nás vzali von z Madridu na prvú benzínku. OK, no pri prvej pumpe akosi zabudli zastaviť a zviezli nás asi o tri kiláky ďalej. Ani ich to nemrzelo. Boli nejakí divní. K tej pumpe sme sa vrátili pešo. Taká horšia skúsenosť. Druhá, už ZLÁ, nás čakala ešte v ten večer. Malá pumpa v údolí, zopár áut, takmer žiadny tirák. Stáli sme vyše hodiny, reku ten večer ešte niekam zájdeme, avšak stále samá voda.

(17.) Práve keď som skúšal volať domov (snáď x-tý krát) som cez sklo zbadal, že Martina niekoho chytila. Dvaja chlapíci, vezmú nás pred Talaveru (asi 100 km), vraví mi Martina.

OK, pekne dozadu. Najprv ruksaky, potom Martina. A potom sa auto pohlo! V tom okamžiku mi skutočne nebolo všetko jedno. Bol som jednou nohou dnu a držal som sa strechy, takže by som možno bol naskočil za jazdy, ale vydesilo ma to. Zakričali sme na nich a po pár metroch auto zastavilo a ja som nastúpil. Tvárili sme sa s Martinou, že to berieme ako omyl, že ako vodič si nevšimol, že ešte nie som dnu, ale pohľadom sme si povedali niečo iné. Od tej chvíle som bol pripravený na všetko... Išli sme asi desať kilometrov, potom tí banditi dvaja opití zastavili a naznačili nám, že sme došli...

Žiadna Talavera, no riadne sme si oddýchli, že sme vonku. Aj keď sme boli kdesi úplne v prdeli a bola tma a okolo nebezpečne a nevšímavo fičali autá. Potom ten desaťtisíc metrový pochod naspäť na tú prekliatu mrňavú pumpu, vrátane tých troch kilometrov, ktoré sme prešľapali predtým. Trvalo nám to asi dve hodiny. Nad nami žmurkali milióny krásnych hviezd. Nohy sme mali odrené od sandálov, ale boli sme skutočne šťastní, že je všetko v poriadku a že sa môžeme pozerať na tie hviezdy. Za benzínkou sme rozbili stan a zaľahli a noc a čierne bodliaky, ktoré tam rástli, nás chránili až do rána. -

1

(písané v stredu 10.8. ráno u Nuna)
Ráno, cítime šancu vo vzduchu, skopala som "Ajeta" (nové Tomášove meno, nech sa, reku, nenudí) z postele... či čo... vytiahla som ho za nohy zo spacáka a po príjemnej rannej očiste v štátnom (?) soc. zariadení vyhrievanom (ako to vždy býva na benzínkach) - pustili sme sa na lov.

(18.) Netrvalo dlho, a vstúpili sme do dejín jedného manželského páru zo Španielska. Tí totiž po počiatočnom odmietnutí pána manžela, sa po krátkej porade (predpokladáme, že na blahosklonný pokyn pani vedúcej manželky) rozhodli, že prvýkrát v živote vykonajú dobrý skutok na ceste. A tak nasledujúcu hodinu sme strávili v príjemnom prostredí ich auta za zvukov neutíchajúcich manželkiných komentárov ku každej ose, ktorá sa objavila v blízkosti 100 m od nášho auta. Až sa Ajeto otočil. A vraví mi: "Tak túto by som nechcel mať za manželku!" Ja tiež nie - som už nestihla odpovedať, lebo sme stáli na nádhernej pumpe pred Talaverom. Ako keby sme čosi tušili, vôbec sme nemali naponáhlo.

(19. a posledné auto) Bolo čosi pred 10 hod, my sme si spokojne kúpili jedlo a vzápätí sme uskutočnili úspešný pokus u našich rovesníkov s talianskou poznávacou značkou. Ani nevieme, ako sa volali, no on bol Talian a ona Portugalka - chceli sme, aby nás vzali do Badajoz, ale oni šli dokonca do LISABONU a vôbec sa nevzpierali, keď sme sa ponúkli až na konečnú. Iba urobili patričné úpravy skladobného priestoru tak, aby sme sa tam vtisli aj my, a po asi 1/2 hodinovej rozprave s akousi hlučnou rodinou z ROMA sme sa vyšinuli na diaľnicu k portugalskej hranici.

Krajina sa v podstate veľmi nemenila, bola síce o čosi zelenšia, ale aj tak sme často videli stáda žltých kráv, ako sa pasú na rovnako sfarbenej hline - čo tam tie kravy mohli spásať, neviem, ale jedno bolo isté - po kosení boli miestni roľníci ušetrení od sušenia a obracania. Naokolo rástli datľové palmy, olivovníky, mandľovníky a ktovie aké "-níky" ešte, pretože väčšinu stromov sme aj tak nepoznali. Výrazne odlišné boli korkové duby, ktoré som síce tiež videla po prvý raz, ale keďže mali zlúpanú kôru z kmeňa až po korunu, domyslela som si, že asi odtiaľ je to pekné a drahé, čo máme na kredenci. (Aj, koľký to dôvtip!)

Naši voziči ešte v Španielsku urobili obrázok nádherne zeleno sfarbenej rieky so starým mostom a placatými kaktusmi --> tak sme sa opäť chytili príležitosti a ponúkli im svoju adresu - nech len urobia jeden navyše. Boli takí milí, že keď sme prešli cez doslova vyľudnenú hranicu a najedli sa (slušne sme odmietli kusisko "pizza la mamma"), na ich pokyn sme si ešte zapózovali pod modrou tabuľou so žltými hviezdičkami a nápisom PORTUGALSKO. Tak už sme tu! Cesta sa začala vliecť pomaly, lebo diaľnica zmizla a my sme sa terigali serpentýnami do kopcov a cez dediny. Do Lisabonu je už iba čosi okolo 200 km - ale trvá to neskutočne dlho. Aspoň máme čas obzerať biele vkusné domy, ale väčšinu cesty aj tak spíme.


(Títo naši voziči fotky poslali veľmi rýchlo (napísali z Forli, 4. Settembre, 1994), a tak vieme aj ich adresu:)
RUTELLI EMANUELE - ELENA
VIA BRUNO COSTANTE GARIBALDI 32
47100 FORLI
ITALY

Bolo 17:00, keď sme sa rozlúčili pred lisabonskou medzinárodnou železničnou stanicou a pustili sa nejako zorientovať v tomto "Babylone" a našom dlho nedosiahnuteľnom sne, sami.

(písané u Nuna v stredu 10.8. ráno)
Po chabom pokuse zmeniť peniaze na stanici a následnom pokuse pozrieť si mapu mesta bez toho, aby sme ju kúpili, sme si to s báglami vyklopýtali na slnko v smere, kde sme očakávali centrum mesta. Ako krtkovia z plastelíny sme civeli na každú maličkosť a znovu nám hrozne chýbal foťák. Obrovské domy staré niekoľko storočí (isto!), s opadanou omietkou, ktorú nikto neopravil, čo sa všetky babky v Lisabone pamätajú. Balkóny, plienky a rifle, markýzy.

A dych starých moreplavcov - ten je doslova všade. Šíri sa ako slaný rybí pach od mora, žije v sochách objaviteľov ako Vasco de Gama, Fernao de Magalhaes, slabo sa zelenie na priečeliach renesančne-indiánsko-maorských domov a palácov. Okrem toho tkvie v žobrákoch, ktorí snáď ako jediní sa nemenia vôbec. Ako priesvitné prízraky kaštieľom motajú sa beznohí, chromí po miestach, kde bolo kedysi obrovské trhovisko, kde sa dalo niečo ukradnúť alebo vyžobrať, pospávajú v tieni palmy neďaleko klenotníctva, s čiapkou na mince pri nohách. Niektorí by snáď podľa výzoru ani nemuseli byť žobrákmi, jednako však brázdia ulice podobne ako ich telesne či inak postihnutí bratia, bosí, v hlave vlastný svet. Na plechárni... Dáš mincu, nedáš, stále budem žobrákom. Tí podnikavejší neprestajne skúšajú streliť marihuanu či hašiš zmiešaný s mydlom alebo voskom nejakému blbému turistovi, prípadne čistia topánky.

Úžasný dojem z mesta, relatívne všetko blízko aj pešo, cestou sme kúpili melón a plno jedla. Nunova ulica Rua da Palmira pri námestíčku s kostolom a starým krásnym Stromom. Bránu domu nám otvorila concierge, ktorá o nás vedela. Mysleli sme si, že ešte jednu noc budeme u Nuna sami, no už sa zhora ozval hlas a briadkatý xicht. Vyšli sme hore a čierny sympoš sa nám predstavil ako Nunov brat - "Chuj"... ledva že sme nevyprskli, no to by sme mu ťažko vysvetľovali, teda volá sa Rui, len to tak vyslovuje.

Hrozne tichý, nezačne konverzovať, vedec - matematik. Tak sme porozprávali o matematicej analýze, spráskali sme melón, ubytovali sa v izbe ich otca komunistu a herca (divadlo v Évore) a vytratili sme sa do mesta. Už sa stmievalo, žobráci na ulici sa prikrývali papundeklovými perinami, hneď vedľa luxus reštiky s morskými potvorami, to tak nafotiť zoomom na citlivý film, fajn čokoláda, prvý telefonát domov (Martina, ja len odkaz). Pri schodoch do vody na Praca do Commercio nám nejaký darmoděj ponúkal hašiš, ale my sme práve hľadali funkčný automat na zmenu peňazí, čo sa nám nakoniec podarilo a mohli sme ísť spať. Spánok spravodlivých stopárov.

1

(písané z poznámok)
Rui nám nakreslil a vysvetlil, kde chytíme bus na Costa da Caparica. Metrom z Anjos (lístky sme čuduj sa svete dostali po dvesto, hoci neskôr vždy stáli 2000 escudos...) na Areeiro.

Pláž. Prvýkrát som videl ďaleký odliv. Malé vlny ale vlny. Voda bola podľa mňa príšerne studená, no teplá pre Martinu. Veľakrát sme sa nezhodli, spravidla na bezvýznamných veciach, no toto bolo priam neuveriteľné. No, už sme spolu šiesty deň. Staré malé domky na pláži. Rybári skladajúci svoje siete na piesku. Čistučká voda. Beh po pláži. Ma3nka zbierala mušle. Plno nudistov. Písal som denník (4 pm). X-tý krát čítam po anglicky "Kto chytá v žite". Samozrejme som sa pripálil.

