Denník expedície Ázia na svitaní - október 1994

Edited by Vacilando. Last updated 24. July, 2015.

Sobota 1. októbra 1994

Sobota 1.10.1994 013: (Prepisované v Ulaan-Baatare 21.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) 0:07(+7)-17:07CET Doma sú voľby. My sedíme v mongolskom väzení! Krásny príbeh. Je tu jedna posteľ, stolík, zamrežované okno a teplé radiátory. Nie je to tak celkom cela, ale miestnosť vojakov, čo celú noc strážia vchod. Sú dvaja a sedia tu s nami. Slúžia tu svoju povinnú jednoročnú vojenskú službu. Jeden z nich je celkom fajn. Volá sa Šaravžacu a dal nám čaj. Pokiaľ sme sa napchávali konzervami a chlebom, rozprával nám o svojej rodine kdesi na západe krajiny. On tam pracuje ako učiteľ drobizgu v dedinskej škole. Služba mu končí už onedlho, 15. októbra. Ale dobre sa zapotil, keď prišlo nato vypočítať, koľko je 30 * 17... Riadny učiteľ. Nikdy nebol ani v Rusku, ani v Číne. // Práve prišli akýsi ľudia a riadne si nás obzerajú. Predtým sa na nás bol pozrieť zástupca veliteľa polície a dal mi vizitku, na ktorej bolo "deputy commander" no proste veľký šéf. Pekná vizitka na Mongolsko, fakt. Dal som mu svoju vizitku. Všetci sa idú popukať, keď Dalibor číta základné mongolské frázy z našej LP príručky. // Tak fajn - Dalibor teraz už spí a aj ja som príšerne unavený. Urobili sme si celkom útulné ležovisko na zemi. Spravili sme si z tej cely skutočný hotel. Sláva väzňom! // P.S. Celá cesta do UB nás bude stáť (obščij vlak) tak 5 dolárov dovedna (900 mongolských tugrukov). Všetko je tu lacnejšie. Nevieme presne, koľko je to kilometrov, na mape to vyzerá tak na 400. Náčelník tvrdil 1200, čo je absolútna blbosť no nechápem ako je to možné, keď tu iste žije a pracuje celé roky, pravdepodobne dokonca celý život. // (Písané na kopci asi 5 km od Lunu v utorok 4.10. popoludní, na 'bridlicovom stole'...:) // Vojaci nás zobudili o 5:47. O 6:10 mal ísť náš vlak do Ulaan-Baataru, takže sme zrejme zaspali. Rýchlo sme sa nahádzali do ruksakov a postavili sa k dverám. Lenže čosi nesedelo. Nadriadený našich vojakov, ktorý mal naše pasy, si odrazu bez náhlenia sadol a dal sa čítať naše cestovné doklady. Nevedeli sme, čo sa deje. Nakoniec z chlapíka vypadlo, že v pasoch ešte nemáme vstupné pečiatky: do prdele. Pečiatky nám môže dať len náčelník, ktorý príde o deviatej. Bodka. Bolo jasné, že nás ktosi naťahuje. Stáli sme tam a čumeli ako krtkovia z plastelíny, neschopní uveriť. Neveriacky, pomaly sme sa odstrojili a zasadli na holé pružiny postele. V miestnosti začal (zrejme obvyklý) frmol, keď sem začali vodiť kadejakých pašerákov a hádali sa s nimi. Bola nám ukrutná zima, ale iba nám, tak sa mi vidí. Nemohli sme preto ani spať a minúty sa úžasne vliekli. Konečne odbila deviata. No nič sa nedialo. Konečne po štyroch hodinách čakania, o desiatej, prišiel akýsi iný náčelník a - pýtal od nás pasy... Už dosť napajedení sme ho dostali do obrazu, tak si našiel človeka s našimi pasmi a zmizol. Pochopili sme, že sa zmenila služba a tak sme znova začali pochybovať o všetkom. // Asi tak o ďalších šesťdesiatich minútach náčelník prišiel pre nás a vzal nás do budovy, kde sme predtým dosiaľ neboli. Bol celkom OK. Vraj najbližší vlak do UB nám ide o deviatej večer. Vlastne ten istý, ktorým sme včera prišli z Ruska. Dovtedy teda máme rozchod. Pasy dostaneme večer pred odchodom. Tak sme si u neho zamkli veci a vydali sa do ulíc mesta Such-Baatar. // Mestečko s asi 10,000 obyvateľmi živými najmä vďaka priekupníctvu a pašovaniu z Ruska a do Ruska. Po okrajoch políčka a drevené domce podobné tým v Nauški, zopár panelákov, po celom údolí rozliata rieka Selenge. Centrum, kde je aj stanica a colnica, z ktorej sme vyšli, tvoria zväčša kamenné rodinné domky bez záhrad. Všetky úplne bez zmyslu rozhodené kde tu na piesčitej pôde. Žiadny trávnik, žiadny plot, žiadny asfalt. Premávajú sa tu kone, kozy, prasatá, kravy, sliepky a ľudia. Našli sme bazár, teda tržnicu so všetkým možným. Zelenina, mäso, rifle, kazeťáky bez značiek, klince, dosky, gombíky, všetko. Chceli sme zmeniť ruble, ktoré sa nám zvýšili z Ruska (17 tugrukov za 100 rubľov), tak sme sa chvíľku vypytovali. Odrazu známa tvár zo včerajška - kamarát rušňovodiča Usir-Chana. Nespomenul som, že nás včera pustil k sebe do radu pri pasovej kontrole a aj potom, keď nastala vrma-trma pred vstupom do vlaku. Vysvitlo, že tiež predáva tu na bazáre. Volá sa Gantulga a celkom dobre hovorí po rusky. Na privítanie vtisol Daliborovi do ruky 500 tugrukov a nechcel ich späť. Nepochopili sme. Potom nám pomohol zbaviť sa posledných rubľov (4,200) a pozval nás k sebe domov. S Daliborom sme sa dohodli, že necháme veci voľný priebeh. Vošli sme do jeho domu, prastarej murovanej chajdy v "centre" mesta a za pár okamžikov nato sme už sedeli pri stolíku s miskami čaju s mliekom v rukách. Misky boli z takého tenkého porcelánu, že cez neho presvitalo svetlo. Čaj bol odporný. Bol totiž slaný. A v tom to mlieko a cukor. Po chvíli sme pochopili, že to je ten "mongolský čaj", čo nám chceli predať na bazáre v Nauški. Vyzerá ako suchá tmavá tráva zlisovaná do veľkého kvádra, z ktorého sa odrezáva alebo odlamuje. Potom nás chlapík zoznámil so svojou sestrou a bratom, s ktorými obýva ten domec. Dve miestnosti - kuchyňa a obývačka. Bez výrazných zvláštností - kľudne to mohla byť aj akási ruská domácnosť. Teda až na tkané koberce s mongolskými vzormi na stenách. Mali tam aj televízor. Čo sa týka záchodu, ten bol v predsieni, ale bližšie som ho neskúmal. Gantulga nám daroval mongolsko-ruský razgovornik a tak sme z času na čas vypúšťali duchaplné poznámky typu "Mongolsko je krásna krajina" a "ďakujem za čaj". Postavili medzi nás ešte košík s chlebom a žlté, olejovité mongolské maslo, ktoré sme si na ten chlieb natierali. Vytiahli aj kus jahňaciny a chceli čosi uvariť, no ukázalo sa že nie je elektrika. Vraj je to bežný jav. No nečakali sme kým ho zasa niekto zapne. Sestra, teda hospodynka domácnosti, sa obrátila na starú pec, zakúrila v nej drevom a začala variť. Do miestnosti prichádzali rôzni ľudia tak, ako sa rozchyrovala zvesť o našej návšteve. Najprv vošiel starý Mongol. Vyzeral akoby ešte pamätal Džingischána. Bol to dedo tejto famílie. Hneď ako vstúpil podal mi ruku a išiel si sadnúť, no upozornili ho, že je tu ešte druhý hosť. Tak sa obrátil a na druhý pokus chytil aj Daliborovu ruku. Bol takmer slepý. Oheň príjemne vykúril miestnosť tichým praskotom a vonku sa - čujme čo čujme sa - husto padal sneh. Postupne prichádzali ďalší ľudia, prevažne priatelia, ktorí sa postupne dozvedali správu, že prišli "Čechi". Treba podotknúť, že sme pre nich stále Čechoslováci, hoci sme im vec vysvetlili a v ich reči sme "Čechi". To platí pre všetkých Mongolov, s ktorými sme sa stretli. // Konečne (!) bolo jedlo hotové - akési rizoto - ryža, malé kúsky mäsa, zelenina. Pred jedlom sme si museli pripiť vodkou. Bol to zážitok. Prvý porcelánový kalíštek vodky Gantulga vyšplechol nad vchodové dvere. Potom každému nalial do podobných poldecákov, no nám dvom do misiek na čaj. Postavili sme sa a sledovali rituál, ktorý spočíval asi v tom, že pohár držali v pravej ruke, namočili do neho prsteník ľavice a luskli ním doprava, doľava, pred seba a napokon sa ním dotkli čela medzi očami. Tak sme to po nich zopakovali a exli naše dryáky, aby mali radosť. Mali. Museli sme tvrdo bojovať, aby sme nedostali repete. Potom nám dali vybrať medzi paličkami a vidličkou, ale nebolo o čom dumať a tak sme najbližšiu hodinu statočne naháňali ryžu po tanieri dvoma drievkami. Jedli sme len my dvaja a Gantulga. Buď je to tiež zvyk, teda nakŕmiť prv hosťa, ale ani teória o nedostatku jedla nie je nepravdepodobná. Sestra a brat zjedli čosi potom. Keď sa zasvietili svetlá, Dalibor urobil pár fotografií. // Hoci vonku bolo zima, chceli sme si pozrieť mesto, a tak sme sa poďakovali a odišli. Gantulga išiel s nami ako sprievodca. Najprv sme išli do miestneho múzea. Dalibor ešte skočil pre blesk do batohu na colnicu. Ja som zatiaľ vybavil lístky po 100 tugrukov namiesto 200 vďaka ISIC karte. Sto tugrukov je teraz asi 7.30 Sk (dolár je 410 Tg), no ale šetriť treba kde sa len dá. To múzeum ženská otvorila len pre nás troch. Myslím, že tam má dobrú robotu. Stavím sa, že sme v tom múzeu patrili do prvej desiatky návštevníkov v tomto roku. (Škoda, že som si nepozrel návštevnú knihu.) Keď sme prišli, odomkla nám všetky dvere a rozsvietila svetlá. // Podľa príručky o Mongolsku (LP) (viď tam) je takéto pracovné vyťaženie v Mongolsku obvyklé. Napríklad na poštách. Keď totiž práve človek nie je v Ulaan-Baatare, kde je situácia lepšia, často sa stane, že nie sú známky a tak je pošta síce otvorená, ale vôbec by nemusela byť. Tu treba dodať, že aj tak sa neoplatí posielať niečo z inej ako pošty v hlavnom meste krajiny. Pošta z Mongolska, ak vôbec, môže príjsť až po troch mesiacoch. Mongolsko má len jednu železnicu, severo-južnú, z Ruska do Číny cez Ulaan-Baatar, ostatok sú zväčša deravé asfaltky a prašné cesty s minimom autobusov. Jednako sa však nemožno čudovať, že krajina 33 * (spočítať - overiť!) väčšia ako Slovensko žije len 1.6 milióna kočovných pastierov - aratov v jurtách a asi 600,000 ľudí v Ulaan-Baatare. Okrem toho, vyše dvesto rokov bolo Mongolsko okupované výbojným Mandžuskom (dnes severovýchodná čínska provincia), potom takmer sedemdesiat rokov Sovietskym zväzom, takže sa niet čomu čudovať. // Takže múzeum. Zážitok. Zopár miestností, neveľa exponátov, ale zato všetko také zvláštne, že by som tam ostal aj celý deň. Časť venovaná klasickej, slávnej mongolskej minulosti - Džingischán a jeho obrovská krvavá ríša. Ďalej časť venovaná Such-Baatarovi, šéfovi mongolskej revolúcie (ktorá ovšem prebehla za aktívnej pomoci Rusov. Tento mongolský národný hrdina sa narodil i zomrel v tomto pohraničnom meste, ktoré si podľa neho zmenilo názov. Ďalej vypchatá fauna a predmety zo života nomádov. Najlepšie na tom všetkom bolo, že sa toho človek mohol dotknúť. Žiadny zákaz. Len máločo bolo za sklom. Tak som držal v ruke pušku, s ktorou vraj bojoval Such-Baatar (bola zaseknutá - pravdepodobne ju už pol storočia nikto nenaolejoval), a s Gantulgom sme sa šabľovali s jeho mečmi. No najviac sa mi páčil vypchatý bobor, s ktorým som sa aj odfotil. Fotiť nám ženská dovolila len vďaka novinárskemu preukazu (Dalibor ukázal svoju KMS ako preukaz fotografa), no okrem expozície Such-Baatara. A to prosím 4 roky po skončení komunistickej diktatúry a odchode ruských vojsk z Mongolska. No aj tak sme si odfotili, čo sme chceli, keď ženská zmizla za rohom. Okrem bobra ma zaujal ešte pár obrovských losov a veľký (asi) kondor. Perfektné boli aj staré odevy a kultové predmety pastierov. Úžasné boli ich prapodivné hudobné nástroje - všeobecne málostrunové Ťažko popísať ich tvary, no rezonátory boli takmer vždy potiahnuté haďou kožou. Budú fotky. V Such-Baatarovej expedícii je aj akási návštevná kniha s obrázkami Stalina a všetkých ďalších sovietskych hviezd, básničky o nich, síce v mongolštine, ale písané azbukou, nalepené vyblednuté fotky nudných straníckych zjazdov, rečníckych pultov a stolov so znakmi kosáka a kladiva a zástavami atď. Chudák Mongolsko. Zjavne málo peňazí: plno prachu, niektoré vitríny mali rozbité sklo, sklenené valce s hmyzom už bez liehu - ten sa vyparil, takže húseničky pekne zhnili. Ale patrí to k tomu. Keby tam bola klimatizácia, dokonalá expozícia a strážca v každej miestnosti, nemohol by som sa odfotiť s bobrom v rukách. Odišli sme pokračovať v prehliadke mesta. // Nasledovala pýcha mesta - športový areál. Fotbalové ihrisko s rozpadnutým hľadiskom, kde prebiehajú tradičné bojové hry na koňoch. Športová hala - mongolčatá museli prerušiť basketbal, aby sa mohli dosýtosti vynadívať na bielych cudzincov... Celkove tu vyvolávame úžasnú pozornosť. Každý si nás obzerá, chce nás pozdraviť a tak. Gantulga je ovšem náležite hrdý, že nás sprevádza. Potom sme si pozreli školu, čo im tu postavili Rusi ako dar pri príležitosti x-tého výročia Mongolskej republiky (podľa sovietskeho vzoru). Ľutovali sme, že je nedeľa, pretože by sme sa radi prešli po triedach. Ďalej nemocnica, nápadná budova v meste, pretože strechy majú typicky zdvihnuté rohy, hoci je to nová a inak škaredá megalomanská stavba. Vošli sme dnu a klopali na nejaké laboratórium, no všetko bolo zavreté. Nedeľa, vysvetlil Gantulga. Tu sa v nedeľu možno ani neošetruje. // Stále sme mali dosť času, a tak sme napriek štipľavej zime a vetru vybehli za mesto na jeden z holých kamenistých kopcov, aké lemujú mesto v údolí. Cestou hore sme podľa vzoru Gantulgu vzali do rúk kamene a vyniesli ich na vrhchol, kde bola už pekná kôpka. Gantulga sa pozeral ďalekohľadom, no potom sa skryl medzi balvany. Riadne tam fučalo, tak sme urobili pár záberov a zošli z kopca druhou stranou. Prešli sme cez štvrť drevených domcov so záhradkami, akýchsi "rodinných domov". Gantulga nám rozprával, ako pytliači a predáva kožky. Pušku tu má vraj mnoho ľudí, pravdaže tajne. Bolo ešte len päť hodín. Do odchodu vlaku sme mali 4 hodiny. Gantulga nám ukazoval pod posteľou nahromadené vysušené bobrie kožušiny, ktoré nosí vlakom (aj on robí na dráhe) do Ruska, kde majú niekoľkonásobne vyššiu cenu. Ruskí šmelinári ich potom vezú do Moskvy, kde je cena doslova závratná. Z chudákov bobríkov sú potom luxusné čapice na lebkách ruských mafiánov a amerických turistov. // Gantulgovi som dal ...pohľadnice (pre ......) s ruskými známkami, aby ich prosím zahodil na druhej strane hranice. // Pozerali sme mongolskú televíziu - začala vysielať o piatej večer (a to bola sobota!). Bežal akýsi príšerný inscenovaný čínsky seriál. Nikde inde by takýto film nemohol ísť do televízie. Hádam ani v Číne. Jednoduchá Mária je už hviezdny snímok, ak ich porovnáme. Bolo to mongolsky dabované tak, že bolo počuť pôvodné zvuky. Majú aj druhý mongolský program, no ten pre čosi nevysielal a chytajú tiež ruské Ostankino. Pozeral som si tých pár kníh, ktoré tam mali. Bolo tam kompletné rozprávanie o Džingischánovi v mongolštine, s perfektnými obrázkami. Pýtali sme sa na pôvodné mongolské písmo, ktoré sa píše vertikálne a veľmi sa líši od akéhokoľvek iného písma. Na rozdiel od čínskeho sú znaky pospájané, máčik podobné arabským. Dali sme si napísať Tomáš a Dalibor a Mongolsko. Toto krásne a jedinečné písmo vidno často, ale omnoho rozšírenejšia je žiaľ azbuka... Neskôr, v prestávke medzi dielmi seriálu, sme videli reklamy. Nemal som to vidieť. Klasické Vizírové a Signálové a mydlové a jarové (sračky) výtvory. Buď so šťastnými umelými neskutočnými mongolskými slečnami a rodinami, alebo len tak, pôvodné. Dúfal som, že táto nákaza sem ešte neprenikla... bolo mi ľúto. Pri slabosti (ak vôbec existuje čosi ako) mongolskej ekonomiky, ktorá nie je schopná žiadnej konkurencie, úplne vytlačia tieto západné výmysly domáce výrobky. To by mal byť kriminálny čin. Bude dúšok edušo s nosmi okolo celého xichtu namiesto tradičného slaného mongolského čaju, ktorý je síce pre nás hnusný, ale im chutí už po stáročia a predovšetkým je ich vlastný. Odev tiež nutne nepotrebuje nové drahé prášky, veď aj bez nich chodia čistí. A čo sa týka všeliakých výživných šampónov na vlasy, len máloktoré ženy sa môžu pochváliť takými krásnymi a zdravými vlasmi ako Mongolky. No takéto reklamy na cenovo nedosiahnuteľné výrobky budú vzbudzovať u ľudí túžby. A len čo sa na to zmôžu, kúpia si nejaký šmejd ktorý niekomu na západe ostal na krku pre nejaké závady alebo zastaralosť. Ľudia si prestanú spievať a zapnú si kazeťák s komerčnou hudbou, ktorej síce nebudú rozumieť jazykovo nieto ešte čo sa týka životného štýlu, ale budú to žrať, lebo to bude móda. Namiesto večerného rozhovoru prídu vymývače mozgov typu Dallas a Jednoduchá Mária a večery pri televízore. (Pozn. - úvaha o rekreačnom stredisku na Mekongu, Američania, džípy, pikniky v prírode. Pastieri čoraz ďalej. Ako severoamerickí Indiáni. Aj tu sú v pozadí šíre pláne a stáda koní. Rezervácie s niekoľkými jurtami a zvyškami pokolenia mongolských pastierov...) Riadne smutná predstava. No stačí. Umyli sme si ruky - tiež zážitok. Žiadny vodovod, len umývadlo, nad ním hrniec s pokličkou a stláčacím kohútikom na spodnej strane (typ ako v ruských vlakoch). Sestra nám pripravila večeru. Vypracovala cesto, rozvaľkala ho na tenučké plachty, ktoré potom osušila na peci. Plachty potom naskladala na seba a začala rezať nudle. Do toho potom znovu fajn mäsko, mrkva a zelenina plus miska výbornej čerstvej kapusty. Príprava trvala dlho. Okolo siedmej sme už boli trochu netrpezliví, pretože sme si ešte chceli vybrať pasy a kúpiť lístky. Nechceli sme ich ale uraziť odchodom. Asi o 7:15 sme sa dočkali. Predtým ale ešte kalíštek - našťastie len malý - vodky. Na dvere sa už nič nevylievalo, to sa robí iba po otvorení fľaše. Rituál luskania sa však opakuje vždy. Jedli sme pre zmenu vidličkami, aby to išlo rýchlejšie. Krátko po večeri sme odišli. Pri odchode sme dostali knihu rusko-mongolských fráz a keramickú mongolskú čižmičku so zdvihnutou špičkou. // Išli sme na colnicu, no ani nás nepustili dovnútra. Gantulga a jeho brat, ktorí tam išli s nami, vyzvedeli, že náčelník je na stanici pri prehliadke vlaku. Tak sme ho išli hľadať. Stál tam vlak, ktorým sme včera prišli. Práve prebiehala prehliadka, takže nikto nesmel na perón. Čakali sme pri stene staničnej budovy s priekupníkmi pripravenými skočiť na okná a predať čo sa dá. Konečne sme stretli náčelníka. Ten prikázal podriadenému, aby išiel s nami a vydal nám batohy a vzal k sebe naše pasy. Tak aj bolo. Vrátili sme sa na perón, kde nám náčelník hodil pečiatky a mohli sme odísť. Bolo už asi pol deviatej, teda pomerne neskoro na kupovanie lístkov. Chceli sme kupé, pretože tých 379 km (ako sme zistili) do Ulaan-Baataru si to ten vlak šinie 10 hodín. Stanica prepchatá ľuďmi, tu sa na rad nedostaneme. Zrazu sa nám však prihovorila akási ťažkotonážna žena a pýta sa, či chceme kupé do Ulaan-Baataru. Gantulga s ňou pokecal. OK, ideme. // Vlak Nauški - Ulaan-Baatar už bol pripravený na odchod, no my sme kráčali kamsi do tmy za stanicu. Tam na inej koľaji ponorený v tme stáli tri osamelé vagóny. Pred jedinými otvorenými dverami stál tučný chlapík v klobúku a vyzeral prešibane. Vysvetlili nám, že tieto vagóny sa pripájajú k ruskému vlaku do UB, prosím nastupovať. Vyzeralo to podozrivo a zároveň komicky, ako sme v tej tme nastupovali do vozňa bez lokomotívy. Sledoval som, či sú tam aj iní pasažieri. Našťastie boli. Dostali sme perfektné kupé s jednou Mongolkou. Čisto, všade záclonky, všetky okná sa dali otvoriť otáčaním kľuky ako v aute. V strede nášho vagóna bol salón s kreslami gaučom a televízorom a videom a videohrami. Luxus. Dalo kdesi započul, že to je služobný vozeň. Vraj zaplatíme normálnu cenu sprievodcovi, pohoda. Rozlúčili sme sa s Gantulgom a bratom, ktorí tesne pred tým ako odišli strčili (tomu prešibanému) sprievodcovi nedápadne nejaké peniaze. Hádam to len nezaplatili? Nevedeli sme, tak sme si povedali, že zaplatíme iba keby pýtali. Náš vozeň sa otriasol, keď sa pripojil k na koniec vlaku. Potom ešte nejaké otáľanie a vyrazili sme na juh, do vnútrozemia divokého Mongolska. Práve, keď sme to prestali čakať, prišiel Prešibaný a hodný svojho mena vypýtal od nás 12 dolárov. Skúšali sme to stiahnuť na desať (5+5), čo by bola cena za obščij, no bol neoblomný. Ovšem, mali sme všetok luxus. Lenže aj tak ma napadá, aké sú tu asi bežné sumy za vlak...? Chvíľu sme čumeli na TV hry sprievodcu proti jednému z cestujúcich. Asi sú to dobrí pašeráci, keď tu majú takéto vecičky. Potom zapli video - sračku s názvom Mario Bros, teda film natočený prosím pekne podľa videohry... A ešte k tomu rusky dabovaný (prekrikovaný). Chcel som písať, no išla na mňa nádcha, tak som nakopol vitamíny umyl sa a išiel som spať. Dali tiež. Do rána som o sebe vôbec nevedel.