Cestou domov sme sadli na nesprávny bus, takže sme neprešli cez pravú lisabonskú imitáciu sanfranciskej Golden Gate, ale skončili sme na brehu vody v Almade, čo tam na kopci nad ňou je tá veľká socha Krista, vlastne oproti námestiu Praca do Commercio. Takže sme mali možnosť plaviť sa loďou. Cítili sme sa ako riadni moreplavci. Zasvätene sme debatovali o morskej chorobe, či by sme ju dostali a tak.

Kúpili sme (samozrejme) melón a zeleninu na šalát a vrátili sme sa domov.

Prišiel Nuno. Len sa s nami zvítal, začal kliať: Merda! Merda, merda! V lietadle si zabudol letenky, takže mu šéf cestu nebude môcť preplatiť. Hneď volal na letisko, že keby ich našli...

Potom na to zabudol. Prekypoval nesmiernou energiou. Ako Dean Moriarty. Či sme už jedli? Len dyňu. Hei - ideme na večeru! A už sme hučali ulicami Lisabonu. The Best Lisbon Driver za volantom... Zakotvili sme vo veľkom zábavnom parku a najprv sme sa (ešte nalačno) vykolotočovali. Bolo tam také veľké kyvadlo, do ktorého sa postavili úbohé ľudské bytosti, aby onedlho viseli dolu hlavami, tak na to sme Martinu nedostali. Nevšimla si ale, že koleso, na ktoré sme nasadli, sa z vodorovnej polohy počas rotovania dvíha až takmer do zvislej, takže to stálo zato. Martina potom ako bolestné vyfasovala lístok do strašidelného zámku od takého bezvadného Frankensteina, čo sa promenádoval po okolí so svojou suitou príšerok, no vzápätí ten lístok darovala nejakému chlapčekovi, ktorý po ňom hrozne túžil.

Perfektná večera v jednej z desiatok open-air reštaurácií. Veľké sardinky so zemiakmi, šaláty a sangría. Predošlú noc Nuno nespal, pretože ju v Ženeve strávil s jednou Dánkou. Celý čas pri večeri o nej básnil, o Tryne, aká bola úžasná, ako ho "zviedla", rozplýval sa a zasnene sa usmieval... María bola tiež v Genéve a vedela o tom a tak domov leteli tým istým lietadlom celkom bez slova. (Maríu sme za celý čas v Portugalsku vôbec nevideli.)

Prešli sme suvenírové obchodíky, potom hop do auta ideme pozrieť pravé portugalské fado. Drobné uličky a hašišáci. Krčmiáka, dvaja gitaristi a malý chlapík v pozore, obočie zdvihnuté až do vlasov a úžasný spev.

Martine už únavou hlava padala do vína, zato Nuno stále sršal energiou, znenazdajky sa vracal k Tryne a k tej noci, tak sme zasa vyrazili, chcel nám ukázať jeho obľúbené miesto pod akvaduktom, no bolo zavreté, tak sme divoko brázdili pusté spiace lisabonské mačacie hlavy a Nuno kričal TARGET! keď videl osamelého chodca alebo najlepšie chodkyňu a HEY DOOD! keď ho niekto vpredu zdržoval a vysvetľoval nám, že červená na semafore je vlastne taká červenkastá zelená (reddish green) a testovali sme "Stoličku vladárov" - plastiku, ktorá nie práve ruko, ale lapne ukazuje, ako je to s každou mocou, lebo tá stolička je šikmá jak Tatry, takže sa z nej zošmykneš ani si nesadneš a hneď oproti bol "Múr ozvien", teda vstup do ktorejsi univerzitnej budovy, postavený do tak špeciálne vyrátanej krivky, že keď zašepkáš niečo na jednej strane, zvuk sa šíri popri stene a počuje to Martina na strane druhej, ale nie Nuno stojaci síce medzi nami, ale nie pri múre!

Domov sme došli o 4-tej a... stačilo nám.

1

(písané z poznámok)
Zobudili sme sa naobed. (Odvtedy sme takto vstávali už pravidelne.) Teda ja a Nuno. Martiny nebolo. Ostal po nej lístok, že je v kostole. Tak sme sa vybrali za ňou. Našli sme ju na Strome. Sedela s denníkom na kolenách a debatovala s nejakým bezdomovcom. Všade naokolo bolo plno podobných individualít, ktoré tam v nedele pýtajú milodary od veriacich a tiež dostanú jedlo v blízkej vývarovni. Martina bola rada, že sme ju vyslobodili. Totiž, bezdomovec Fernando z Maroka ju silou mocou chcel pozvať na kávu. Keď nepochodil, doniesol jej kávu až na Strom. Potom jej doniesol Coca-colu a keď sme dorazili, dostala Martina od Fernanda nejaké príšerky vo fašírke... Tak sme mu ju uniesli a Martina nám rozjarene všetko rozprávala. Aj omša vraj stála zato, vraj ju slúžil roztomilý zaspatý starý farár. Prešli sme sa po priľahlej červenej uličke. Tučné a tehotné kurvy a pasáci ako z učebnice, za 500 $ tu dostaneš akúkoľvek - chorobu.

Skočili sme za José Luisom do práce a požičali sme si od neho foťák. Nuno potom tiež potreboval pracovať, tak nás hodil do múzea Calouste Gulbenkiana. Bola to krása - starý Egypt, Rím, Grécko, arabský svet i ďaleký východ a Indiáni. Ten Gulbenkian si nakúpil archeologické predmety z celej planéty a ešte mu zostalo dosť peňazí, aby založil nadáciu a tak tam dodnes pribúdajú nové veci. Aj som celkom zabudol, ako ma páli koža na celom tele. Múzeum obklopuje nádherná záhrada plná stromov a exotických porastov a jazierok a bol tam, len tak, voľne pohodený, originál od Henryho Moora, tak som sa s tou kráskou odfotil, a Martinu som odfotil v spoločnosti kačiek a kaprov a boli tam dvaja gitaristi, sedeli na tráve oproti sebe a perfektne prepletali tóny a ešte tam boli super plagáty nekomerčnej reklamy. Nakoniec sme sa odfotili s obrom Gulbenkianom a jeho kamenným orlom či čo to tam bolo.

Martina mi dala meno Ajeto, pretože ako som spálený od slnka, chodím presne jak tí panáci. No a asi aj vďaka tomu incidentu v uliciach San Rema. Tam sa mi podarilo otvoriť konzervu úplne tak, ako v tej rozprávke. Priznám sa, že by som nikdy predtým neuveril, že konzerva skutočne môže striekať do metrovej výšky!

Ešte sme išli pozrieť ten Castello de Sao Jorge nad Lisabonom, stálo to zato a keď sme sa vrátili domov Nuno kuchtil solené bacalao (tresku) s vajíčkom, vraj "very traditional" a fakt, odvtedy sme skoro stále jedli tresku. Plus víno a šalát s olivovým olejom (odvtedy stále). Nuno nás naučil variť svoju vlastnú špecialitu z kondenzovaného mlieka. To sa celá (zatvorená) plechovka hodí na 45 minút do vriacej vody, pritom tak chutne zhustne a môže sa ešte (po otvorení) primiešať surový žĺtok a rozhodne sa pridá škorica. Je to príšerne sladké, ale výborné. Večeral s nami aj Rui. Prišiel tiež ZeLuis, tak sme o niečom trkali ale nespomínam si o čom a Martina odpadla skôr a my zasa až hlboko po polnoci.

1

(písané z poznámok)
Začiatok druhého týždňa našej cesty. Nuno zasa pracoval a mal si dať urobiť test na AIDS. My sme sa vybrali na západ do Sintry. Išli sme vlakom zo stanice na Rossio. Konečne Proxima Paragem: Sintra, jedno z najstarších portugalských miest. Absolútna krása. Stredoveký kráľovský palác so smiešnymi kužeľovitými komínmi v meste a maurský hrad na kopci nad mestom. Martina si kúpila kapsičku na krk. Ja som videl bohovský klobúk, ale zaváhal som. Ochutnali sme, podľa Nunovej rady, miestnu sladkú špecialitu "travesseiro". Rozplývali sme si ho v ústnych dutinách a čumeli sme na ten Castello do Mauro nad nami a vedľa nás boli nejakí českí turisti, no takí cepri, že sme sa k nim ani neozvali.

Cestou hore sme natrafili na autobus s povedomou značkou a hneď nás napadlo, či to nie sú naši známi, ale boli to Česi. Maurský hrad bol krásne zachovaný, skoro ako nový a hradby vyzerali celkom ako malý čínsky múr, tak sme sa fotili, až nám došiel film. Nedalo sa nič robiť, musel som kúpiť nový v jedinom stánku so suvenírmi, takže predražený, ale zato Kodak Gold z reklamy. Martina medzitým písala denník, bude z toho pekná prvá fotka. Neskôr som písal ja, na starej starej kamennej lavici pod bralom (4 pm). Hneď na susednom kopci je ešte jeden kaštieľ, ale ten bol zatvorený.

Dole sme sa zviezli autom - rodinka s batoľaťom v sedačke na zadnom sedadle, tak sme robili opičky na malého Huga medzi nami a potom sme chytili autobus na najzápadnejšie miesto Európy, na koniec starého kontinentu. Autobus (smer Cascais), ktorý síce cez Cabo da Roca nešiel, takže sme boli pripravení na asi trojkilákový pochod od odbočky, ale ten dobrák vodič nás vzal až priamo na Skalnatý mys! a nikto z cestujúcich nešomral že sa ponáhľa skôr naopak, dosť nám fandili. Mám poznačené, že o 18:45 som v tom milom buse písal denník, takže na koniec sveta sme dorazili okolo siedmej.

Kúpili sme si (po 600 $) také pekné certifikáty, aby nám každý uveril, že sme tam fakt boli. Rozmýšľal som, že sme od Popradu vzdialení takmer o 30 stupňov, takže reálny časový posun je až tri hodiny! A predsa aj na Cabo da Roca tiež platí stredoeurópsky čas. Zato sa tak neskoro stmievalo. Pofotili sme sa a zafilozofovali a poďme domov.

Chytili sme maníka v klimaťáku až do Lisabonu. Bol smiešne škrobený a smial sa ako ochechula a vedľa seba mal pripásanú bezva dentistku študentku z Brazílie, ktorá na nás milo cerila porcelánky. Ten smieško išiel kvôli nám popri oceáne, aby sme videli všetky tie hrady a kaštiele na pobreží, ku každému mal nejakú peknú historku a vraj po tej ceste sa v zime neodporúča ísť, pretože vlny často dopadnú až na ňu a zalievajú autá a potom si na tom asfalte potmehúdsky zamrznú a číhajú na neopatrných vozičov, a zrazu bola zima a šero a začalo pršať, ale na vlny sme nečakali a do Lisabonu sme prišli cestou okolo Monumentu a Smieško nás hodil až na námestie Rossio, takže za pár minút sme boli doma a s Nunom sme dali bacalao s chlebom, to je "very traditional" portugalské jedlo, šalát, víno, zemiaky, zvláštna vôňa, super chuť, ani sme to nedokázali spráskať.

Okolo desiatej som písal denník, potom sme sa vybrali čeknúť akvadukt, ale bol zasa zavretý, no cestou sme videli vykričanú štvrť v noci, išli sme tade autom, Martina sa skryla, ja som opatrne pripravil foťák a keď sme pred sebou nemali žiadne auto, blýskol som cez otvorené okno a Nuno dupol na plyn, aby sme ušli pred kameňmi. Zasa sme sa našli vo fado štvrti a Nuno kričí na dve baby, že vraj HEY - I KNOW YOU!, Holanďanky z Utrechtu, tak sme s nimi posedeli, ale boli trápne, Nuno žartoval a tak, ale nevyzeral šťastne, a chudák dievča Martina zaspávala, no možno aj na protest že "poďme", a doma zasa bolo neskoro po polnoci.

1

(písané z poznámok)
Denník mi ležal na srdci tak, že už o 10:23 som po ňom čmáral perom a potom sme s Nunom vyrazili na okruh po Lisabone, kachličkové (tile) múzeum bolo žiaľ zavreté, tak ale pri blšom trhu sme narazili do nádhernej výstavy (v S. Vicente de Fora Monastery) z príležitosti toho, že Lisabon je tento rok hlavné kultúrne mesto Európy, a volalo sa to "Osem storočí portugalskej misionárskej činnosti" a boli tam artefakty z Indie (Goa ai) a Číny (Macao ai) a Južnej Ameriky a zo všade, kde Portugalci šírili jedinú správnu vieru a bolo hrozne zvláštne vidieť klasické čínske kresby na jemnučkom zvitkovom papieri, no namiesto buddhistických svätých scén tam boli persóny so zlatými prstencami nad hlavami, také veľmi neprirodzené. Celkom nás to múzeum vyčerpalo, uvažovali sme, že by bolo načim požičiavať v múzeu kolečkové kreslá, lebo takto vydrží návštevník premýšľať len slabú hodinku. Tiež by sa hodil nejaký anglický preklad popisov exponátov, keď už sme v hlavnom meste našej peknej kultúrnej Európy.

Prešli sme trh s fajkami, knihami, kožuchmi, vyznamenaniami, hodinkami, rozbitými rádiami a taniermi no super blbosti, ako u nás Rusi, Nunovi padol do oka taký kyjak, originál mlátidlo na komunistov, tak ho ten blázon recesista hneď vykúpil.

Nunovo prekvapko bolo zavreté, tak sme sa stratili v uličkách Alfamy a zaparkovali v indickej reštike, kde ani on ešte nikdy nebol a obsluhoval nás hrozne milý Ind, podľa Martiny Gándhího vnuk, tak sme sa s ním sfotili a sľúbili mu poslať fotku (aj sme splnili) a zírali sme na malý oltárik s krížom, čo tam bol vystavený, tak reku jeden z produktov kolonizácie... A Martina chrúmala krevety, Nuno takú klobásku a ja kozľacinku a potom tri rôzne koláče, no keď to takto bude aj v Indii, tak sa skoro nevrátim.

A blúdili sme po uličkách toho úžasného mesta a na starých základoch, čo zostali po tom zemetrasení v roku 1755, boli neuveriteľným spôsobom v príkrom kopci postavené domy. No a trafili sme na slávny gotický kostol, z ktorého vtedy spadla len strecha a dvesto rokov sa chystali tú strechu dorobiť, až pochopili, že takto je to oveľa zaujímavejšie a tak v tom kostole svieti slnko a rastie tráva a je tam taká búdka a v nej hysterická osoba, čo tresla po Luisovom foťáku, až ma bolelo oko, keď som v tom kostole fotil Martinu, no aj tak sme nezaplatili tú pálku, čo baba za kostol chcela, tak začala zháňať policajtov a my sme sa rozplynuli v dave. Potom sme išli okolo nízkeho okna do ulice a z toho okna znela dychovka a Marseillaisa a za tým oknom bol iný svet, svet pred päťdesiatimi rokmi - starí ľudia, staromódne oblečenie, zájdené šedé obrazy a nábytok a tie nástroje, normálne okno do minulosti, tak som im tam hodil blesk (a celkom pekne to vyšlo).

A vzali sme sa do kláštora oproti Monumentu, no bol zavretý, tak sme si osladili život nejakou špecialitou a obdivovali sme Pamätník moreplavcov a jazdili sme na kamenných býkoch farby zapadajúceho slnka, no ako z Kréty (na fotke sa ukázalo, že jeden z býkov sa volal Nuno) a fotili sme aj černoškov, ako lietajú nad vodou a oddýchli sme si až na lodi pri pive, pár viet do denníku a pozreli sme baštu na kraji mora, kde kráľ dával posledné rozkazy odchádzajúcim lodiam, že čo majú objaviť a tak (veď preto tam je Monument). A Nuno ešte stále básnil o Tryne, ale už aj o Maríi a Christine a Saare.

Cestou domov sme sa zastavili u jeho bratranca, aby sme si požičali gitaru, ale nebol doma, tak sme si pochutnali na pizze a Nuno ešte stále rozprával o ženských a ukazoval nám fotky a knihu, čo napísal pre Saaru ale vraj už je všetkému koniec. (Poznámka: Keď bol Nuno vo februári 1995 v Poprade, rozprával o krásnej kovovej plastike zámku, na ktorom je zlatá či platinová figúrka dievčaťa... ktorú dal urobiť pre Saaru.)

Medzitým som večer zavolal domov, pretože mamka mala narodeniny, celé okrúhle polstoročie, tak nech si z toho nič nerobí, práve naopak, volal som z búdky na Nunovom námestí pri kostole a Strome a vedľa mňa bola stabilná spálňa slečien bezdomovkýň, normálne periny na chodníku a tak, len cez deň ich šuchli k stene. Dozvedel som sa, že zvyšok mojej rodiny bude od trinásteho na Costa Brava nie v Lloret de Mar, ale v Calelle, hotel Victoria, tak tam za nimi skočíme a pôjdeme spolu domov autom.

Potom som sa ešte s Nunom chytil v ostrej diskusii o komunizme a fašizme a tak, až Martina nechápala, no samozrejme nič sme nevyriešili, tak sme to nechali na niekoho múdrejšieho a išli sme spať.

(písané z poznámok)
Vstali sme naobed. Trochu písala Martina, trochu ja. Potom sme sa rozlúčili s Nunovým bytom a s Lisabonom, strihli sme to autom cez Setúbal do hôr Sierra Arrabica. Vzali sme dvoch stopárov, Dán plus Španielka. Pláž Praia do Arábica, nad plážou útes, v mori ostrov. Dvaja vodníci so zelenými vlasmi. Chytil som herpes --> nálada č. nula nula. Serpentíny, kláštor v skalách a útesy. Krása, ale štval ma ten herpes, lebo sa mi rozflákol až na nos. V takej malebnej dedinke sme si v jednej "taska" (krčmička) dali nejaké fašírky a tá dedinka bola zelená a biela tak, že keby zhaslo slnko, svietili by tie domy a palmy a kaktusy sa tam vzpínali do výšky a Martina s Nunom podrobne skúmali tie kaktusy a ešte dva dni potom si vyberali mikroskopické pichliače z dlaní, nepozreli sme vykopávky a išli sme sa schladiť ku krásnemu barragemu. Barragemy sú také zvláštne jazerá, vytvorené v údoliach kopcov zdvihnutím úrovne riečok. Čosi ako priehrada, ale v mnohých dolinách. Úžasne modrá voda, prvýkrát sme videli eukalyptové stromy, nazbierali sme si semienka, že ich zasadíme, mali tri až päť otvorov, tie päťotvorové boli najvzácnejšie. Prvý kontakt so surovým korkom na stromoch.

Starobylá Évora, naša nová základňa. Perfektný päťizbový prázdny (doslova) otcov byt v centre, za oknom ulička a múrik a živé citróny na strome. Večera v drahšom podniku pri námestí, pretože Nuno mal len malú hotovosť, a tak používal kredit svojej VISA karty. Normálne aj predjedlo - bacalao + paprika, syr, ovšemže (Nunove obľúbené) Alentejo víno. Nuno mal prst a nejakú žemľovinu, ja mušle a zeleninu a Ma3nka lovila v treskovej polievke rozmočený chlieb - vianočné jedlo chudobných v Alentejo... hm "dobré". A nakoniec "la mousse" - mandle, karamel, čokoláda. Objavila sa tam krásna neznáma, "la porcelaine blonde", takže Nuno vážne premýšľal, že ju zbalí, ale nakoniec sme sa trochu prešli po námestí Praca do Giraldo a pozreli sme divadlo jeho otca ponorené v tme a potom do hajan.

(písané z poznámok)
Zobudili sme sa naobed a hneď sme sa vykotúľali von, aby sme stihli ranný trh, tak sme nakúpili perfektné zelené figus a melón, zeleninu, ovocie, syry sme zaplatili my (1400 $), bolo ich tam sto druhov, a Martina si ešte kúpila peknú keramickú misku, tak sme raňajkovali a k tomu samozrejme víno z otcových zásob. Pri víne sa Nuno rozbásnil o Évore a tomto kraji, Alentejo, ktorý aj keď sa narodil v Mozambique, považuje za svoj rodný. Chudobný suchý kraj, ale pracovitý a hrdý ľud. Vynikajúce suché víno so špeciálnou chuťou.