Nedeľa 2. októbra 1994

Nedeľa 2.10.1994 014: Zobudil nás ten Prešibaný, už bez klobúka, asi o šiestej. Zbalili sme sa a o pol siedmej prišiel pred okná Ulaan-Baatar. Bolo priskoro a prizima na čokoľvek vonku, tak sme ešte nejakú hodinku sedeli v teple čakárne a podľa knihy plánovali, čo si tu pozrieme. Stretli sme nemeckého turistu. Možno štyridsaťpäť, zavalitý, pár vlasov. Prišiel tiež cez Rusko, po Mongolsku pokračuje do Číny a do Tibetu. Povedal nám, kde je v UB lacný hotelík "OK Guesthouse", v ktorom býval. Vraj 5 dolárov... my máme ale iné iné merítka lacnoty. O pol deviatej sme sa zababušili do všetkého, čo sme mali a vyrazili do ulíc mongolskej metropole. // Ulaan-Baatar: z 2.2 milióna ('93) obyvateľov Mongolska tu žije okolo 600,000 duší. Názov Ulaan-Baatar znamená v mongolčine "Červený hrdina". Mesto ho dostalo pod sovietskym tlakom v roku 1924. Pôvodný starý názov je Urga. Mesto sa rozkladá na rieke Tuul vo výške 1350 m nad morom. (Pozn. tá istá rieka potom tam kde sme trekovali za Lunom) Nedá sa hovoriť o nejakom starom meste v Ulaan-Baatare. Jadro tvorí Such-Baatarove (ako inak) námestie, kde má národný hrdina pomník a mauzóleum, stojí tam Parlament a divadlo, Ministerstvo zahraničia. A hlavná pošta, kde sa dajú aj meniť peniaze. A kníhkupectvo (jedno z dvoch v UB) a obchod s umeleckými predmetmi. Aj všetky ambasády sú blízko námestia. A slávny UB hotel, dlhé roky jediný hotel pre zahraničných návštevníkov v meste. Je tu niekoľko výborných múzeí (kompletné kostry dinosaurov z Gobi... viď kniha). Ulice, hoci dnes premenované, sú stále známe pod (nám povedomými) názvami ako Októbrová, Mierová, Partizánska, Stalinova, Brežnevova, Gagarinova, Leninova, Marxova a Such-Baatarova a Irkutská. // (Písané počas čakania na stop spoza dediny Lun späť do Ulaan-Baataru 5.10.1994 streda 9:34 (+7):) // Hoci sme ani raz nevideli žiadnu tabuľku s názvom ulice, v pohode sme našli všetko čo sme hľadali. Najprv sme sa vybrali do Gandan Hiid // (Písané omnoho neskôr (zistiť kedy) v noci na izbe v prvom hoteli v UB:) // čo je jeden z mála dodnes fungujúcich lámaistických chrámov v krajine. Takmer všetky totiž boli v 30-tych rokoch zničené Rusmi a mnísi boli popravení (asi 17,000 v podstate najinteligentnejších ľudí v krajine). Maliar s výzorom typického maliara šál dlhý kabát. Nahodil milý úsmev a "Ale je dnes zima, však Sir?" - vysvitlo že sa nám pokúša predať svoje obrazy, ktoré mal rozostavené pri jednej stene v areáli. Samozrejme že biznis sme mu neurobili, aj tak tie obrazy boli myslím na Mongolsko nechutne moderné. Chrám. Výjav ako z filmu. Ťažko opísať detaily úplne nového prostredia. Asi dvadsať mladých žiakov s vyholenými hlavami, niekoľko starešinov, jeden láma. Sediac so skríženými nohami všetci unisono opakujú modlitby písané sanskritom v malých knižočkách na jemnom papieri. Okolo ručne vyrobené drevené lavice a stolíky pokryté bohato zdobenými látkami a kobercami, všelijaké závesy a záclony a zvončeky a sošky vždy tej istej postavy a tváre Buddhu, voňavé tyčinky a ktovie čo ešte. Závratná nádhera. Modlitba je zväčša monotónna, no niekedy sa hlasy dvíhajú a končia v akomsi kvílení a kakofónii bronzových gongov a trúbok. Veriaci i turisti ticho stoja pri vchode, alebo pomaličky obchádzajú miestnosť a klaňajú sa a kladú na jednotlivé oltáre lístočky s prosbami a ako odmenu či úplatok bankovky, fľašu masti, alebo iné jedlo. Na určitom mieste prijímajú požehnanie od lámu, ktorý neprerušiac modlitbu dotýka sa čiel veriacich akýmsi strieborným žezlom. Fotiť sa nesmie. Dalibor nenápadne fotil. Dúfam, že z toho niečo vyjde, aj keď nemohol použiť blesk. Ja som nahrával spev a zvuky na diktafón. Takýchto miestností je na Gandan Hiid niekoľko. Keď sme tam boli my, boli otvorené dve. Ostatné buď nepracovali, alebo boli zavreté len pre verejnosť a slúžili ako ubytovne a iné spoločné priestory mníchov. Všetky budovy komplexu sú za solídnym múrom. V areáli sú aj typické buddhistické modlitebné mlynčeky, teda bronzové vertikálne umiestnené duté valce rôznej veľkosti, na ktorých sú vyrezané alebo vytlačené modlitby, alebo sú na nich proste prilepené papiere s modlitbami. Buddhisti veria, že pri potočení valca o najmenej jednu celú obrátku modlitba dosiahne bohov. Okrem toho sú tam nádoby s pieskom, na ktorom je hrsť akejsi sypkej zmesi - pravdepodobne nejaká rastlina. Zmes tleje a vydáva voňavý dym. Každý veriaci pristúpi k nádobe, načrie rukou do dymu a trochu ho premieša. Nech sa ma nikto nepýta, čo to znamená. Človek tu máločomu rozumie. // Odišli sme a nasadli na trolejbus smerom do mesta. Bol to jeden z tých ázijských muzeálnych kusov, no treba zaznačiť, že tu chodí pár celkom obstojných busov, z ktorých väčšina sú aj u nás bežné Karosy. Hromadná doprava sa tu platí asi tak, že v každom autobuse či trolejbuse (iné hromadné vehikle tu nie sú) je sprievodkyňa (zriedka sprievodca), ktorý neomylne sleduje kto pristúpil, a potom predáva lístky jednotnej ceny 30 tugrukov (vyše 2 Sk). Belosi tu však platiť nemusia vôbec. Je na to taký malý fígel. Stačí, ak sprievodcovi ukážete nejakú kartu, najlepšie s vlastnou fotografiou. Ivanecký písal, ako ktosi chodil so závodným preukazom Bohemia Crystal. My sme používali Kartu mládeže, alebo medzinárodný študentský preukaz. Sprievodkyňa stále vážne pokýve hlavou na súhlas a ide ďalej. Funguje to 100%! V podstate ide o to, že sprievodkyňa nevie prečítať latinku a keby aj vedela, nerozumela by reči. Ktovie, čo si o tých kartách myslia. Možno, že ide o nejaký perfektnú zápaďácku svetovú kartu na dopravu. // Akurát sme prišli sme na veľkú križovatku pred hlavným námestím, keď sa zrazu trolejbus s trhnutím zastavil uprostred premávky. Došlo nám, že spadla trolej a sledovali sme vodiča, ako vybehol von a snaží sa nasadiť zberače na miesto. Potom ale vbehol dnu a otvoril všetky dvere, takže sme mysleli, že sa niečo pokazilo cesta tu končí. Všetci sme vyšli von. My sme už aj tak boli na mieste. Ale nič sa nepokazilo. Len proste zberače nešli nasadiť v danej pozícii, preto sa všetci cestujúci zapreli do trolejbusu a tlačili ho! Až potom sa podarilo nasadiť trolej, ľudia zasa nastúpili a išli ďalej. Behom nasledujúcich piatich minút sa to isté stalo asi trom trolejbusom, stále na tom istom mieste. Chceli sme urobiť fotku, no Dalovi práve došiel film. Prsty sme mali také skrehnuté, že sme ho jednoducho nedokázali vytočiť a založiť nový. Tak sme to išli spraviť oproti na poštu. Pozeral som pohľadnice - mali perfektné obrázky starého i nového Mongolska, ovšem za 50-60 centov... Za tugruky mali len 4 pohľadnice, no vyberane príšerné, takže som nakoniec nekúpil ani jednu, aj keď boli po 12 tugrukov (asi 88 halierov). Prešli sme sa po zamrznutom vyľudnenom meste a urobili pár fotiek. Až po minútovom klopaní na dvere akéhosi šopu sme si uvedomili, že kvôli nám tam v nedeľu nikto nebude sedieť. To vysvetlilo aj prázdne ulice, ale prečo bolo zamračené, štipľavý vietor a zima, to sme nikdy nezistili. Prešli sme vlastne všetky hlavné ulice mesta. Našli sme ambasádu Číny, kam pôjdeme pre víza. Našli sme aj Ministerstvo zahraničia, kam si pôjdeme pre mongolské víza. V Ulaan-Baatar hoteli sme sa spýtali na naše veľvyslanectvo, hoci sme neverili, že tam nejaké je (pretože sme z MZ nedostali pred odchodom jeho adresu). No vraj je a povedali nám kde. No - je tu aj nie je. Totiž ostalo lenb České zastupiteľstvo. Budova veľká ako hrad, česká vlajka. Ale všetko zavreté, veď bola nedeľa. // Bolo už okolo obeda, a ešte v ten deň sme chceli dôjsť do Lunu k jurtám, tak sme nasadli na akýsi bus idúci na západ, potom presadli na ďalší až sme prišli na najzápadnejšiu konečnú. Ktosi nám povedal, že koniec mesta je ešte asi 20 km ďaleko, no boli to už len fabriky a tak sme začali stopovať. Aj tak sme nemali inú možnosť. Mali sme konkurenciu. Pred nami stopoval akýsi muž so ženou a obrovským vrecom ako na mŕtvoly, ale to nebol problém. Autá zastavovali nám. Hneď druhé auto - akási ženská v staručkej Lade. OK, vezme nás, no chce zaplatiť. Povedali sme, že nemôžme, tak odišla. A takto autá zastavovali jedno za druhým, no všetci chceli peniaze. Postupne sme zistili, že len veľmi málo z nich ide naším smerom. Väčšinou to boli lokálne jazdy, no keby sme súhlasili s platením, boli by nás odviezli kamkoľvek. Proste všetci tu fungujú ako taxíky. Najhorší sú páprdovia čo sa zmohli na nejaký nablýskaný jeep. Aj vzdialenosť uvádzali 200 km, čo bol zjavný dvojnásobok cesty do Lunu. Čudovali sme sa, ako sa situácia zmenila v porovnaní s minulým rokom, keď Ivanecký napísal, že len niektorí vodiči chcú peniaze. Pomaly sme strácali nádej, keď nám zastavil Dobrák otec s dvomi deťmi na ruskom armádnom džípe. Že nás vezme za mesto (tých 20 km), tam sa lepšie stopuje. Nie, peniaze nevezme. Ledva sme sa k tým deckám s ruksakmi vtrepali tak, aby sme mohli zavrieť dvere. No tak to už býva. Mercedesy plné miesta nezastavia (takmer) nikdy. Manželka Dobráka vraj pracovala v textilke v Trenčíne. Šok. Chlapík mal tiež namierené niekde inde, no chcel nám pomôcť. Zlaté srdce. Cesta, po ktorej sme si to drncali, vôbec nebola hodná svojho titulu. V jednom okamžiku sa pred autom objavila taká diera, že som mimovoľne stratil dych a na okamih som zavrel oči, čo sa mi v takejto situácii ešte nikdy nestalo. No ruské auto znesie všetko. Dodrncali sme sa takto až k akejsi rampe a vežičke, kde bola policajná kontrola vozidiel vchádzajúcich a vychádzajúcich z mesta. Dobrák trochu pokecal s policajtom, aby nám pomohol získať auto do Lunu. Poďakovali sme sa a Dobrák odišiel. Stáli sme pri rampe a sledovali premávku. Každý, čo premával okolo, musel zastaviť a ukázať doklady, no videli sme niekoľko áut, ktoré jednoducho dupli na plyn prefrčali bez zastavenia cez otvorenú rampu. Policajt si mohol fúkať a aj fúkal, do píšťalky, ale tým pre neho skončila povinnosť a ďalej sa venoval tým, čo ráčili zastaviť. Nemal vysielačku ani telefón a asi ani náladu niekoho chytať. Od zimy nám tuhli mozgy ako posledné nezmrznuté končatiny. Policajt nejavil žiadne známky pomoci. Tak sme sami začali chodiť za vodičmi, ktorí tam zastavovali. Vtom nás však zavolal ten policajt a kývol na chlapíka, čo ide smerom do Lunu. Veľký modrý ZIL s vlečkou, bez nákladu. Za volantom starký Mongol. Sprvu sa nám snažil niečo povedať, no konverzácia rýchlo umĺkla v rachote auta. Ani my s Dalom sme si v tom hluku nevedeli porozumieť viac než jednoduché vety typu "To je nádhera!" a "Dopekla to bola ale diera!". Bolo na čo pozerať. Okolo nekonečné stepi, nesmierna zvlnená rovina. Prvé jurty, ľudia na koňoch, stáda ovcí, kráv, kôz. A koní, stovky prekrásnych hrubosrstých malých koníkov, na ktorých Mongoli kedysi dobyli celú Áziu a dostali sa až do Uhorska. Slnko maľovalo nádherné obrazy cez trhajúce sa mraky a ja, hoci mi mrzli nohy v úžasnom prievane a nemohol som sa celý čas pod ruksakom ani pohnúť, som si predstavoval, ako tade cválal prastrýko Džingis a ľutoval som, že neviem maľovať, aby som tie predstavy spolu s realitou mohol zachytiť na papier. Pálili sme to 40 až 60 a po ďalšej cestnej kontrole v strede ničoho, keď sme museli ukázať pasy, sme sa po vyše dvoch hodinách dotrepali do dediny Lun. // Práve zapadlo slnko, bolo asi 18:30. Na pochod k jurtám nebolo ani pomyslenie, tak sme sa vydali nájsť nejaký povestne lacný dedinský hotel. Nebol to problém, pretože je tam iba jeden. Malá prízemná budova medzi škôlkou a školou. Izby vyzerali ako cely, všetky sa zatvárali na kladku - zvonka. V jednej z týchto kobiek sme vypátrali teplo a asi tridsiatnika so ženou a svišťami, ktorí to tam mali na starosti. Vyzerali úžasne prekvapene, keď nás uvideli. Odomkol jedny dvere a ukázal nám náš bejvák. Mal dve miestnosti, v jednej bol stôl, zrkadlo a vešiak, v druhej dve postele a pár nízkych stoličiek bez operadiel. Že 1,000 tugrukov (73.20 Sk) za noc. Bez problému sme to stiahli na 500 (US$1.22, 36.60 Sk) za obidvoch. Všetok nábytok bol zdobený vyrezávanými ornamentami. Nebola to ručná práca, ale vyzeralo to pekne. Obzlášť malé stoličky s vytočenými nohami a ornamentami boli perfektné. Všetky steny boli pokryté v určitej vzdialenosti pokryté preglejkou. Príšerné záclony. V prvej izbe nefungovalo svetlo. Nefungoval radiátor!!! No čo už, hlavne že sem nefúka. Lepšie izby zjavne neboli. Uspokojili sme sa až na jednu podivnú drobnosť. Pán domáci sa akosi nemal k odchodu. Proste stál v strede miestnosti vo svojich čižmách a listoval v našom mongolsko-ruskom slovníku. Zjavne ho to mimoriadne zaujalo. Povedal by som, že v živote niečo také nevidel. Snažili sme sa nevšímať si ho, pekne sme sa vybalili a bavili sme sa akoby tam nebol. Ale on tam bol. Stál tam ako blbec a čumel do knihy. Nechápali sme, či od nás niečo čaká, alebo chce niečo povedať a nevie to v knihe nájsť, alebo je tak zadubený, že nevie kedy odísť. Doteraz to nechápem. Chlapík občas natrafil na nejakú vhodnú frázu a ukázal nám ju v knihe, ale nikdy to k ničomu neviedlo. Vždy to boli bežné veci o počasí a odkiaľ sme a tak. Napokon sme sa ho spýtali, či by sme si v jeho byte nemohli zovrieť vodu na čaj. Nato konečne odišiel a mysleli sme si, že máme vyhraté. No keď sa vrátil s vodou, bez slova si sadol na moju posteľ a a začal listovať v knihe. Mali sme ju skryť! Poriadne nás štvalo, no ale čo sme mohli robiť. Nakoniec sme toho exota vystrnadili tak, že sme všetci išli von, on zamkol izbu (kľúč si nechal) a nasťahovali sa pre zmenu k nemu do tepla. Rozhodli sme sa uvariť si u nich hrniec šošovice so sójovým mäsom a bujónom zo zásob. Tak sme to všetko hodili do hrnca na sporák a sadli sme si za rodinný stôl a snažili sa konzervovať, ale po rusky to nešlo. Len decká sa na nás pozerali trochu veselšie, lebo sme im rozdali posledné lízatká, čo sme mali. Dostali sme niekoľko zemiakových pirôžkov a misku kamienkov, ktoré som odborným okom ohodnotil na vápenec, no bol to syr. Žiaľ, nezistili som ako chutí, pretože sa nám pri všetkej snahe nepodarilo vážnejšie narušiť ich povrch, nieto ešte odhryznúť si... Konečne bolo jedlo hotové a tak sme s hrncom dobroty opustili domácich a dali sa do hodov. Príbeh s našim mĺkvym čitateľom však neskončil. Stále prišiel bez slova, vzal si knihu, hodinu listoval a potom vypustil nejakú frázu. Jediné, čo som pochopil bolo, že chlap má úžasné zábrany hovoriť po rusky. Akoby sa hanbil povedať niečo nesprávne. To, že nám sedel v izbe a vyrušoval nás, že postupne bral do rúk všetky naše veci a obzeral si ich, to bol zrejme absolútny nedostatok ohľaduplnosti alebo schopnosti vžiť sa do druhého človeka. Bože, ako nám liezol na nervy! Konečne sme dojedli a pomaly sme sa chystali spať. Premýšľali sme, či odíde, keď zavrieme oči. Našťastie odišiel tesne predtým. Asi musel ísť na záchod. Potom sa ešte na raz vrátil, pozrel do knihy a odišiel. Zírali sme. Ako som povedal, vchodové dvere boli na kladku zvonka, vnútorné nemali ani to, tak sme sa na noc pred exotom zamkli tak, že sme priviazali kľuku vnútorných dverí lanom o nohu jednej postele. Navliekli sme sa do spacakov a chvíľu sme debatovali o tom, že teraz ani nedokážeme celkom pochopiť, aké zvláštnosti zažívame a vybaví sa nám to až neskôr, možno až keď sa vrátime. Ani neviem ako som v tom začarovanom dome zaspal.