Prešli sme sa po meste, uchvátil ma antický Dianin chrám z druhého storočia n.l., no a samozrejme tá kaplnka zdobená ľudskými kosťami a lebkami a nihilistickými nápismi ako "Lepšia rakva ako kolíska", a hlavne

"NÓS, OSSOS QUE AQUI ESTAMOS, PELOS VOSSOS ESPERAMOS",

teda že "My, kosti, čo sme tu, na vaše čakáme" a kosti sa z tých stien normálne dali vyťahovať, tak som odfotil Martinu s kosťou v ruke a bezkonkurenčným výrazom v tvári a k celej tej kaplnke bol (voľne preložené) takýto komentár:

"Kam ideš, ponáhľajúci sa človeče?
Zastav sa, nechoď ďalej -
Nie je pre Teba nič dôležitejšie ako to,
čo v chvíli tejto Tvojim očiam sa otvára.
Pamätaj, koľkí zišli zo sveta tohto,
Pamätaj, že nájdeš podobný Ty koniec.
Stačí ten dôvod na pomyslenie,
že ostatní všetci skončili tak.
Pod vplyvom videného uváž,
že vo všetkom sveta dianí
Tak málo na smrť myslíš.
I keď zrak pozdvihneš zastav sa -
Pretože v prípade tomto,
čím väčšmi sa zastavuješ,
Tým viac kráčaš vpred."

No a boli sme v tom otcovom divadle a preliezli sme zákulisie aj nadkulisie a rekvizity a kulisy a rozladený klavír a bolo tam plno prachu, takže to malo úžasnú atmosféru.

Potom sme zapadli do obchodíkov so suvenírmi, hľadal som klobúk a pekné kachličky, ale také ako v Sintre už neboli... Trafili sme aj na dvoch černochov zo Senegalu s roztodivnými koženými a drevenými vecičkami, najviac som obzeral senegalský národný nástroj, CORA - rezonátor z nejakej tekvice na tom koža a pár strún, nebol drahý, tak som rozmýšľal, či ho kúpiť a lusk!, Nuno to kúpil, že suvenír, a tým ma zaskočil, ale ako ju stopom dostanem domov?

Potom autom na hrad Monsaraz. Jeden z reťazca nádherných hradov na vrchoch v španielskom pohraničí, z dôb vzájomných vojen. Kameň, drevo, červené škridle a žiarivá beloba domov na belasom pozadí oblohy. A kľud. Nesmierny kľud stáročí. Za múrmi opevnenia sme si urobili piknik pod mandľovníkmi. Opiekli sme si klobásky na horiacom špirituse, perfektný chlebík, syr, ovšemže šalát a víno - tentoraz jediné najlepšie z otcovej Évorskej zásoby - Vinho Tinto, Borba, reserva 1985. Slnko zapadalo v krvavom kúpeli a Martina hrala na píšťale, aby to tak nebolelo a počúvala aj sova a hviezdy, čo sa pomaly zapaľovali, a potom žiarili v tvare Veľkého voza a Cassiopei (a Veľkého hada) a úžasný pokoj, mier so svetom, meteory, tiché svetielka lietadiel... tak sme driemali a domov sme sa vybrali až neskoro v noci.

(písané v sobotu 13.8. na kastli Marvao, asi o 9 hod ráno)
Ako sa v poslednom čase stáva, náš dosť výrazne posunutý biorytmus spôsobil, že sme vstali práve na poludnie. Po "tradičnej" rannej návšteve trhovišťa, pekne sme sa nadyňovali, najogurtovali a nakeksovali a konečne sa ide obzerať tie Tomášove monolyty. Tomáš s Nunom si (v TURISMO kúpili za 1,000 $) dostatočne podrobnú brožúru s obrázkami a mapami (okolia Évory), aby len, nedajbože, neobišli ani jeden kamienok pravekých starých rodičov.

(písané v sobotu ráno 13.8. v Marvao Café)
Ešte sme si s Martinou vyšli do mesta, aby sme nezmenili peniaze a kúpili mníchov na kachličke. Slnkom rozžeravenú bielu Évoru sme opustili možno o druhej popoludní. Cestou začalo blbnúť auto - na štvorke išlo ledva šesťdesiat. Asi sa zaniesol benzínový filter, keď sme minule jazdili na posledné deci. Tak sme sa valili päťdesiatkou z kopca, pedál na podlahe, k megalitom. Jednako však, mohli sme ísť aj pomalšie, tie šutre by nás počkali. Myslím, že sme mohli aj celkom zastaviť, aj tak by nás počkali. "Cromeleque dos Almendres" - 95 kameňov zasadených do zeme. Ako huby, ako redkvičky. Lenže 5,000 rokov staré. Niektoré so zvláštnymi kresbami, ktoré Nunovi pripomínali lode, mne kvety. Niektoré postávali, iné ležali. Človek sa tu zastaví autom, spýta sa "prečo?", zje desiatu a odíde dožiť svoj život niekde inde. Jeho deti a ich vnúčatá opakujú "prečo? prečo?!". Ale fakt: PREČO? NAČO? Kto sme boli? Kto sme?

Tam, priamo na mieste, snáď okolo tretej, sme s Nunom formulovali tzv. Nuno-Ajetovu teóriu megalitov. Totiž, že:

§ "Megality boli na začiatku vlastne minility, s ktorými sa hrali malí pračloveci. Hádzali ich po sebe a kreslili si. Potom ich zasadili do zeme, chvíľu s nimi hrali kolky, a tie čo nespadli, vyrástli do dnešnej veľkosti. A hrozne sa bavili, tie pračloviečatá, pri myšlienke, ako vážne sa ich kamienkami raz budú zaoberať vedci a vedkyne."

Istotne to bolo tak. Uspokojení vlastnými závermi sme sa vybrali preskúmať ďalší objekt - pravekú jaskyňu.

Na mape cesta od kromlechu k jaskyni nie je. No my sme predsa jednu našli. S mapami je to takto: To najlepšie sú diaľnice a červené cesty, potom žlté vidiecke a biele zadrbané medze pre volské povozy. No a cesta, ktorú sme našli, bola priehľadná, preto ju na mape nebolo vidno. Neviditeľnou farbou sú na mape vyznačené cesty pre dobrodruhov. Spomenul som si, ako sme nedávno po neviditeľnej ceste splavovali s Daliborom na škodovke jednu tatranskú rieku, ako sme pritom prerazili nádrž a výfuk a nechali sa vláčiť traktorom.

Proste safari. Cestička cez les olúpaných korkových dubov, prašná a kamenistá. Niekedy sa stratila úplne, takže sme museli vystúpiť a hľadať pokračovanie. Inokedy sa nečakane rozvetvila, aby to bolo zaujímavejšie. A keďže na neviditeľnej ceste nevidno ani značky, museli sme sa spoľahnúť na naše zakrnené orientačné zmysly. Pritom sme odtrhli spodný kryt motora, ako sme skočili do nejakej jamy. Bolo to veľmi dobrodružné. Ten kryt sme potom museli odmontovať, aby sa nevláčil po zemi. Všade po zemi boli stovky vystrieľaných brokovnicových nábojov. Hrozne mi to pálilo, tak som vyvodil, že už pred nami tu niekto nevedel trafiť do cieľa. Čakal som kedy narazíme na slnkom vybielenú kostru zablúdeného cestovateľa.

Nakoniec sme dorazili k akejsi usadlosti. Pár snehobielych domčekov na kopčeku, pod kopcom plechová vaňa a dve práčky. Prali ručne. Na tyči hadica, z ktorej tiekla samospádom voda z tej usadlosti na kopci. Stačilo sklopiť hadicu do vane, prisypať tajomný prášok OMO a drhnúť. Tie ženské si nás takmer ani nevšimli, hoci by som sa stavil, že ešte nevideli (inak slušne vyzerajúci) osobný Renault vláčiť sa lesom okolo ich vane. My sme od horúčavy nedýchali, no tie ženské boli celkom oblečené, na tom slnku, v šatách, jedna dokonca v čiernych a ešte mala na sebe čierne pančuchy a klobúk. Aj sme ich odfotili.

(písané v sobotu 13.8. asi o desiatej večer na námestí v Ěvore)
BOA FÉ = "Dobrá tvár", tak sa to tam volalo. Odtiaľ to už bolo jednoduché. Vďaka dobrým snedým tváram, ktoré nám poradili, totiž že stále rovno, sme sa čoskoro dotrmácali z "priehľadnej" na bielu, kde síce tiež nebolo žiadne značenie, ale bol tam asfalt, a tak sme išli rýchlejšie. Vedení neomylnou intuíciou čoskoro sme sa ocitli pri vysokom plote s ostnatým drôtom a nápisom "Gruta do Escoural".

Jaskyňa pravekých ľudí. Ovšem (je český výraz!), bolo zavreté. Do zatváracej doby (17:00) však ostávala ešte hodina, a tak, rozhodnutí vytrvať, trpezlivo sme obhrýzali neďaleké kríky s malinami a černicami. Nuno vyrazil niekoľko výkrikov obsahujúcich výzvu na príchod správcu jaskyne, no pyšné skaly neráčili odpovedať ani len ozvenou a potvory maliny tiež mlčali ako zarezané. Naveľa sa objavili šiesti Holanďania a chlapík v čiernom odeve, aj jeho klobúk mal farbu smrti, tá vyprahnutá krajina, počul som nápev zo Siedmych statočných. Kým Kovboj otváral bránu, Nuno pošteklil vyjavených Holanďanov vhodne zvolenými flámskymi slovami a my sme konečne vstupovali do chrámu našich neolitických pradedov. No nebol to chrám, skôr taký menší, asi osemnásťtisíc rokov starý prabyt. Jedna izba, tak desať metrov na dĺžku a tri-štyri na výšku. Pocit tajomna mala vzbudiť lebka pri vchode, no bola skôr smiešna, ako ju tam naaranžovali. A pokiaľ ide o praveké maľby, tie sme si pozerali po jednom, lebo viacerí sme sa do toho kúta nevošli, a Kovboj každému svietil baterkou na akési ryhy v skale (škoda, že na ne nepožičiaval lupu), o ktorých v Nunovom preklade tvrdil, že to je prakôň, a neviem čo ešte. A podobné boli aj kresby na strope, takže nás zaujali (a predovšetkým Martinu) skôr netopiere, čo sa na tej stene trepotali, vyrušení svetlom Kovbojovej baterky. Fotiť sa nedalo, tak som tú prachalupu blýskol len zvonka pri odchode. Posledný vtáčik uletel z kamery.

Slovko "escoural" mi z hlbín pamäte pripomenulo eskoriál (123456) a kockový poker z detstva, ono aj dediny naokolo mali v názvoch to slovo, bohvie ako to súvisí s pokerom a videli sme kočovných Cigánov ako si normálne kočujú sem a ďalej a videli sme mnoho akvaduktov, niektoré aj pár desiatok kilometrov dlhé, krásny akvadukt bol aj v Évore (a v Lisabone).

Ešte sme sa pozreli Chapel Dolmen pri Sao Brissos. Malá rozkošná kaplnka, na ktorej je zvláštne to, že jej základ tvorí megalitická komôrka. Pravdepodobne v sedemnástom storočí kresťania kamene omurovali a urobili strechu a celý objekt náležite mocným procesom namáhavo vysvätili. Je to svetová rarita, totiž megalitov sa ľudia stále báli ako čerta. Kamene pre nich znamenali čosi pohanské, ale silné. Krásny príklad toho, ako sa vládcovia spoločnosti snažia moc strachu využiť vo svoj prospech. Škoda, že sme už nemali film v Luisovom foťáku. No - aj tak sa sem budeme musieť raz vrátiť, aby sme sa pozreli dovnútra - tentokrát bolo zatvorené.

Na neskorý obed sme sa zastavili v útulnej ruine malého rímskeho opevnenia. Vale Rodrigo, ryby, supermarket Évora (od ruky a drahšie, ale dá sa platiť kreditkou, Nuno už nemal prachy a my - tobôž). Zhrabli sme bágle a hybaj a okolo 22:00 sme boli na hrade Marvao, ešte sme čakali kým sa odštebotajú všetky zaľúbené hrdličky a vtrhli sme medzi tmavé múry tak, aby nás nezbadal strážca a zložili sme sa na dlažbe nejakej bývalej siene k stene, zaliezli sme do spacakov a pozerali sme na meteory a poletovali tam také zvláštne kozmické útvary, o ktorých sme dlho debatovali, až sme pochopili, že sú to netopiere pretínajúce inak neviditeľný lúč svetla, tak sme tam spali a v múre vedľa nás bolo asi nejaké hniezdo, pretože to tam divne pískalo, možno tam buntošili malé netopierčatá a na tých kameňoch bolo dosť chladno, ale aspoň chýbali komáre.

(písané z poznámok)
Ráno o 7:15 Nuno vyhlásil, že má hlad, takže sme dali úžasnú pečenú klobásku a chlebík s arašídovým maslom. Pozreli sme si hrad a najmä hradnú arénu a Nuno demonštroval tunajšie býčie zápasy - v Portugalsku býkov na scéne nezabíjajú, cieľom je to monštrum zastaviť, a to prosím vlastným telom, sedem patrične zaplatených hlupákov sa postaví do cesty rozzúrenému býkovi plnému oštepov a ten býk narazí do prvého chlapíka a ak ho neodnesie, tak priskočia ďalší a snažia sa chytiť býka za rohy a tak ho znehybniť. Ak sa im to nepodarí na niekoľko krát, zvíťazil proste býk. Ale zviera aj tak potom - v zákulisí - zabijú. Len najlepších bojovníkov ešte pošlú na chov, ale zvyšok neprežije. Nesmie sa totiž stať, že sa býk dostane do arény druhýkrát. To by už vedel o čo ide a mohol by toreadorom ublížiť. Nestalo sa raz, že už počas "predstavenia" býk chytil správnu taktiku a ako sa rútil na chlapíka čelom na brucho, v poslednej chvíli stočil svoju rohatú hlavu - a bolo to.

Malebná biela dedinka. Sadli sme si na terasu ešte rozospatej otvorenej kaviarne. Bol odtiaľ nádherný výhľad na krajinu, takže nám vôbec nevadilo, že sme kávu dostali po vyše polhodine a ani sme si nevšimli, že na nás spadol slnečník. Pokecali sme s takým sympatickým Austrálčanom o stôl ďalej, písali sme pohľadnice a obaja sme prispeli do denníka.

Ďalší hrad bol Castello da Vida, trochu iné domky, samostatná malá židovská štvrť, ujko vyrezávajúci pohyblivé hračky ako cválajúci koník, alebo také príma fáro len nasadnúť a za záclonkou na stene drevený model pohlavného aktu poháňaný kyvadlom. Opravený foťák. Odfotil som tam Martinu s tým šikovným ujkom.

Potom Barragem de Caia. Tam auto úplne zblblo, asi od tej horúčavy. Je síce fakt, že sme chudáka Renaulta znovu nútili brázdiť terénne trate, ale nemožno mu odpustiť, že pri pohľade na hocijaký svah začal cúvať, aj keď mal hodenú jedničku... Zem rozpálená ako piesok pri mori, bodliaky, kaktusy. Takú hodinku sme sa vznášali na hladine a napiknikovali sme sa.

Žiadne Faro, zmena plánov, vraciame sa do Évory. Tých sto kilometrov sme tŕpli, aby auto úplne nevypovedalo službu, prakticky stále sme išli na jednotke. Bolo viac ako isté, že ide o prevodovku. Nuno sa vyjadril, že to už asi nedá opraviť, lebo by zacvakal viac, ako je zvyšková cena mašiny. Hrozne zasvätená diskusia o jadrovej fyzike - kvarky a základné častice hmoty, Martina pritom znudene prevracala očné bulvy (svoje). Stopárov sprievodca po Galaxii - telepatia. Potraviny v supermarkete, kúpili sme aj strúhač na zemiaky. Zemiaková baba (plus cesnak a dve vajcia) žiaľ bez majoránky, ako vždy olivový olej a fľaša vína - tentoraz zo Sintry. Spoločné poznámky do denníka okolo desiatej večer na námestí Praca do Giraldo. Trochu (dosť) rozlúčková melanchólia. Náš posledný večer s Nunom. Zajtra ide kvôli autu predčasne do Lisabonu. Vyrazí skoro po poludní, aby dorazil za svetla.

(písané z poznámok)
Náš posledný deň v Évore. Odídeme až zajtra, pretože kvôli nám autá v nedeľu chodiť nebudú. Senegalcom sme urobili ešte jeden obchod. Ja som si kúpil čierny kožený náramok a Martina zasa príma drevenú žirafu pre bráchu.

(písané na benzínke pred Sevillou v utorok 16.8. okolo obeda, chladené kaktusy)
Konečne som tiež vybral kachličku pre rodičov (mníchov, ako má M3) a menšiu typickú modrú pre Bašku. Martina bola doma. Aj mesto bolo dnes bez nálady. Mysleli sme na Nuna, či sa mu podarilo doraziť do Lisabonu a tak. (Skončilo to dobre. Renaulta nakoniec predsa len dal opraviť a stále na ňom šalie po Lisabone.)

Premýšľali sme, ako veľa vďačíme Nunovi, že si na nás urobil čas a všetko nám poukazoval, hoci mnoho miest videl už veľakrát predtým (naposledy pár dní pred našim príchodom s Philippom a Annelies...) a platil, pretože tvrdil, že je naším hostiteľom, že je tam doma, a už dnes (a potom celou cestou späť) sme plánovali, ako sa mu za všetko odvďačíme, keď príde on k nám, aké špecialitky musí ochutnať, kam pôjdeme a hlavne sme si sľúbili, že nič nebude platiť.

Ešte príspevok Martiny:
Nič, voľno - prázdno - okolo 15 hod Nuno odišiel, potom sa len sedelo, čumelo, písalo... Iba v dome oproti bol nádherný spev v sprievode klavíra, tak som sedela na okne oproti citrónovníku a počúvala a babka čo išla popod si začala poskakovať.

Začiatok tretieho a posledného týždňa našej cesty.

(nasledovné spoznámkovala Martina na benzínke pred Sevillou v utorok 16.8. okolo obeda, chladené kaktusy; upravil - Ajeto)
Ráno o 8:15 na ceste do Beja -

(1.) belgickí manželia s požičaným autom - pred Beja odbočka na hranicu - pešo za mesto,

(2.) ZH Švajčiar, asi 13 km --> dlho, dlho nič (asi 2 hodiny!),

(3.) potom rodina s 2-ma malými deťmi, na benzínku k Serpe - celý deň asi do 20 hod ! (pomarančový háj, dyňa z auta za 10 Sk a voda = jediné spestrenie) inak asi 35 stupňov v tieni. Stáli sme v tieni stožiara lebo iný úkryt nebol. Popoludní išla okolo a pozdravila nás rodinka, čo nás tam doviezla. Potom pešo ku hranici - iba asi 30 km..., prešli sme možno desať, dedinka zrejme Aldeia Nova de Sao Bento,

(4.) tam sme chytili rodinku do poslednej portugalskej dediny (Vila Verde de Ficalho), jazda smrti, žena za volantom - a zasa pešo asi 7 km na hranicu, dorazili sme tam o 23:00, pusto, iba autobus poľských turistov na púti do Fatimy, noc nohami v Španielsku, veľa sme neprešli, veľké pomaranče nahnité, nikto ich nezbiera, rozpadnuté domy, vybrali sme si riadne zapadnutý prechod, nikdy viac, žiadne auto celé hodiny, to teda nebola skratka.


Za celý deň sme prešli 175 kilometrov... Takto pôjdeme domov vyše tri týždne!

Dnes má Baška dvadsať!

(nasledovné spoznámkovala Martina na benzínke na začiatku Malagy dnes večer pred polnocou; upravil - Ajeto)
Ráno pešo 3 km do prvej španielskej dediny (viď mapa), mŕtvo po fláme a nočnom ohňostroji, cez celú dedinu na benzínku, konečne niekto išiel,

(5.) mladí Portugalci na pumpu pred Sevillu, kde ujko šikovne krájal a predával chladené kaktusy a my sme spráskali 2 čokolády "Zahor" a prispeli sme do denníka.