Pondelok 3. októbra 1994

Pondelok 3.10.1994 015: * Ľubka (1971) Začiatok tretieho týždňa cesty! // Noc bola pokojná, len nad ránom chcel niekto otvoriť dvere, no lano mu to nedovolilo. Asi to bol náš čitateľ, tak sme sa neobťažovali 'odomknúť'. Možno nás chcel len zobudiť, no povedal by som, že chcel čítať. V každom prípade to vzdal a spali sme asi do ôsmej. Nemôžem zabudnúť na sny, ktoré sa mi v tom hoteli snívali. Celú noc som sa naháňal s gangstermi a policajtmi po celej Ázii, jasne si spomínam na Arabov - zabijakov, no úplne najhoršia časť sna bola keď som sa ocitol doma. Že expedícia nám nejako nevyšla a my sme sa museli vrátiť. Dokonca som sa na to zobudil a ukľudnil som sa, až keď som spoznal, že som v Mongolsku. Zvláštne. Hrozne zvláštne. Musel som byť poriadne psychicky vyčerpaný. Určite mi dodal ten podivný hoteliér. No nič, odviazali sme lano a pomaly sme vstávali. // O chvíľku už prikvitol chlapík, tak sme ho poslali pre čaj. Vrátil sa, sadol si a čítal, potom si prezeral veci, no keď chytil hrajúci diktafón a začal stláčať knoflíky, zakričali sme a vzali mu ho z rúk. Ako malé decko. Potom odišiel. // Ale zase sa vrátil. Už sme boli umytí (umyli sme sa v umývárke ktorá fungovala tak isto ako u Gantulgu - studená voda kvapkajúca z hrncov nad umývadlami), balili sme si posledné veci. Hodinu hľadal v slovníku, až z neho vypadla fráza, kedy budeme pripravení. Božia prostorekosť! Veď už ideme. Boli sme radi, keď sme odtiaľ odišli. // Nechápem, čo to všetko malo znamenať. V umývárke som videl väčšie množstvo plechoviek od západného piva, takže myslím v aspoň v lete tu vidno pár civilizovaných xichtov. Prežívali aj oni to, čo my? // Vonku bolo prekrásne. Na oblohe ani mráčika, takže aj ďaleké slniečko trochu hrialo. Ráno ma napadlo, že by sme mohli urobiť menšiu exkurziu do miestnej školy, tak sme tam zamierili. Bol to ohromný zážitok. // Najprv sme hovorili s učiteľkou ruštiny, ktorá skočila za riaditeľkou a vybavila nám, že sa môžeme prejsť po triedach a fotiť. Tak nám ukázali asi štyri triedy. V každej bolo okolo dvoch tuctov žiakov v školských pekných uniformách (akési biele zásterky na hnedých šatách), ktorí sa stále postavili, keď sme vošli do miestnosti. Boli sme predsa novinári z ďalekej Čechoslovákie! Učiteľka nám stále povedala, ktorý je to ročník a aká práve prebieha hodina. Bolo to milé, ale dosť strojené. V okamihu, keď deti zbadali foťák, tak sa začali upravovať a strkať si vlásky za uši, aby sa potom vystreli a meravo čakali na ten veľký okamžik CVAK! Tešil som sa na tieto fotky. Keď sme sa dostali na hodinu angličtiny a vedeli sa teda hlbšie porozprávať s vyučujúcou, sme poprosili, či nemôžeme tichúčko zozadu sledovať priebeh hodiny. Nebol by to problém, lenže žiaľ hodina práve skončila a s ňou aj vyučovanie, takže deti odchádzali. Na dedinskú školu sa tu učí dosť veľa detí, teda myslím, že 600 detí je veľa. Učiteľský zbor má asi 30 ľudí. Na škole je desať ročníkov základnej školy, ktorá v Mongolsku plní zároveň funkciu základnej aj strednej školy. Deti sú tam od 8 do 18 rokov. Potom môžu ísť na univerzitu. Celkove sa tu vyučuje 22 predmetov. Prvé ročníky začínajú so šiestimi, žiaci posledných ročníkov sa učia štrnásť predmetov. Hodiny sú ako u nás 45-minútové a prestávky 5-minútové. Učebnice sa kupujú. Existujú tu aj polročné vysvedčenia. Zimné prázdniny mesiac, letné tri mesiace. Známky 5 (najlepšia), 4, 3, 2 (najhoršia). Prekvapila a zaujala nás práve angličtina. Jej učiteľka nám povedala, že sa tu učí len od doby demokratických zmien (3 roky) a je alternatívna s ruštinou. Decká si môžu vybrať. Jazyky sa učia od piatej triedy. Majú nedostatok učebníc. Ona, učiteľka, angličtinu študovala na univerzite v Ulaan-Baatare. Na základných školách sa nenájdu, no na univerzite učí aj niekoľko rodených anglických jazykov, ju vraj učil nejaký americký lektor. No medzi nami - anglicky vedela dosť slabo. // Po odchode sme premýšľali, ako by sme tu s našou anglinou mohli prosperovať. Lenže by sme museli mať dosť peňazí, pretože za ich plat by sme nemohli cestovať a bývať v hoteli. // Ešte nás napadlo nafotiť čosi v miestnej nemocnici, podlhovastej budove s červeným krížom nad dverami, no s nikým sme sa tam nedokázali dohovoriť, tak sme to vzdali. Dalo pofotil húfy nadšených detí, čo za nami stále chodili. Bola s nimi veľká sranda. Chceli sme vojsť do domu pred nemocnicou, ktorý slúži ako obchod a kúpiť chlieb, a všetky tie decká sa tam napkchali s nami aby mohli sledovať naše odevy, ruksaky, tváre a brady, no všetko. Chlieb nemali, tak sme to nechali na náhodu a konečne vyrazili za mesto hľadať jurty. Ivanecký tu minulý rok fotil niektorých pastierov, tak sme ich podľa fotografií a jeho návodu mali nájsť a dať im tie fotky. Bolo asi 13:00. // Išli sme cez vŕšky popri ceste smerom ďalej na západ. Zatiaľčo Dalibor fotil krajinu, ja som mu trochu ušiel dopredu. Keď som uvidel benzínovú pumpu, za ktorou sme mali podľa plánika odbočiť doprava, na sever. Sadol som si, že počkám na Dalibora. Čakal som asi pol hodiny. Sledoval som vzdušný západ dvoch veľkých dravcov. Neviem, aké to mohli byť vtáky. Šialene sa naháňali a hrozne pri tom vrieskali. Myslím, že išlo o pytačky, pretože nevyzeralo, že sa chcú zjesť. Bol som si istý, že Dalibor sa zdržal, pretože ich fotí. Keď ale konečne prišiel vysvitlo, že sa mu otvoril fotoaparát a tak ho dával dohromady. Chytila ma bezmedzná radosť nad tým, že sa osvetlili tie snímky zo školy... Super nálada. // Vydali sme sa poľnou cestou na sever, kde sme vo vzdialenosti asi desať kilometrov (hoci Ivanecký tvrdil päť) videli na úpätí nízkych vrchov niekoľko júrt. Nebola to žiadna zábava, kráčať dlhé trate s tými našimi batohmi. Navyše sa zdalo, že tie jurty sú iné postavené, ako je na fotkách. Ivanecký odfotil asi 5 júrt (overiť!), no my sme videli len dve blízko seba a jednu obďaleč. Ideme na to správne miesto? Alebo sa za ten rok arati presťahovali? Odpoveď nám mala dať konská studňa, ktorá mala byť podľa Ivaneckého v blízkosti júrt. Konečne sme ju našli, niekoľko sto metrov metrov pod jurtami. Bola to betónová studňa s pákou, do ktorej sa zapriahne kôň a jak chodí okolo, z potrubia tečie do válova voda. Sadli sme si, že si odpočinieme. Bolo zrejmé, že jurty nevyzerajú tak, ako na obrázku. V diaľke sme zbadali jazdca na koni. Kývli sme na neho, aby prišiel bližšie. Bol to mladík. Mongolsky sme vyzvedali, či nepozná ľudí na fotkách. Spoznal asi dvoch, no tí bývajú ešte asi tri kilometre odtiaľto, za vrchmi. Odtiaľto sa všetci odsťahovali. No sláva. Tak či onak, prešli sme k blízkym jurtám. Čím sme boli bližšie, tým väčšia bola na zemi koncentrácia konského a kravského trusu. Pred jurtou stál chlapík so ženou, obaja v tradičných mongolských plášťoch, a tri deti. Pozdrav a gesto, aby sme ráčili vojsť do jurty. Zhodili sme ruksaky a prešli cez nízke drevené dvere. // Samozrejme zážitok. Jurta je vlastne okrúhly stan, v priemere môže mať tak 5-6 metrov. Strecha je kužeľovitá, zvyšuje sa smerom k asi tridsaťcentimetrovému stredovému otvoru. Steny tvorí kostra z drevených prekrížených latiek/konárov, na ktorých je zvonku hrubá vrstva plátna, ktoré je nakoniec po obvode stiahnuté šiorokými remeňmi, ktoré sú pripevnené o dvere. Strechu tvoria ĺúčovité zbiehavé tyčky od stien ku kruhovému otvoru v strede, cez ktorý trčí do neba dymová rúra - komín - železnej piecky umiestnenej v strede miestnosti. Podlaha je z drevených dosiek. Popri stenách sú rôzne skrinky, posteľ, sud s kumysom, zrkadlo, hrnce, atď. Za lúčovitými tyčkami na strope sú pozastrkované najrôznejšie drobnosti - sviečky, mäso, hrebene, nožíky, čiapky a drobnosti, čo musia byť poruke. A niekoľko zrejme veľmi vzácnych fotografií. Čo sa týka techniky, videli sme staré tranzistorové rádio a budík. Stop. // Hneď sme mali v rukách čaj a misky s úžasnou lahôdkou. Bolo to niečo ako hustá smotana - tuhá asi ako jogurt - medzi dvoma plátmi tenkého akoby keksu. Ten keks je smotanou napustený, takže je tiež mäkký, ale drží tvar. Žena každému odrezala veľký plát a naskladala ho rukami do plechových tanierov. Jedli sme to lyžičkami. Volajú to tu URUM, alebo keď to chceli povedať po rusky, tak povedali 'maslo'. Pýtali sme sa na ľudí z fotografií, no povedali nám to isté, čo ten jazdec, že totiž niektorí na fotkách majú jurty ďalej za vrchmi. Bolo už okolo piatej, a tak napriek tomu, že pre nás ešte chceli piecť mäso a boli k nám hrozne milí, sme museli odísť. Chceli sme ešte pred západom slnka nájsť adresátov fotografií. Pred odchodom som neprezieravo pochválil URUM, načo som musel zvládnuť takú porciu, že som sa tej bielej hmoty beznádejne prejedol a cestou preč mi bolo na zvracanie. // Prešli sme cez malý priesmyk a otvoril sa nám výhľad na ďalšiu veľkú planinu, znovu v diaľke možno desať kilometrov lemovanú vrchmi. Dve osady (dve - tri jurty) boli blízko, tretia, ku ktorej sme smerovali, bola zasa na úpätí vzdialených vrchov. Asi za dvadsať minút sme prišli k prvým jurtám, no len sme si vypýtali vodu a overili smer a kráčali ďalej. Druhú blízku osadu sme minuli asi z kilometra a smerovali sme k tej najvzdialenejšej. Uvažoval som že gazdinky to tu majú fajn. Stačí im, aby začali variť, keď uvidia hosťa na obzore. A ak ten nešťastník nebodaj ide po svojich, stihnú sa ešte aj vyspať, myslím. Tak sme kráčali. Úžasná krajina, naše desaťmetrové tiene a oranžové slnko. V diaľke za sebou sme na vŕšku videli stáť jazdca na koni. Stál nehybne ako vytesaný z kameňa a pozoroval nás. Konečne s poslednými lúčmi slnka sme dorazili k "našim" jurtám. Neviem ako je to možné, ale už o nás vedeli. Títo ľudia však neboli až takí milí, ako predchádzajúci. // Možno už mali nejaké zlé skúsenosti s belochmi. Počuli sme o správaní niektorých odviazaných amerických turistov, čo si do Mongolska priletia na piknik a opití sa vozia na jeepoch po krajine. // Najväčší ťuťo bol ten, ktorý bol na jednej z fotiek. Len sa priblblo usmieval, slovka nepreriekol a nakoniec sa vyparil. Celkom iní ľudia sa potom na nás prišli pozrieť, či sme skutočne až z Československa a pozvali nás na čaj do svojej jurty. S hrôzou som sledoval, ako nakladajú na taniere urum. Nielen preto, že som sa ho prejedol, išlo o tie misky. Bola na nich vrstva asi pätnásťročných zvyškov jedál. Chápem, že tu nie je priveľa vody, no predsa... Len s maximálnym premáhaním sme zjedli pár súst, ako správni hostia. Potom nám servírovali ešte ten kamenný syr, ktorý sme spoznali včera v "hoteli". Jeden menší kúsok sa mi nejako podarilo rozkúsať. U nich by sme sa teda veľmi nenajedli. Neostali sme tam dlho. Nedá sa povedať, že sme boli nároční. Proste sme čakali viac od ľudí, ktorým donesieme fotky z Európy. No nič. V okamžiku, keď sa zotmelo, udrela hrozná zima (hľa púšťový efekt) a tak sme si blízko júrt postavili stan, oblečení sme zaliezli do spacakov a varili sme si sáčkovú polievku na našom benzínovom variči. Jazdci zháňali dobytok zo šírych plání do ohrád. Ostatní Mongoli sa jeden po druhom chodili obzerať náš varič. Ešte že ich nezaujímal slovník... Pojedli sme a zaľahli sme tak, že nám zo stanu a spacakov trčali iba tváre. Vďaka chladnému vzduchu a konci sveta boli hviezdy nad nami nezabudnuteľné. Dali sme si trochu z poslednej placky rumu, aby sme sa zohriali a Jarek Nohavica nám tíško spieval o Kométe a my sme zasnenými očami pozerali do úžasného nekonečna nad nami. Padali hviezdy a mali mnoho prianí. Okolo bučali kravy, mečali ovce a erdžali kone.