(6.) Suverén Curro Jimenéz - starý stopár (Lisabon), konzervácia po španielsky, na výjazd zo Sevilly smer Cádiz,

(7.) manželský pár - vyhodili nás v nejakej santamárii,

(8.) odtiaľ nás vzal dobre anglicky hovoriaci chlapík do Cadizu a odtiaľ katastrofa, asi desať kilometrov pozdĺž pobrežia (slnko jak na Sahare) pred San Fernando. Konečne sme sa na benzínke najedli a hneď -

(9.) učiteľ matiky, trochu zmätený a zle jazdiaci --> na výjazd Chiclana,

(10.) odtiaľ do Chiclany stopom chlapík v okuliaroch a žul keks (5 km),

(11.) z Chiclany asi 30 km na autovía --> smerom na Algeciras (hore dedina na kopci --> pumpa, obchod, totálna beznádej, slnko zapadalo a my sme sa vzdávali, už sme odchádzali,

(12.) keď som mávla rukou aby som odohnala muchu a zastali mladí Taliani - chemička Iza, filoz. baba, a hnojár fešný šofér - na veľkom aute a vzali nás do Malagy, išli tam oslavovať. Na začiatok mesta (sakra, zase!) kde teraz spíme na benzínke na stane obklopení reštauračnými stolmi ako barikádou.


Kolorit: znenazdajky vysoké kopce, hmla, oblaky. Tma. Len len že nepršalo. Ako v Škótsku. Chceli sme spať na streche, no zmierili sme sa s nižšou úrovňou, je nesmierne teplo, mravce tu majú poplach, ľudia si nás chodia očumovať a hučia autá, ešte že pumpár je naším spojencom.

(písané asi o desiatej večer na benzínke pred Murciou)

Vstali sme ešte za tmy (časový posun) - o 6:30 autá stále hučali, pumpár stále spojenec. Pokusy prejsť cez Malagu stopom. (= Ako nám tí vodiči dôverujú, čo keby sme vytiahli kolty?! - To je nápad!) Vraj najlepšie ak to hodíme cez Granadu... že dva kilometre.

(13.) Nakoniec chlapík nás vzal na výjazd z Malagy. Minimálne 10 km... Huh, ŠŤASTIE! kráčame na pumpu,

(14.) dvesto metrov pred ňou len tak MÁV a zázrak - preboha nie - síce až do Granady, ibaže storočný tragáč, najpomalšie auto na diaľnici. Navyše, čoskoro sme zišli z diaľnice, čo chlapík náležite podrobne zdôvodnil, ibaže po španielsky, tak sme sa terigali štyridsiatkou po nekonečných horských cestách. Robustný starký za volantom stále čosi brebentil a zabúdal pritom šoférovať. Potom sa namiesto šaltpáky trafil Martine na koleno. Dozvedel som sa to až keď sa to stalo druhý raz a Martina na mňa vyjavene pozrela, že - čo sa deje? Potom sme na toho smiešneho chlapa striehli obaja, ale už sa kontroloval. Konečne sme sa vrátili na autovía a dali sme si zastaviť na veľkej pumpe. Nová, pekná horská benzínka. Lenže prázdna ako peňaženka. ďalšia je vraj dva kilometre vzdialená,

(15.) tak sme vzali dvoch manželov, na tie dva kilometre. No, pumpa tam síce bola, lenže mimo diaľnice, na odbočke. Zasa blbá informácia. Tak sme tŕpli až po Granadu, až sme úplne stŕpli, lebo žiadna pumpa pred mestom už nebola. Je to tu v tom Španielsku s pumpami nejako trafené. Mali sme ostať na tej horskej. Znova raz sme sa ocitli na blbej mestskej benzínke. Chceli sme aspoň za Granadu, smer Murcía. Všetko ale boli miestni, prípadne pár Madridov, ale tí nás nevzali. Vraj - len kilometrík a pol, cez puente na Madrid, potom je odbočka na Murcíu. OK. Šílené vedro, aspoň osem kilometrov pešo, okolo svištia autá. Natiahnutá ruka s tabuľkou... Stratili sme slovensko-španielsky slovník - ani neviem kde. Konečne pumpa. Lenže zasa mimo cesty, takže stojíme v kopci na diaľnici, smer Murcía. V autách samé španielske sfingy a múmie. (Dobrý obraz.) Alebo sú plné. Horúci asfalt pálil aj cez podošvy tenisiek.

(16.) Zastavil nám Grázel. Kamión. Dobehol som ku kabíne, ale tam nikto. Asi fantóm. No Martina mi kýve, že ide z druhej strany. Pozriem tam, nikto. Grázel už stál za vozom. Konečne sme ho našli. Držal otvorené zadné dvere návesu a ukazoval dovnútra. My? Nie, batohy. To teda nie, kamoš. Ale on nástojil, aby sme si tam tie batohy zamkli. Ani sa nepýtal, či kam nás bude viezť a ako dlho. Nie, ani za nič. Bágle kľudne podržíme na kolenách v kabíne. Nakoniec zlostne praštil dvermi, no vzal nás. Starý smilník. Hádzal sa po Martine pohľadmi, až som mal chuť tresnúť mu medzi oči. Čakal som nejakú lesť. Skoro ma porazilo, keď Martina vyhlásila, že jej nie je podozrivý a vraj čo sa tak tvárim. Že vraj či som unavený. Martina je riadna herečka. Konečne pumpa pred odbočkou dole na Guadix, kam mal ten Grázel namierené. Pumpa len na opačnej strane cesty. Horúčava. Zasa nová a ďalšia voda. Mohli sme sa odviezť nejakých päťdesiat kilákov do Bazy tirákom, ale

(17.) potom sme stretli francúzsky pár, typické zjavenia - on dlhé zvlnené tmavé vlasy a aristokratická tvár, ona nízka, snedá, klenuté francúzske obočie a francúzske ústa. Ona vedela po anglicky - to bolo na stope pravidlom, že ženy vedeli lepšie anglicky ako muži, podobne Španieli aj Portugalci. Malý päťdverový Renault. Boli na dovolenke, a tak sme sa tam ledva vošli (tiež pravidlo). Išlo sa až pred Murcíu. Vyše dvesto kilometrov. úžasné kopce. Domy vydlabané v skalných stenách. Andalúzania okopávajúci zemiaky. Teplota okolo štyridsiatky. Sierra Nevada. Raz, keď budem mať terénne auto, vyberiem sa práve sem. Pospali sme. Pred Murcíou sme hľadali pumpu lenže - nebola! Posledných 50 kilometrov len pumpy na odbočkách. Nervy nám povolili 20 km pred mestom.

Zastali sme na nejakej pumpe, aj keď bola trochu mimo autovía. Tie dve autá nás nepotešili - ani nebolo veľmi pravdepodobné, že ich tam bude viac, a už vôbec nie nemiestnych. Poradili nám, tak sme šľapali ďalej na autostrádu (asi 1.5 km) a našli sme veľkú pumpu! Síce na ľavej strane, ale dobre. S hlavou plnou hrôzostrašných predstáv a útrap, čo nás ešte čakajú (ešte pár možných prešľapov na výjazd z mesta) nás po príchode na benzínku BP potešilo množstvo áut a TIRov.

(18. a posledné auto) A pýtam sa Tomáša - "To vidím dobre? Pražská značka? Josef neviemaký?" "Hej," povedal Tomáš a už sme stáli pred kabínou. Vyklonil sa typicky zhovorčivý teda ukecaný Čech a hneď nám ponúkol ísť s ním zajtra ráno do Murcíe naložiť citróny a potom až domov. Ak chceme. Jasné, že chceme! Šanca tu bola mizerná - chytiť čosi do Valencie. O problémoch svedčil aj fakt, že sme stretli 2 brňákov, ktorí sa už päť hodín pokúšajú dostať do Granady, a jedného neapolčana, ktorý tam podobne tvrdol už pár dobrých...


Mirek si nás vzal pod patronát. Vďaka nemu sme sa mohli osprchovať v tiráckych umývárkach. Rozprával nám úžasné historky o tom, že jeho firmu LEMON Ltd. vlastní bývalý komunistický predseda vlády Ladislav Adamec a bývalý minister poľnohospodárstva Toman (aj ich mená sú v skratke názvu firmy) a ešte jeden bývalý prominent. Ako ešte za komunizmu viezol uhorky, v ktorých boli samopalové náboje. Prípadne jabloneckú bižutériu, no krabice boli sakramensky ťažké, takže pri nakladaní komusi jedna spadla a vysypala sa - munícia. Alebo vtedy, ako viezol pomaranče, ale len v zadnej časti návesu. Za pomarančami bol skrytý traktor, ktorý si šéf dal urobiť na objednávku vo Francúzsku, a takto sa vyhol plateniu šíleného cla. A iné príbehy. Mirek je výborný rozprávač. Ak je toto všetko pravda...

Ako nevinný náklad "Brano zavírá samo" - sprevádzala v Španielsku vojenská ochrana, potom tajný odvoz do lesov... atď.

Mirda nám vychladil náves kamiónu na 20 stupňov (tam, kde zajtra budú tie citróny). Okolo pobehujú túlaví psi a zvesti o nebezpečných Marokáncoch. Sme radi, že nemusíme spať vonku medzi hovnami. Pokúšali sme sa volať k Martine (008), no nakoniec sme namiesto toho kúpili čokoládu a vodu (zasa, 125 ptas). Striedavo tu v tme píšeme denník a sme spokojní ako dávno nie.

Je mi dobre, nohy mám na stole a je teplo a nemusím čumieť po značkách a zajtra viem, že o 7:00 sa veziem v pohodlí (dúfam!). Chcelo by to FOTO-LOTO! Šid!

(písané z poznámok)
Mali sme s Martinou, v tom vychladenom mrazáku, večer pekný talk. Povedala mi, že stále, keď nám na stope bolo najhoršie, sa potichu pomodlila a potom nám niekto pomohol. Normálne vážne som sa jej za to poďakoval.

(písané v Blanca, asi 30 km severozápadne od Murcie, asi o štvrtej popoludní)
Zobudili sme sa o pol šiestej. Na obzore ledva náznaky svitania. Nemohli sme v tom návese dýchať. Otvorili sme dvere a opojení kyslíkom sme ešte na hodinu zaľahli. Dokonca aj ja, hoci som si predsavzal, že už spať nebudem. Chcel som premýšľať o tom večernom rozhovore. Zobudil nás Miro. Batohy sme hodili do boxov na podvozku a vyrazili sme nakladať do Murcie. Vychádzalo slnko, boli sme plní očakávania. Asi za pol hodinu sme už parkovali pri firme Mariano Saez, export ovocia. Trvalo to však do jednej, kým nám tie citróny naložili. Po debate s Mirom sme sa s Martinou prešli po okolí. Pri chodníku sme našli zo desať párov nových náušníc - nepravých perál, asi sa niekomu vysypali z krabice. Napchávali sme sa LU a kakaom - nenudili sme sa. Predsa sme ale boli radi, keď sme sa odtiaľ konečne pohli. Vraveli sme si - v poslednej chvíli, inak by sme to do Barcelony do večera nestihli (deväť hodín cesty, vraví Miro). Ovšem - ideme ešte preclievať...

Do diery zvanej Blanca, smerom na Madrid. Musel nás sem doviesť autom nejaký lokálny strážnik či čo. Hneď po príchode sme sa dozvedeli, že čakáme do štvrtej. Zadrbaný BAR - RESTAURANTE POLONIA, akurát naňho čučím, keď toto píšem. Dali sme sa tam pozvať na martini, to bol fajn nápad. Pri pokuse zavolať na informácie a zistiť číslo hotelu Victoria v Calelle som prišiel o 250 ptas. Je asi pol piatej. Stále sa čaká. V tejto fáze vraj na doktora.

(prepísané z poznámok)
Mirda bol členom ochranky na federále, takže nám rozprával o príšerných výsluchoch pod drogami a story o únose autobusu (lenže na tú si nespomínam), o ktorej sa verejnosť vôbec nedozvedela a viac o firme LEMON Ltd., pre ktorú len on, keď urobí štyri otoáky, zarobí za mesiac 800,000 Kč hrubého, vodič dostáva tak 2,000 DM za mesiac a šéfovia gŕgajú nad pizzou za 1150 Kč, firma má v súčasnosti 20 kamiónov po 8 miliónov korún a 75 bavorákov... všetky tie BMW boli vyplatené v hotovosti, to je bežné. Jeho šéfovia zničia ktoréhokoľvek špeditéra, čo sa im znepáči. Stačí zavolať, aby ho tam a tam nenaložili, alebo nech stvrdne na colnici. Firma sa položí a LEMON Ltd. ju odkúpi. Ich vlastné autá prechádzajú colnicou bez čakania. Ak sa jedná o "chúlostivú" zásielku, colníci sú podplatení. Žiadny problém. Ako vtedy, keď Mirda prevážal kamiónom niekoľko miliónov v hotovosti. Ako nedávno, keď počas zákazu dovozu mliečnych výrobkov (ešte za Československa) na Západ, vyviezla jeho firma na falošné papiere stovky ton masla a nesmierne na tom zarobila. Prestali až potom, keď sa do veci namontoval Interpol...

Úlohou "doktora" je vziať vzorky (rýchlo sa kaziaceho) tovaru, overiť jeho nezávadnosť a vyhotoviť o tom certifikát. Konečne prišiel, ten doktor. Dal si otvoriť návesy a vybrať po bedničke z každého. Potom chodil a ochutnával hrozno, jablká, melóny, atď. Tým sa vedecká expertíza skončila. Doktor dostal niekoľko bedničiek ovocia a vodiči papiere. Ešte pred zaplombovaním návesov si vodiči navzájom vymieňajú bedničky, ale o tom píše Martina:

(písané na lehátku vo Volve, počas jazdy smer Valencia)
Konečne po preclení tovaru (okolo 17:30) po výmene citrónov za melóny, nektarinky a slivky, sme sa sláva a chvála pohli. Mesačná krajina pokračuje, ale je bohato zdobená hroznom, datľami, mandľami, pomarančami, olivami, hruškami, jablkami a ktovie ešte akými -ami.

Mirek pokračuje v historkách, ale najviac ma dožralo, keď povedal, že na "kooperatíve" boli pripravené vrecia s mandľami a keby sme povedali... A že škoda, že nejdeme domov, to by nám každému dal po bedničke citrónov... sranda.

A teda ak budeme chcieť ísť na pár dní do Španielska k moru, stačí zavolať a že bez problémov zabezpečí 3-4 dňový pobyt na pláži...

Ale páčila sa mi jeho kritika španielskych žien - do 23 to vyzerá ešte k svetu, no potom tomu narastie "prdel jako lednička, že ji tři dni vobcházíš a máš při tom v noci hrůzostrašný sny". A o dievčatách z "kooperatívy", "ty jsou tak bílý a skoro blonďatý a když se jich zeptáš, kdo byl jejich děda, tak řeknou německej nebo holandskej nebo českej tirák a babička prostitutka."


(písané z poznámok)
Mirda rozprával o Marokáncoch, ktorí prepadávajú tirákov najmä v južnom Španielsku. Sú to vraj skutoční hrdlorezi. Bolo vidno, že aj chlapina ako on je z nich dosť vyklepaný. Rozprával, ako na jednom odpočívadle vyliezol spod nápravy Marokánec a chcel ho zozadu ovaliť po hlave. Miro ho v poslednej chvíli zbadal, takže rana mu dopadla len na rameno, ale aj tak ho to zložilo. Zabil by ho, keby sa nebol objavil jeho spolujazdec. Našťastie vtedy cestovali dvaja. A vytiahol 7.65 mm a napálil to tomu Marokáncovi do brucha. Mirdu tá pištoľ prekvapila, pretože o nej nevedel, no dlho sa nečudoval. Spolu odtiahli Marokánca do krovia a hneď vyrazili ďalej... Vravel, že by sa tirákom malo povoliť nosenie osobných zbraní, aby grázli dostali rešpekt.

Neskoro v noci sme obišli Barcelonu a asi pol stovky kilometrov za ňou nám prišlo rozhodnúť sa, či ideme za mojimi rodičmi na pobrežie do Calelly, ešte dva dni si po tej stopovačke oddýchneme na pláži a vrátime sa domov autom, alebo ideme rovno s Mirdom do Prahy. Nevedeli sme sa rozhodnúť. Päť minút ideme domov, potom že ideme na pláž. Potom zasa naopak. Obidve možnosti boli veľmi lákavé. Isté bolo len to, že pôjdeme spolu. Mirda zastavil na benzínke pred odbočkou na Calellu, asi pol stovky kilometrov za Barcelonou. Rozhodli sme sa, že ideme s Mirdom domov. Bude rád, že bude mať komu rozprávať svoje historky. Totiž, v noci by sme nemohli stopovať do Calelly a čakať do rána na pumpe sa nám nechcelo. Preto.

Zavolal som informácie, aby som zistil telefónne číslo hotelu Victoria. Dalo mi to dosť práce, pretože ženská vedela takmer výlučne španielsky. Konečne som vytočil - telefónny okruh BARCELONA - (93) 769 03 16 a hoci bolo po polnoci, naši nespali a mamka, ktorá zbehla na recepciu, znela v slúchadle oddýchnutá a spokojná a vyrovnaná, tak som sa tešil, že dobre dorazili a že sme spolu v Španielsku, ale že ideme už domov...

Už po prvých kilometroch za odbočkou sme si ale s Martinou ticho naznačili, že sme mali ostať. No hej, taký je človek.

(písané z poznámok)
Na ktoromsi odpočívadle vo Francúzsku sme si uvarili obed - nejakú konzervu. Smiešne, že z kamiónu nám čural citrónový džús. Ako sú tam tie hory citrónov, aj keď v bedničkách, tak sa stláčajú a slzia a odteká to špeciálnymi otvormi v podlahe a vonku vyteká na zem taký stabilný potôčik.

Mirda rozprával, ako raz videl rodinku, čo sa na tomto mieste raz zastavila na nedeľnom výlete, asi si išli urobiť piknik. Bol veľmi horúci deň. Podstatné ale bolo, že z kufra si tí ľudia vybrali psa, ktorý tam bol v tej horúčave zatvorený bez vzduchu, a ten pes bol polomŕtvy - nohy ako handry ledva dýchal - tak im Mirda dobre vynadal. Napriek desiatkam drsných historiek je Mirda veľmi citlivý človek.

Rozprával o nemenovanom slovenskom motoreste, kde spolu s inými tirákmi pravidelne chodil za dievčatami - "čo tí naši vidláci" - (a ako ich raz pristihli manželia - "všechny hlavy v tom samém okně"). A vzápätí rozprával o svojej žene Ive, ako ju má rád, a syn Mirda, ktorý ide v jeho šľapajach, a syn Tomáš, čo síce nie je po ňom a bavia ho skôr počítače (tak mu kúpil nejaký sčot za 90,000 korún), ale to je jeho vec, a dcéra Iva, už slečna, ako je pyšný, keď sa do neho zavesí na ulici, alebo si sadnú do vinárne.

Len nechápem, ako sa s tým priduseným psom a s rodinou znášajú nasledujúce príbehy. Teda ako autami naháňali "divočákov" po kukuričnom poli, "pod podvozkem to křupne a hotovo", denne až sedem kusov. Raz ich čapli policajti, ale dostali dve prasatá a všetko bolo OK. A o psoch. Jak číhali na potulných psov na parkoviskách, poď, poď a chŕŕŕ podrezať krk, vybrať vnútornosti a opekáme. Raz si do garáže šéf priniesol svojho boxera a náležite varoval chlapov, že nech sa tohoto psa ani nedotknú, že ho rozoznajú podľa niečoho na obojku a potom tiráci zbadali psa, no na obojku nič nemal, tak ho praštili heverom po hlave a ako už boli zruční, za pár minút otvorený pes visel na háku a prišiel šéf a ochutnal - príma, no a potom si to uvedomil - "VY BASTARDI" !

Ako si doma v Jablonci robil rešpekt pred Cigánmi. Ktosi sa mu nepáčil, tak v krčme nahovoril čašníčku, aby Cigánovi vyliala kávu za krk. No a Cigán vyskočil na ženskú, tak sa jej Mirda zastal a - nasledoval brilantný popis nasledovných sekúnd - ako mu vrazil a ten cigán pomaly rotoval ako vĺčik cez celú miestnosť, pričom, a to rozoberala krčma ešte niekoľko dní, pričom sa ale nedotkol ani jednej zo stoličiek, čo mu stáli v ceste a dorotoval k stene a tam sa trafil do vešiaka a pomaly sa s ním zviezol na zem a ešte sa mu na hlavu zroloval nejaký plagát Coca Coly, čo visel na tej stene... Pri tejto historke sme čurali od smiechu, aj keď to bolo kruté, ale ten človek to vedel tak nádherne povedať.