Utorok 4. októbra 1994

Utorok 4.10.1994 016: Ďalší krásny deň. Bolo chladno, takže sme sa prebudili skoro ráno. Na drevenom stĺpe medzi jurtami bol klasický hrniec s vodou, tak sme sa umyli a Dalibor chvíľu pobehoval s foťákom. Potom sme dostali návštevu. Prišiel k nám vážený starešina, vráskavý starý Mongol. Za ruku držal malé chlapča. Pozval nás do jurty, v ktorej sme ešte neboli. Bolo to veľmi milé. Po prvý raz sme ochutnali kumys, teda mierne alkoholické skvasené kobylie mlieko. Chutilo to podobne ako kyslé mlieko. Dozvedeli sme sa novinu, že 'kumys' je ruský názov nápoja. Mongoli ho volajú 'ark'. Dostali sme smotanové rezy 'urum' a kamenný syr 'aroľ'. Tam mali napodiv čisto. Keď nás neskôr ešte raz pozvali do prvej jurty, už pri pohľade na to neumyté náradie sa mi zdvíhal žalúdok a Dalo na tom nebol inak. Vyhovorili sme sa, že sa ponáhľame a išli sme baliť stan. Povedali sme si, že sa potúlame po vrchoch a prespíme v tej prvej jurte, kde nám ponúkali mäso. Po všetkých tých mliečnych srandách sme mali sme úžasnú chuť na nejaké mäso. Tak sme sa odporúčali a vrátili sa do priesmyku, ktorý sme včera prekročili. Odfotili sme jeden druhého so stádom koní v tej úžasnej krajine a potom sme vyliezli na jeden kopec a tam sa usadili. Kým Dalibor varil čaj, urobil som si z kusov bridlice malý stolík a v pohode som začal písať denník. Potom k nám začali chodiť návštevy. // Prv dievčatko na koni. Tak 9 rokov, teda to dievča. Dali ju odfotil. Prišla nás pozvať do svojej jurty k rodičom. Bývala v jurte, kde sme sa včera nezastavili. Asi tri kilometre severovýchodne od nás. Bolo to úžasné. Sľúbili sme, že prídeme pred večerom, no neskôr sme sľub nesplnili, pretože tam, kde sme smerovali, voňala istota pečeného mäsa. Neprežili by sme ďalší urum a aroľ. Potom pricválali traja chlapci medzi 10 až 15 rokov. Z nejakej vzdialenej jurty, ktorú nebolo vidno. Povesť o nás sa zjavne šírila veľmi rýchlo. Prišli si nás poobzerať a pokecať. Lenže ako, keď po rusky takmer nevedeli. Trochu mi liezli na nervy. Zvlášť jeden, ktorého zaujal diktafón. V Mongolsku je bežné, že si niekto obzerá veci druhého aj bez dovolenia, no tento ho chcel podarok, podarok. No do riti. Povedal som mu, že to je drahá vec, asi ako jeden kôň. Nato vyhlásil, že mi za môj diktafón dá koňa... // Namôjveru, keby sme mali viac času a nebolo tak zima... // Povedal som Dalovi, nech ich zabaví a prístroj som skryl. Pár fotiek, potom sme odišli. Potom prišla tretia návšteva. Tentokrát chlapík na motorke. Myslím, že ten, ktorý nám ponúkal mäso. Hovoril čosi o noži a mäse, takže to bol asi on. No mal som pochybnosti, pretože z tých pár ruských slov nebolo jasné, či rozpráva o jahňacine, alebo o tom, ako mu Ruskí vojaci nožom zavraždili otca. Sľúbili sme, že večer rozhodne prídeme. // Slnko sa schýlilo k západu a tak sme sa pozbierali a vyrazili k jurte. Čakal nás nádherný večer. // Žena nahádzala do pece suché lajná (najprv ich zbierajú po okolí, potom sušia a nakoniec pália) a v jurte bolo za chvíľku príjemne teplo. Jahniatko sa nezabíjalo, takže asi rozprával o svojom otcovi, ale mali pre nás schované výborné hovädzie, ktoré žena upiekla aj so zemiakmi na žltom mongolskom masle. K jedlu sme pili kumys (ark), veľa kumysu. A samozrejme urum a zasa ark. A 'archi', pravdepodobne destilát z kvaseného kravského mlieka. Číra, odporná tekutina podobná vodke. // Hlboký rozhovor o nás a o nich, o nebi a zemi o živote a o smrti. Po rusky vedeli iba pár slov, tak sme sa dohovárali väčšinou gestami. Povedal nám, ako sa volá, ale pamätal som si to len asi desať sekúnd. Keď sa nám ale podarilo nájsť vhodnú frázu z našej knihy, zožali sme svojou mongolčinou úžasný úspech. Urobili sme aj fotku v jurte. Dúfam že vyjde. Okrem manželov a ich detí s nami sedeli obidve staré mamy. Jedna z nich bola takmer hluchá a úplne senilná. Sedela bez pohybu s pohľadom upretým ďaleko za stenu jurty, zatiaľčo prsty jej rúk mechanicky posúvali budhistickú obdobu ruženca. Mali sme ešte asi pol placky rumu, tak sme ju darovali otcovi rodiny. Pokladal to za veľký dar. Potom urobil niečo, čomu sme sa nestihli čudovať. Pekne ju sklopil bokom na posteľ, chytil jej hlavu a nalial jej do ucha trochu rumu! Totiž povedal si, že keď už má taký kvalitný alkohol, vylieči hluchotu svojej mamy. Chvíľku počkal a potom jej nalial aj do druhého ucha... // Pokiaľ ide o deti, videli sme dve. Mali menej ako desať rokov. Chlapček pil kumys ako vodu, až bol celý ukecaný a ružový v tvári a tackal sa medzi otcom a posteľou. Dievčatko bolo utiahnutejšie a zaujímavé tým, že malo prekrásne dlhé kudrlinkaté PLAVÉ vlasy! Tretie decko - chlapec - bolo v Lune, kde chodí do školy. // Darovali sme im aj plno cigaretových papierikov a fajkový tabak, ktorý sme priniesli pre tento účel. Tiež brožúrku o Vysokých Tatrách. Riadne si to prezerali. Zastrčili si ju medzi ostatné vzácnosti do strechy. Hovorili sme si, ako si to budú predávať z generácie na generáciu. Dali sme im tiež našu fotku (s Martinou, ako vagabundi). Dozadu som napísal venovanie a po anglicky som pripísal, že keď totomuto niekto porozumie, nech mi napíše a dopísal som adresu. // Konečne neskoro v noci sme išli spať. Prestreli nám na zemi niekoľko vrstiev rôznych prikrývok, takže sme ani nepotrebovali spacaky. Okrem toho, hneď vedľa nás bola teplá pec. Obe deti s babkami išli spať do druhej jurty. Otec so ženou spali na posteli v tej istej jurte, ako my. Spali celkom nahí. Ešte pred spaním sme si museli dať pohárik ark a archi, aby sme boli lepší druzja a aby sme dobre spali. V krátkom momente, než som zaspal, som si uvedomil, že sa na nás cez otvor v strope pozrajú hviezdy. Hviezdy v Mongolsku dosiaľ nestratili vládu nad nocou. Dúfam, že ju nikdy nestratia.