A príbeh s Juhoslovanom, čo tam robil frajera so svojou pištoľou, ako mu ju vyrazil z ruky a zlomil mu zápästie o svoje koleno a potom, ako vo filme, ho poučil, že nech sa nehrá so zbraňami a tú pištoľ mu vzal...

Alebo o tom obrovi, skutočnej väzbe, bol to nejaký preborník v boxe či v karate a Mirda vedel, že napriek svojmu výcviku nič nezmôže proti hrubej sile, ale zložil ho, normálne mu kopancom zlomil koleno, takže chlapík si podľa Mirdu kýval nohou dozadu tak ako dopredu a viac ho neohrozil...

Dával nám aj rýchlokurz sebaobrany. V prvom rade - ak sa bojuje nožom, tak nôž do ľavej ruky. To neskúsený protivník nečaká a zároveň máš voľnú pravicu, ktorá je obratnejšia. Alebo bez noža (pohotovo zaznamenala Martina):

... "tak to mu nasadíš jednou pěstí do nosa, vono mu v něm křupne, zalije se krví, takhle se mu vtisnou slzy do vočí - v té chvíli nic nevidí, pak rána do spánku. Ale né pěstí, stačí facka. V hlavě mu mlaskne a ve finále jde ke dnu." Tak ako ho to učili "u federálů". Hrdinská historka a potom vo finále niekto šiel ku dnu.

O tom cyklistovi. Vraj taký protivný cyklista, išiel si po strede cesty, nemohli ho obehnúť tak, aby ho neohrozili a tak ich to dopálilo, že keď sa cyklista konečne ustúpil, Mirdov spolujazdec vystrčil ruku z okienka a keď bicykel predbiehali, ľahko sa dotkol, len tak priložil ruku tomu cyklistovi na helmu, no kvôli rýchlosti kamiónu ten chlapík doslova vzlietol a potom ako predbehol svoj bicykel pristál v priekope vedľa cesty. Málokoho zaujímalo, čo sa mu stalo...

Alebo ten železničný prechod, už v Čechách, ten mal takú zvláštnosť, že fungoval ako malý skokanský mostík a Mirda raz sledoval auto pred ním, nejakého západného Nemca na dobrej značke, čo si to sebaisto hnal po okreske a ešte mal za sebou karavan, takže keď veľkou rýchlosťou nabehol na ten prechod vyskočil tak prudko, že sa mu po dopade ten náves odtrhol a skončil, podobne ako auto, ďaleko v poli...

A množstvo historiek o havarovaných kamiónoch. Zväčša keď vodič zaspí. Takto raz v noci išiel za jedným kamiónom na jednotvárnej diaľnici a ten voz začal nejako divne kľučkovať, tak na neho Mirda párkrát zatrúbil a ten kamión sa mu poďakoval bliknutím svetiel, potom sa vzdialil - ale za päť kilometrov už bol kdesi vyvalený.

Alebo jeho príbeh, keď mu skutočne išlo o život, auto na zvodidlách... to si ale nepamätám.

Proti spánku mu manželka Iva (myslím, že je sestrička alebo čo) stále zoženie kofeínové tabletky a ideme, 32 hodín v kuse, je to ale nebezpečné, pretože keď znenazdajky účinok drogy pominie, "v momentě spíš jak špalek".

A takto rozprával jednu ohromujúcu historku za druhou. Ako keď sa dáš do reči s rybárom, ktorý tiež dlho sedí a premýšľa, a potom rozpráva o táákej rybe a ani rozpažené ruky a nohy mu nestačia na demonštráciu. Neviem, koľko v tých príbehoch bolo pravdy, ale rozprával krásne ako profesionálny komik. Pripomínal mi Šimka. Hrozne ľutujem, že nedokážem presne reprodukovať jeho slová a štýl.

Rozhodne sme sa nenudili a už sme neľutovali, že sme ostali s ním na celú cestu, pretože tie jeho historky za to stáli. Zato medzi mnou a Martinou sršala ponorková kríza, takže sme sa jeden čas dorozumievali iba písomne, o čom svedčí môj papierik, aby urobila chlieb aj pre mňa:

"Môžeš mi natrieť.
auto, 19.8.1994"
Odpoveď sa nezachovala.

Prešli sme klasickú francúzsku cestu na sever - Montpellier, Lyon na Mulhouse a došli sme do nemeckého chladu a dažďa, tak sme sa museli obliecť a dokonca aj ponožky, na ktoré sme si na celej ceste v tej horúčave ani nespomenuli. Osprchovali sme sa v jednom bezva motoreste a spali sme v kabíne tak, ako aj predtým.

(písané z poznámok)

V súvislosti s podplácaním colníkov a ruinovaním iných firiem, nám Mirda niekde cestou rozprával o svojom šéfovi Sýkorovi, teda podplukovníkovi Sýkorovi, bývalom šéfovi pražskej Štátnej bezpečnosti. Hovoril o ňom s patričným rešpektom. Celé vedenie firmy jazdí na špeciálne upravených pancierových Lanciách presne toho typu, aké používa talianska vláda.

No a keď sme prešli hranice do Čiech a šinuli si to na Prahu, odrazu nás v protismere veľkou rýchlosťou minulo nejaké červené auto. Ani sme si ho poriadne nevšimli, no Mirda povedal, že to bol jeho šéf. Že mu prišiel naproti. Mirda bol odrazu úsečný a napätý. Asi im z hranice hlásili, že sa vraciame. Dohodol s nami, že ako cestujeme len od hranice do Prahy, pretože má zákaz brať stopárov. Predpovedal, že šéf sa teraz iste otočí, predbehne nás a počká si niekde vpredu. Presne tak aj bolo. Predbehol nás červený blesk a na najbližšom príhodnom mieste nás čakali dvaja v oblekoch a ukazovali Mirdovi, aby zastavil. Nebolo nám do smiechu. Z výšky našej kabíny sme pozerali dole na tú nepriestrelnú Lanciu a tipovali sme, ktorý z tých dvoch je Sýkora a o čo vlastne ide. Ale všetko bolo OK, o chvíľu sme sa pohli. Sýkora sa vraj spýtal koho tam má, ale inak vraj išlo len o podrobnosti ohľadom vykládky citrónov.

Mirda nás po takmer dva a pol miliónoch metroch, najdlhšom stope v našom živote, v Prahe vysadil pri Smíchovskom nádraží. Odtiaľ sme sa zviezli na Wilsonovo a čekli sme že express Slovenská strela nám ide o 17:36, dali sme si Martina lángoš, ja daklíka v rožku a potom Martina u seba našla španielsky slovník, čo sme tak záhadne stratili kdesi v Cadize, tak sme od radosti dali ešte perfektný vyprážaný syr v bufete a zatelefonovali sme Nadi, Dalovi (doma len Iva) a k Martine, celkom bez peňazí, lebo automat bol pokazený a za kačku sa dalo volať kdekoľvek, no potom sa žiaľ opravil, takže do Lisabonu (zdvihol Rui) som stihol povedať len že sme OK dorazili. Posledné české drobné sme zmenili na oriešky a už sme sedeli v známom vlaku a pražce robili dum dá dum dá... a za 404 km sme okolo 22:33 boli v Blave.

(písané z poznámok)
Dnes pred 26 rokmi nás obsadili Rusi. V Bratislave sme čakali do 0:15 na Ružín, posledných 344 kilometrov a okolo 5:31 sme boli pod Tatrami a išli sme domov - posledný zážitok prišiel pri nemocnici, ako vychádzalo slnko, tak v jednom okamihu zasvietilo z východu do okien nemocnice a ten lúč prešiel celou tou dlhou vydezinfikovanou chodbou a vydral sa vonku a zasvietil mi rovno do oka na západnej strane, také nesmierne svietiace oko, tak som bol rád a po dvadsaťjeden dňoch sme sa s Martinou rozlúčili a ja som prišiel som do prázdneho bytu a s hrôzou som zistil, že počítač mi bežal celé tie tri týždne, a bola tam aj pohľadnica od Philippa a Annelies - z Lisabonu, 29. júla...

VE FINÁLE

Cestou tam 19 áut, päť dní (aj s vegetom v L'Escala), 3,609 km (priemer 722 km za deň). Najdlhšie stopy Giorgio 850 km, Jean 620 km.

Cestou späť 18 áut, šesť dní, 4,163 km (priemer 694 km za deň). Najdlhší stop Mirda 2,269 km.

Spolu s cestovaním po Portugalsku sme za 21 dní prešli vyše 8,000 km a minuli sme každý okolo 200 mariek. Pilotné piesne cesty (soundtrack): Vlasta Rédl: "Večer křupavých srdíček" a Nedvědi: "Podvod".

Pri písaní tohto denníka sme obaja robili jednu chybu, teda že sme sa stále snažili dopísať to čo sa stalo, takže v momentoch, keď sme mali len pár viet času, sme písali dej spred niekoľkých dní a vzácne prchavé okamžiky súčasnosti, ktoré sú vždy také neopakovateľné a pravdivé, nám väčšinou unikli. Ono sa v podstate ani NEDÁ vyčerpávajúco zapísať všetko zaujímavé a dôležité. Staré veci, ktoré sa nestihnú zapísať, treba spoznámkovať, rozpísať ich možno kedykoľvek neskôr. Toto však len pre budúcnosť, tento denník je a bude pre nás jedinečný tak či onak.

Prepísané a upravené v septembri 1994 a v marci roku nasledujúceho, na základe malého slavošovského zošita PT 564 za 5.20 Sk a dôležitých poznámok na zdrape bližšie neidentifikovaného papiera, ktorý medzitým zhodou okolností precestoval vyše tridsaťtisíc kilometrov okolo ázijského kontinentu.

Ešte poznámka: Mirdovu adresu sem z pochopiteľných dôvodov nepíšem, a tiež názov firmy, pre ktorú pracuje, je vymyslený.
 


Hei!, you'll have to translate it some day. That was one of the most amazing nice weeks of my life. ... cheers mate Nuno
ach, I'm crying with some of these photos. The picknich by the cromeleque dos Almendres (little Stonehenge) and the car drive after that... (Nuno)


   
1. Aug 1994 ~ 21. Aug 1994, Lisboa, Portugal

 Nuno Barradas Martina Znancová Lisboa hitch-hiking Portugal Tomáš J. Fülöpp 19940801

Return to the article list.