Streda 5. októbra 1994

Streda 5.10.1994 017: Chceli sme vstať o piatej, aby sme sa ešte dopoludnia dostali do UB a skočili na čínsku ambasádu. O piatej teda pípali moje hodinky, teda aspoň si to myslím, lebo som ich nepočul. Zobudil nás až chlapík - bolo šesť. Rýchlo sme sa obliekli, prijali fľašu kumysu na cestu a rozlúčili sa. Zamierili sme k asfaltke. Hviezdy už začínali blednúť. Vzduch bol voňavý a svieži a na tráve bol srieň. Zjavne sa zobúdzal ďalší krásny deň. Dobre sa kráčalo, takže sme k ceste dorazili za niečo vyše hodiny. Na pumpe sme trochu postáli. Sledovali sme, ako si vodiči náklaďákov ručne tankujú naftu. Každé čerpadlo malo na zadnej strane kľuku s prevodom. Bola to zjavne namáhavá práca, pretože sa pri tom chlapi striedali. Chvíľu sme sa pýtali na UB, no šiel tam len jeden, a ten bol plný. Boli tam zjavne len ľudia z blízkeho okolia. Tak sme prešľapali na druhý koniec dediny, možno tam bude viac áut. // No nebolo. Okolo prešiel len malý džíp napechovaný ľuďmi. Išiel dosť pomaly, aby mu stačili dva psy, ktoré vytrvalo bežali za ním. Asi sa už nezmestili. // Konečne o pol desiatej prišiel náklaďák a nalodil nás. Znovu modrý ZIL - takých tu vidno najviac - s vlečkou. Mal naložené obilie. Hnali sme to asi štyridsiatkou, do kopca dvadsiatko a niekedy aj desiatkou, z posledných síl. Bolo to veľmi pomalé, no boli sme si istí, že do 12:30 do UB dôjdeme, mali sme predsa ešte tri hodiny. Lenže samozrejme sme dostali na vlečke defekt. Pomáhali sme opravovať. Predbiehali nás ťavy. Potom zasa policajti a kuk do pasov. Za tým sme stáli s prehriatym motorom, potom vodič pomáhal inému náklaďáku, ktorý jeden z kopcov nevytiahol a - plne naložený - zavisol v polovici. Tie kopce neboli nijak strmé. To mašiny tu jazdia predpotopné. // Proste čistý čas na tých sto kilometrov 5 hodín, dávno po limite. Dali sme sa vyhodiť presne tam, odkiaľ sme začínali stop, na konečnej autobusu. Zviezli sme sa do mesta a zamierili sme na Ministerstvo zahraničia, nech si vybavíme aspoň tie mongolské víza. // Dali nám vízové formuláre, tak sme ich vypísali. Prišiel si pre ne akýsi chlapík. Všetko vyzeralo perfektne, až kým sme mu povedali históriu z hranice. Vyhlásil, že sme v krajine bez víz, teda ilegálne. Nech vraj prídeme zajtra o 9:30. No čo už. Budeme tu musieť prespať. Boli sme blízko českého veľvyslanectva, tak reku porozprávame sa o tom s nimi. // V areáli ambasády bol akýsi vysoký holohlavec. Dali sme reč. Bol to zážitok, počuť češtinu v Ulaan-Baatare. Slováci sa vraj krátko po rozdelení presťahovali do inej budovy, no potom (september '93 - Ivanecký ich ešte zažil) sa v Mongolsku celkom zrušili. Ostane tam len akýsi obchodný konzul či kto. Boli sme zvedaví na výsledky volieb doma, no holohlavec nič nevedel. Zdal sa nám dosť rezervovaný. Bolo už síce po pracovnej dobe (on tam len niekoho čakal), ale pozval nás dovnútra, tak sme sa umyli a tak. Dokonca sme po dlhom čase zažili teplú vodu a WC. Holohlavec práve dostal oficiálnu návštevu, takže zmizol a my sme pokecali s takou obstarožnou blondínkou. Zoznámila nás so svojím známym - mladým Mongolom - že on nám pomôže nájsť nejaký lacný hotel. Tak si dali pusinku a zaštebotali si čau lásko po rusky a frajer išiel s nami. // Chceli sme hotel pod 5 dolárov za osobu a noc (lebo sme od Nemca vedeli o OK Guest House za túto cenu). "Okay". Povedal, že pracuje v bare a má šílene veľa peňazí. Ponúkol nás "orieškami"- úplne každý tu chrúme tie semená. Vyšiel na ulicu a v okamihu uzemnil starý mercedes. (Už som spomenul, že v podstate je tu každé auto taxíkom. Xnásobne to platí v meste. Benzín je tu lacný, takže Mongolom nerobí problém chodiť svojím pätnásťročným pašovaným mercedesom sem a tam po hlavnej ulici a striehnuť na chodcov. Často sa nám stalo, že sme išli po chodníku, alebo cez cestu a oni na nás trúbili, aby sme si ich všimli, aby sme im dali zarobiť. Platí sa samozrejme podľa dohody. Skutočné taxíky tu takmer nevidno.) Povedali sme, že taxíkom nechodíme. Poďme radšej pešo, veď je tu všetko blízko. On ale veľkoryso vyhlásil, že to zaplatí. Viezli sme sa asi kilometer na východ k takému ošarpanému hotelíku. Vraj 6 dolárov za noc... 'Okay' ma presvedčoval, že už toto je nanič hotel a lacnejší nenájdeme a tak. Povedali sme, že poznáme jeden hotel za 5 dolárov a ukázali ho vodičovi na mapke v príručke. Bolo jasné, že Okay cez svoje prachy nič nevidí. Ľutoval som, že sme s ním išli. Vodič bol podobný snob. Nechal sa počuť, že by nikdy nešiel do hotelu lacnejšieho ako 15 dolárov. Dobre nafúkaná partia. Okay čosi povedal vodičovi, ten zastavil a frajer vystúpil. Mysleli sme, že ide pre cigarety alebo čo, pretože tam stál nejaký kiosk. mercedes sa ale pohol a Vodič s úsmevom vysvetlil, že Okay sa ponáhľal preč! Dalibor ihneď zakričal, nech zastaví, že my to neplatíme, že nás ten frajer podviedol. Vodič zabrzdil ku krajnici, ale potom pochopil situáciu a povedal, že to máme grátis. // Dali sme sa vykopnúť blízko miesta, kde sme tušili OK Guest House. Blúdili sme po okolí a pýtali sa, no nikto taký názov nepoznal. Našli sme ale iný hotel. Na konci University Street (tak je označená v knihe). Sedemsto tugrukov (US$ 1.71) pre domácich, 1,200 cudzinci. Na domácu cenu sme to nezjednali, no 1,200 Tg je USČ 2.93, takže super. Zaplatili sme v dolároch, šesť za dvoch, a dostali sme kľúč s číslom desať. Všetky izby boli na poschodí. Tam je tiež sťaby spoločenská miestnosť s kreslami, na stolíku šach s rozostavenými figúrkami. Dole je lobby a jedáleň. Izba OK. Dve obyčajné drevené postele, dve kreslá, skrinky, vešiak a umývadlo. Na chodbe sprcha s teplou vodou a dokonca záchody európskeho typu! // Išli sme ešte do mesta hľadať jedlo. Našli sme obstojnú pešiu zónu s obchodmi a súkromnými stánkami (súkromníci mali všade to isté, celkom bez fantázie). Kúpili sme chlieb. V reštaurácii Tuul sme dali po fľaške (7 dcl) čínskeho piva! // Tak som sa okúpal, čosi sme zjedli a čoskoro som spal. Bol som uťahaný ako mača. Za slabú hodinku som sa ale zobudil. Daliborovi bolo zle od žalúdka a zvracal. Asi to čínske pivo.

Štvrtok 6. októbra 1994

Štvrtok 6.10.1994 018: Zobudili sme sa do prekrásneho slnečného rána. Už sme celkom zabudli, aké zlé počasie bolo v ten prvý deň. Dalibor bol dobre zničený, pretože aj neskôr viackrát zvracal a stále sa necítil dobre. // Asi o 9:15 sme vyštartovali smerom ku MZ kvôli mongolským vízam. Znova sme vypísali tie formuláre. Ženskej z vízového sme vysvetlili, že nás vpustili do krajiny, no pri výstupe sa máme preukázať vízom, tak by sme ho radi kúpili. Bol to typ človeka, s ktorým sa nedá dorozumieť v žiadnom jazyku. Ani nás nepočúvala. Vyhlásila, že sme nezákonne prekročili hranice a tak musíme zaplatiť pokutu. Okrem vízového poplatku, ovšem. Teda 115 dolárov každý. Huh. Myslel som, že zle počujem. Vraj nezákonne. A tie vstupné pečiatky do pasov sme si dali sami? Veď nás pustili colníci! Nato namietla, že colníci n e v e d i a... // Povedali sme, že toľko peňazí ani nemáme, lebo šeky sa v Mongolsku nedajú meniť. Mali sme hotovosť asi 180 dolárov, zvyšok šeky. No nebavila sa s nami a odišla. Protivná mongolská krava. Potom sa ešte raz vrátila a povedala minimálne 95 dolárov. (Z toho cena víza US$ 20.) // Bol to nesmierny šok. Išli sme rovno na českú ambasádu. Pokecali sme s pánom menom Holák a ten nás poslal za veľvyslancom Šenovským, ktorý sa mal za chvíľku vrátiť mercedesom. Tak sme sedeli a dumali o našich možnostiach. Zmena šekov v kurze mongolskej banky je vďaka menovej politike štátu čírym nezmyslom. Stratili by sme 70% peňazí! Teda namiesto stovky by sme museli zaplatiť tristo, pre dvoch šesťsto dolárov, čo je absurdné, najmä ak celý náš zvyšný obnos je 1400 dolárov. Snáď bude Šenovský intervenovať. No bolo asi jedenásť a mercedes nikde, tak sme odišli na čínsku ambasádu, aby sme sa neskôr vrátili. Číňania mali však vízové oddelenie zatvorené. Chlapík nám po anglicky oznámil, že víza sa vydávajú v pondelok, stredu a piatok od 9:30 do 12:30. A že okamžite dostaneme víza za US$ 30, do troch dní 10. A že sa musíme preukázať 1,000 dolármi na osobu a mesiac pobytu, alebo zložiť na hranici kauciu. Koniec debaty. // Takže ďalší šok. Na čínskej ambasáde v Bratislave sa Slovákom vydávajú víza bezplatne. Pravda aj tam sa zvykne preukazovať dostatok peňazí na pobyt. Ale nie 1,000 dolárov na hlavu! To potom máme peňazí tak na dva týždne! Priviedlo nás to k úvahám, či sme nepodcenili náklady na cestu po Číne. Asi tam nebude tak lacno ako každý vraví. Tri problémy: Dalibor chorý, pokuta a mongolské vízum, a ešte čínske vízum. Začalo to byť vážne. // Vrátili sme sa na českú pôdu. Pri vchode sme stretli tú obstarožnú blondínu, čo nám jej frajer zdúchol z taxíka. Povedala, že to nemohla tušiť. Tiež protivné stvorenie. Čoskoro potom prišiel mercedes s vlajkou a Jeho excelenciou sivovlasým Veľvyslancom. Hneď ako vošiel, sme na neho skočili, či nám nemôž venovať pár minút. Pohoda. Naopak on bol myslím potešený, že vidí nejaké nové tváre. Bol trochu popletený. Povedal, že sa ospravedlňuje za meškanie. Akoby o nás, nebodaj, vedel. Keď sme sa usadili, zírali sme ešte viac, keď na nás začal po rusky... Asi sa mu z tých prvých pár slov zdalo, že hovoríme ruskou češtinou. Uviedli sme ho na správnu stopu, že sme zo Slovenska. Zapísal si naše mená a adresy do notesa, vraj je to jeho povinnosť. Konečne sme mu vysvetlili situáciu. // Najprv samozrejme povedal, že sa s tým nebude dať robiť nič. Že máme ešte skočiť za šéfom konzulárneho oddelenie na MZ, s ktorým sa oficiálne viackrát stretol (pán Erdene). Keď sme ale mimochodom spomenuli, že máme v pasoch pečiatky "AB Služobnaja" povedal, že tým pádom vízum vôbec nepotrebujeme! Tú pečiatku vraj dosiaľ nikto oficiálne nezrušil. Z vlastnej skúsenosti vie, povedal, že ju uznávajú aj na letisku. Takže nech nerobíme rozruch na MZ, ideme na hranicu (Zamin-Uud) a trváme na na našich pečiatkach. Super, najväčší problém je hádam preč. Pri rozlúčke nám pán Šenovský povedal, že sa možno ešte stretneme, veď svet sa stále točí. Síce trochu popletený, ale sympatický pán. (Pripomínal nám obidvom doktora Príkazského.) // Roztrhali sme vízové formuláre a vrátili sa do hotela, aby sme zaplatili 6 dolárov za ďalšiu noc. Potom sa Dalibor potil v spacaku, pretože sa stále cítil pod psa. Ja som na tom tiež nebol v poriadku. Mal som sucho v ústach a štípali ma oči, takže som mal zvýšenú teplotu. Bezpochyby nepravidelné stravovanie, spústa smotany urum, kumysu a archi. Necítil som sa však zle, tak som išiel do mesta a pozrel obchody. Ulice boli oveľa živšie ako v nedeľu, keď sme tade blúdili prvýkrát. Celkom sa mi v Ulaan-Baatare začalo páčiť. Zistil som, že na pošte sú aj iné pohľadnice okrem tých za 12 Tg a US$ 0.6. Za 80 Tg (US$ 0.20), no stále veľmi slabé, tak som kúpil len dve. V obchode so suvenírmi na námestí som videl nádherené oleje mongolskej krajiny, skutočne perfektné. Asi od 40 po dvesto dolárov. Rozhodol som sa, že keď budem veľký, prídem si sem jeden kúpiť. Kúpil som za 150 Tg čokoládu (US$ 0.37, 11.00 Sk) a chlieb 77 Tg (US$ 0.19, 5.63 Sk) a vrátil som sa do hotela. Dalibor spal. Chvíľu som čítal. Písať sa mi nechcelo. Bol som akýsi zničený, tak som si tiež ľahol spať.

Piatok 7. októbra 1994

Piatok 7.10.1994 019: Už tradične slnečný deň. Asi okolo pol deviatej sme odišli z hotela, aby sme ešte pred čínskou ambasádou pozreli vlaky na čínske hranice. Zistili sme, že vlaky do Číny chodia iba dva razy za týždeň (nedeľa a štvrtok) a stoja šílene veľa, zato na hranice (Zamin Uud, 709 km) chodí vlak každý deň a obščij lístok stojí 1,468 Tg (US$ 3.58), plackartny 2,140 Tg a kupejny 3,580 Tg. // Na čínsku ambasádu sme prišli asi o desiatej. V malej miestnosti vízového oddelenia stálo pri dvoch okienkach veľkých ako strieľne zopár belochov. Boli tam nejakí Kanaďania, Poliak, sympatickí manželia zo Švajčiarska a Maďar. Dali sa vrátil do hotela, lebo si zabudol pas. Zatiaľ som vypísal formulár a v rade som anglicky pokecal s ostatnými. Jedine Maďar vedel iba po rusky. Uf... všimol som si, že Kanaďania platili za vízum okolo deväťdesiat dolárov. Rad sa skracoval, odišli Kanaďania a prišiel Dalibor. Sledoval som, že Poliak má americký pas, tak som sa ho opýtal, odkiaľ vlastne je. Povedal, že pochádza z Poľska, ale má americké občianstvo, takže má dva pasy. Nejak sme sa dali do reči. Povedal som mu o expedícii že sme zo Slovenska. Spýtal sa ma, či píšem aj o zaujímavých ľuďoch, ktorých stretnem po ceste. Samozrejme, že áno. Vypadlo z neho, že je na svojej štvrtej ceste okolo sveta a Mongolsko je 112 krajina, ktorú navštívil. Že má plno materiálov a môže nám niečo povedať o krajinách, kam mierime - Thajsko, Indonézia ai. Vravel aj, že pozná lacnejší hotel, ako je ten náš. Na stanici - US$ 1 za noc a hlavu. Dohodli sme sa, že sa stretneme o 13:00 na poľskej ambasáde, ktorá je len kúsok za čínskou. Neuveriteľný chlapík. // To už sme ale prišli na rad my. Podali sme do strieľne formuláre, pasy a po jednej fotke. Ozvalo sa, že máme prísť v pondelok. Nič sme neplatili! Mal som dojem, že niekto vo vnútri vytušil, že aj US$ 10 je pre Slovákov dosť, tak nám to odpustili. Super. Von sme vyšli naradostení. Stál tam Poliak tak sme sa ešte chvíľku zhovárali. Volá sa Andrzej. O jednej u neho... // Išli sme do hotela, zbalili si veci a s ruksakmi sme vyrazili k Poľskému zastupiteľstvu. Andrzej stál na ľavej strane budovy. Vysvitlo, že na ambasáde je ubytovaný v štátnom byte. Vyzeralo v ňom ako u nás - nábytok, kuchynský drez atď. Boli u neho na návšteve dve mladé dievčatá z neďalekej univerzity. Zbalil ich na chodníku a vzal ku sebe. O chvíľku však odišli, pretože mali vyučovanie. Andrzej do svojej angličtiny primiešaval poľštinu a ruštinu, no zväčša sme hovorili po anglicky. Ťažko opísať, čo je to za človeka. Nakrúcal som náš rozhovor, takže sem uvediem len čosi. Debatovali sme pri čínskom pive. Ako som povedal, obchádza náš glóbus už po štvrtý raz. Prvýkrát Zem obišiel na štyroch kolesách muzeálneho Volkswagenu - v rokoch 77-79. Išiel z New Yorku do Chile, potom Singapur a naprieč Áziou do Indie, Afghánistanu, Grécka, západná Európa, kanadský Halifax a zasa New York. Druhá cesta bola lietadlom, v roku 1979. Odletel z Los Angeles na Hawaii, Fidži, Samoa, Nový Zéland, Austrália, Indonézia, Thajsko, atď Izrael, Egypt, Španielsko, Francúzsko, Anglicko, USA a zasa LA. Tretia cesta, minulá, bola na jachte - roky 92 - 94. Vyplával z Kanárskych ostrovov, Venezuela a ostatné štáty Južnej Ameriky, Galapágy, Polynézia, Austrália, Maurítius, Reunion v Indickom oceáne, Juhoafrická republika, Namíbia, Senegal a zasa Las Palmas. No a štvrtá cesta, súčasná, vedie železnicou z Varšavy cez Rusko a Mongolsko do Číny, Severnej Kórey, Japonska atď. Takmer sme nedýchali, keď spomínal všetky tieto miesta a pobehoval prstom po mape sveta, kde si všetky svoje cesty zakreslil. Chodí z miesta na miesto, stále sa zastaví v nejakých novinách a povie, že je slávny cestovateľ a zo stroja už lezú palcové čínske znaky. Takto si zabezpečí publicitu a aj sponzorov na budúcu cestu. Zároveň si cestou robí cestovný album, kde si lepí lístky, fotky, bankovky atď a zápisy zaujímavých ľudí, ktorých stretne. Ukázal nám fotky Volkswagenu, s ktorým obišiel svet a jachtu White Eagle, s ktorou ho oboplával, ako sa stretol s kráľom ostrova Tonga (mrňavé kráľovstvo v Tichom oceáne) a ako sa stretol s Pápežom. Perfektné. Tu sa stretol s mongolským kozmonautom, včera s ním bol rozhovor v rozhlase (tie malé pipky ho tam počuli a tak boli úplne vyradené, keď ho na druhý deň stretli) a v novinách. V Phoenixe, Arizona, si založil cestovateľský klub, ktorého bohatí členovia podporujú podľa svojho uváženia a možností navrhované projekty. Klub má názov "The Vagabond Center". Andrzej tvrdí, že 'wagabund' (v polštine) je taký skutočný cestovateľ, človek, ktorý je doma na celom svete. (No, v slovenčine to má asi trochu iný význam.) Prvé dve cesty (autom a lietadlom), ho stáli dokopy asi 30,000 dolárov a jachtou 15,000 dolárov. Súčasná cesta vlakom ho zrejme vyjde tak na 5 až 6,000 dolárov. Vyhlásil, že by vedel prejsť okolo sveta aj za 1,000 dolárov! Ďalšie plány: Na ceste jachtou okolo sveta zhromažďoval kontakty a podporu pre podobnú cestu, ale na palube budú invalidi z celého sveta. Preto sa aj stretol s Pápežom. Na tej ceste sa ale on nezúčastní. Budúci rok pôjde okolo sveta s rodinou - ženou a dievčatkom. Šiesta cesta by mala byť zasa autom, ale za jeden mesiac. Keď sa mu to podarí, bude z toho zápis do Guinessovej knihy rekordov. Práve teraz, keď ide vlakom, sleduje všetky možnosti prepravy auta cez oceán do Ameriky. V '73 emigroval do USA, dnes má päťdesiat. V Štátoch si robí doktorát - píše o cestovaní. Tiež sme urobili zápis do jeho albumu. Aj ten si môžete prečítať, keď bude Andrzej budúci rok na Slovensku... Hovorili sme o možnej spolupráci, snáď aj o vytvorení slovenskej pobočky jeho klubu (je ich viacero na celom svete). Uvidíme. // Fajn sme sa porozprávali. Získali sme s Dalom pocit, že naša cesta nie je nijako svetoborná, a zároveň sme získali úžasný pocit, že nič nie je problém, chuť spriadať ďalšie plány a sny. Andrzej odbehol na oficiálne stretnutie s poľským veľvyslancom, zato sa ale vrátili tie dve mongolské študentky. Sedeli sme s nimi v kuchyni a konzumovali čaj a DISKO keksy, ktoré tu všade dostať (Andrzejove ovšem). Hovorili sme po rusky. Bohvieaký rozhovor to však nebol, pretože ruštinu ovládali chabo. Jedna z nich vyzerala celkom k svetu. Mala také vrabčacie meno - Čimik. Druhá sa volala neviem ako a bola nechutne objemná. Obidve mali 18, študentky biológie - prvý ročník. // Andrzej sa vrátil a ukázal nám v albume nový zápis - poľského veľvyslanca. Priamo pod našim. Chvíľu sme ešte posedeli. Skúsili sme číslo mongolky Mony, ktorú sme stretli v Brjansku, no nemohli sme sa dohovoriť a klepli nám slúchadlom, aj keď sme dali k telefónu jedno z dievčat. Mona zjavne nebola doma a rodina mala strach. Andrzej nám dal svoju adresu vo Phoenixe a dohodli sme sa, že sa stretneme na Slovensku. // Sochacki, Andrzej, M.Sc.M.E., President of the Vagabond Center, 3715 E.Taylor Str., Phoenix, AZ 85008, USA, Planet Earth, Fax+Tel: 001 - 602 - 486 8826 Poľská ambasáda v UB: 323 365, 325 911, #36 White Eagle Travel, 9635 W.Peoria Ave, #117, Peoria, AZ 85345, (602) 878 2244 Christina Kaczmarczyk 24hr Emergency (602) 942 0053 Centrum Wagabundy, Dyr. Zdzistaw Grabka, PO Box 50, 81 963 Gdynia 1, dom: ul. Focha 20, tel: 22 22 76 // Dohodli sme sa ešte, že pôjdeme aj s dievčatami na balet a dal nám svoje číslo (klapku) aj na poľskú ambasádu. Potom sme všetci štyria vyšli von. Andrzej sa ponáhľal na japonské veľvyslanectvo a my s Dalom sme išli na stanicu nájsť ten dolárový hotel. Dievčatá sa k nám pridali. Boli sme radi, že nám pomôžu s mongolčinou a tým, že poznajú tunajšie linky MHD. V trolejbuse som sa cítil trochu previnilo, keď som cestoval na Kartu mládeže, zatiaľčo ony museli platiť po 30 Tg (2.20 Sk). Zistili sme, že na mesiac dostávajú od rodičov asi 3,000 tugrukov (US$ 7.32). Plus rodičia platia aj školu 1,000 Tg / mesiac. Došli sme na stanicu a trochu nám trvalo, kým sme objavili ten hotel, pretože na ňom nie je žiadny nápis. Aj tak nám to ale nepomohlo, pretože také škrekľavé babky pri vchode nám nekompromisne oznámili, že je všetko obsadené. Nič nepomohlo. Už sme vychádzali, keď nás zastavil akýsi exot, vyzeral na notorického alkoholika, a povedal, že za odmenu nám tu vybaví izbu. Nechali sme jeho aj otázku a odišli. Smerovali sme medzi paneláky, pretože dievčatá vyhlásili, že poznajú lacný hotel. Veľmi sme tomu neverili, a naše tušenie sa len potvrdilo, keď sme sa dostali k budove s obrovským tanierom satelitu a inými známkami honosnosti. Len tak zo zaujímavosti sme sa na recepcii spýtali na ceny: 70 dolárov za noc... Zaujímavé bolo, že sme tam videli zväčša Mongolov. ODKIAĽ na to berú? Vypotácali sme sa von a sadli na autobus, rozhodnutí vrátiť sa do nášho trojdolárového hotela. Dievčatá sa nás stále držali. V našom hoteli veselé privítanie: nesympatický starký za pultom vyhlásil, že je všetko obsadené... To nie je možné, keď sme dnes odchádzali, bolo plno voľného miesta! Samozrejme to bola finta. Asi sa mu nepáčilo, že sú s nami Mongolky. Alebo chcel vylákať peniaze. Naveľa vyhlásil, že jedna izba je, pretože si vraj ktosi neprebral rezerváciu. Dobrý kec. V krabici mal aspoň päť kľúčov... Dostali sme izbu č. 14. Dali sme 6 dolárov, no starký si ich nezapísal, ani nám nedal potvrdenie. Povedali sme si, že za ním ešte neskôr zájdeme. Hore sme ešte chceli pokecať s Vrabcom a Slonicou, ale ten plesnivý starký sa rozhodol stáť v otvorených dverách zrejme za cieľom udržať hotelové mravy. Že vraj je neskoro na návštevy. Bolo okolo ôsmej hodiny. Nedal nám kľúče, kým dievčatá neodišli. To bol vrchol. Pekne sme zišli dole a na oplátku sme ho prinútili, aby nás pred našili očami zapísal do knihy hostí. Snažil sa vymýšľať - chcel písať na čistý papier, ale my sme samozrejme vedeli, ako tu vyzerá ich kniha (každý hosť má číslo a tak). Naveľa to urobil a dal nám aj potvrdenku na 6 dolárov. Uvažoval som, že aj tak sa zrejme nabalil. Na tom lístočku, ktorý vytiahol ako prvý, bolo totiž už asi päť hostí. Bez čísel. Ten lístoček nemal žiadny význam. Keď v Mongolsku dostáva colník 10 dolárov na mesiac, koľko dostane tento. A koľko pre neho znamená päť krát tri = pätnásť dolárov za deň! // Večer sme starého ešte raz napajedili, keď sme vybrali varič a vonku pred hotelom sme si uvarili polievku zo sáčku so sójovým mäsom. Pribehol a zazeral, čo si to dovoľujeme, no nepovedal nič. Najedli sme sa a čoskoro sme zaľahli. Obaja sme boli pomerne vyslabnutí.

Sobota 8. októbra 1994

Sobota 8.10.1994 020: Asi o tretej ráno som začal chodiť na WC. Ráno som ostal v posteli. Dalo zavolal z vrátnice Andrzejovi, čo s tým baletom. Dohodol, že si zavoláme ešte po dvanástej. Andrzej sa stihol pochváliť, že strávil noc s nejakou Mongolkou. Spal som a čítal a chodil na WC. O dvanástej sme sa Andrzejovi nedovolali, pretože na ambasáde práve nebola spojovateľka. Dalo potom išiel do mesta, aby pozrel, či si vôbec môžme dovoliť kúpiť lístky na ten balet a chcel tiež niečo pofotiť. Vrátil sa celý rozžiarený - jeden lístok stál len 300 Tg (US$ 0.73). Doniesol so sebou na izbu jedného Nemca. Jedného z dvoch, čo stretol na ulici. Chcel sa pozrieť ako vyzerá v našom hoteli. Druhý ho čakal vonku s požičanými bicyklami. // O piatej sme zasadli do hľadiska v budove Opery a baletu na námestí. Miesnosť asi pre 500 ľudí. Celkom pekná sieň, ale nič extra. A najmä nič výrazne mongolské. Jednoduchá opona bez maľby. Málo výzdoby. Bola tam televízna kamera. Točila sa okolo radu vyobliekaných prominentov, asi nejaká delegácia. Potom prišiel Andrzej a sadol si k nám. Bol dosť vedľa seba. Vraj mu odpojili telefón, preto sme sa k nemu popoludní už nedovolali. Preto ani nezavolal dievčence. Stále nadával na starých komunistov na poľskej ambasáde. Zrazu si k nemu prisadla mladá Mongolka. Andrzej vyzeral prekvapene. Pošepol nám, že jej len tak zo špásu povedal, aby prišla - a ona fakt prišla. Robí čosi na poľskej ambasáde. Potom sa venoval jej. // Balet bol zážitok. Na rozdiel od Dalibora, ktorý vraj ako decko videl Labutie jazero, pre mňa to bol prvý balet v živote. Zhodou okolností v Mongolsku. Volalo sa to Uran-Chas, anglicky The Shilled Has. Bohvie čo to znamená. Celkom som bol rád, že nepoznám príbeh, pretože som sa dobre zabával vymýšľaním alternatív. Samozrejme to bola lovestory. Mongolská a historická. Hrdinou bol chlapík, čo vyzeral na kováča a býval v jurte so svojou matkou. Za pomoci akýchsi víl sa zamiloval do istej dievčiny, s ktorou potom hodinu poletoval po javisku. Potom prišiel do jurty taký zjavne nesympatický buddhistický kňaz a vzal mladíka učiť sa do kláštora. Has bol veľmi šikovný a asi nemal čo robiť, tak v kláštore postavil spústu pohyblivých figurín, okrem iného aj akéhosi strašiaka. Tým potom tak vystrašil šefa kláštora, že sa zvalil ako mŕtve drevo. Chudáka Hasa zato išli popraviť, no ľudia si ho nedali a nastala bitka. Nakoniec to vyriešili kompromisom. Do ohňa hodili nie Hasa, ale toho jeho strašiaka. Ďalšie dva dejstvá sa tí dvaja len tešili a tancovali a tak. A nakoniec mali svadbu. // Po balete sme sa s Andrzejom rozlúčili. Išiel kamsi s tou ženskou. Ak sa mu podarí kúpiť lístok, už na zajtra odíde do Pekingu. Dali sme mu adresu slovenskej ambasády v Pekingu, nech nám tam prípadne nechá odkaz, aby sme sa stretli. Ak nie, tak až na rok, na Slovensku alebo v Poľsku. // Balet videli aj tí dvaja Nemci, ktorých dnes stretol Dali. Povedali sme im našu verziu prvého dejstva, ktoré nevideli a išli sme spolu na večeru. Malo to byť prvý raz, čo sme išli do reštaurácie. Nechceli sme totiž míňať viac, než je nevyhnutné. Zaparkovali sme v Ulaan-Baatar hoteli, čo je inak dobre mastné miesto, ale jedna z dvoch reštaurácií, ktoré tam sú, je prekvapivo lacná. Dali sme kapustový šalát, oni rybu, ja viedenský rezeň a čaj. Jedna porcia tak okolo jedného dolára, no boli aj jedlá za dva a tri doláre. Dominik a Andy boli fajn chlapíci. Obaja okolo dvadsať, práve dokončili gympel a pred univerzitou sa rozhodli trochu si pocestovať. Majú už skúsenosti - Dominik bol minulé leto v Indii a obaja boli z gympla rok v Japonsku na výmenu, takže vedia dobre po japonsky. Andy sa okrem toho už niekoľko rokov venuje čínštine. Obaja hovoria slušne aj rusky. Dosť som ich obdivoval. Inak ale je samozrejmé, že na takúto cestu nepotrebujú žiadneho sponzora ani nič. Jeden je od Bodenského jazere, druhý od Hannoveru. Leteli z Hamburgu do Moskvy, ďalej vlakom až sem. Nasleduje čína, a potom Japonsko. Všetky víza si vopred vybavili cez cestovku, tiež niektoré výlety. Stálo to veľa - len doteraz minuli každý okolo 700 mariek! Ale nič to pre nich neznamená. My sme zatiaľ SPOLU minuli asi 350 DM. Celkom fajn večer. Oni išli ešte do baru, my sme sa pobrali do hotela. // (ÚVAHA: Ako Gantulga vravel o lacnom benzíne, keď ešte v Mongolsku ťažili ropu. Teraz je ťažba zastavená, lebo sa obnovuje zariadenie. Ropa sa musí dovážať, benzínu je málo a tak je drahý. Pýtali sme sa koľko: 100 Tg/liter (7.30 Sk)... To by sa cestovalo, na dobrom džípe, po celej tej krásnej krajine. Keď budem veľký... -> a keď bude možné prísť a vyjsť z krajiny autom, dnes je to možné len železnicou.) // Bola TMA. Celý UB je v noci úžasne zatemnený. Napadlo ma, že Mongoli, ako deti prírody, sa nechcú rozlúčiť s hviezdami. Hviezdy tu majú fakt krásne. Aj z hlavného námestia vidno závoj Mliečnej cesty! Došli sme do hotela. // Mali sme chuť na čaj, tak sme si od starej na vrátici požičali špirálu a zabodli ju do steny v našej izbe. Špirála bola ale veľmi malá, takže nestačila prevariť vodu v ešuse. Tak sa Dalibor podujal premiestniť ju do plechového hrnčeka. Zrejme namočil do vody aj šnúru, takže sa mu podarilo vyrobiť úžasný ohňostroj, načo začala horieť šnúra. Keď chcel Dalibor vytiahnuť zástrčku zo steny, horiaca šnúra sa mu prilepila na prsty a v panike ju prehodil cez miestnosť na moju bundu, tak som sa na ňu vrhol, aby nezhorela. Všade plno dymu. Celkom sme to zvládli. Povedali sme si, že starej kúpime novú špirálu. Chcel som odfotiť Dalibora so zvyškami variča, no bol proti tomu. Nakoniec odfotil on mňa, keď som sľúbil, že vrak variča odnesiem starej ja. Napokon sme ale išli spoločne a na pult pred babu sme bez slova položili pozostatky variča. Čakal som hysterický výstup, no stará sa zachovala presne opačne. Čosi zamrmlala a ďalej si v čomsi listovala. Absolútne ju to nevyviedlo z rovnováhy. Úplne o nás stratila záujem, tak sme odišli. Ľuďom tu fakt ťažko rozumieť. Napadlo ma, či to nebol varič - pasca... Najhoršie na tom bolo, že sme teda nemali čaj. Ale aspoň sme mali zábavu. Odtrholi sme z koberca a z bundy priškvarený drôt a išli sme spať.

Nedeľa 9. októbra 1994

Nedeľa 9.10.1994 021: V noci som zasa behal na WC. Ráno som sa cítil slabo a mal som podozrenie na dehydratáciu - sucho v hube a tak. Čítal som si príručku o chorobách a zistil som, že asi ide o bežnú "travellers' diarrhoea'. Vraj netrvá viac ako dva tri dni. Ide o to, že v každej krajine (oblasti) sú trochu iné črevné baktérie a keď sa tie striedajú, musí včetko von. Len treba piť veľa vody, asi 4 litre za deň. Uvedomoval som si, že presne to potrebujem. Už dlho som sa poriadne nenapil, pretože som nechcel piť vodu z vodovodu. Len čaj - jednak zriedka, jednak do ešusu sa ho veľa nevojde. // Okolo obeda sme sa sa vybrali von. Kúpili sme 1.5 litrovú fľašu Radlberger a na mieste ju vypili. Potom sme konečne išli do slávneho prírodovedného múzea. Čakal som ale viac. Podobne ako v Such-Baatare, hady a ostatné príšery so zhnitými hlavami tam, kde sa odparil lieh, vypĺznuté vypchaté zvery a rozbité sklá vitrín. Čudoval som sa, ako tu za to môžu pýtať 250 Tg (18.30 Sk). A keby sme chceli fotiť, zaplatili by sme okolo 20 dolárov (600 Sk) !!! Myslím, že v tomto meste, a vôbec v Mongolsku, nemajú šajnu o hodnote peňazí. // Samozrejme, kostry dinosaurov stáli zato. Za ten zážitok by som zaplatil aj oveľa viac, prisahám. Boli tri, dva veľké dravé trabosaury a jeden vysokánsky bylinožravec. Ten vysoký bol najzachovalejší. Našli ho v roku 1987. Aj keď sme vyšli na poschodie (bola to veľká hala), stále na nás pozeral zvrchu. Mal hrozne zvláštnu, hore zašpicatenú hlavu a zobák presne ako kačica! Všetky tieto potvory našli v púšti Gobi, ktorá tvorí väčšinu plochy Mongolska a sever Číny (provincia Vnútorné Mongolsko). Gobi bola predtým, ako sa tlakom Indie zdvihli Himaláje, vlhkým pralesom plným jašterov. Bola to jedna z dvoch miestností, kde ktosi dával pozor. Druhá bola miestnosť s drahokamami. Ženská, čo tam strážila, predávala aj akési bulletiny o jašteroch. Takmer všetko v mongolštine, máličko v angline. Príšerná tlač i fotky. Spýtal som sa na cenu, no len som si pokazil náladu. Vraj jeden dolár. Za také nič. Dopekla, oni z tých dolárov snáď zblbli. Pohľad na saurov ma ale zasa ukľudnil. Ešte dlho som si ich prezeral. // Po prehliadke múzea som bol taký vyčerpaný, že som sa cestou do hotela takmer tackal. Pospal som a večer sme zasa išli na večeru do UB hotela na rezeň. Objednal som si jeden po druhom tri či štyri hrnčeky čaju, aby som sa zavodnil. Síce som hlasno žblnkal, ale cítil som sa lepšie. Potom hotel, posteľ a vypínač svetla. Baktérie už dokončili sťahovanie. Túto noc som už nebehal.

Pondelok 10. októbra 1994

Pondelok 10.10.1994 022: Začiatok štvrtého týždňa cesty! // Ako vždy krásne počasie. Náš posledný deň v Ulaan-Baatare. Zbalili sme sa a o 9:30 sme už boli na čínskej pôde vybrať si víza. Nepríjemné prekvapenie. Bol tam iný chlapík než minule a pýtal nás po 10 dolárov. No máme to za tri dni! Alebo si prídeme v piatok a bude to bezplatne!? Zaplatili sme, lebo sme si spočítali, že do piatku by sme za hotel a jedlo aj tak minuli viac, ako tých 20 dolárov. Dostali sme to na 30 dní s tým, že môžeme vstúpiť len raz, a to do 7.1.1995 (3 mesačná platnosť). Na stanici sme boli asi čosi pred jedenástou. Lístky sa predávali len v jednou okienku. Stálo pri ňom asi pol stovky ľudí. Išlo to pomaly, no dalo sa to stihnúť. Ovšem, asi po 15 minútach sa okienko zavrelo: vypredané lístky. No sláva. Ľudia sa ďalej tlačili a nadávali pri okienku, ale to sa už neotvorilo. Ale pri inom okienku, kde sa predávajú lístky vopred, sa nad nami zmilovali a výnimočne nám predali po jednom (aj keď sme museli zaplatiť asi o 100 Tg naviac). Jeden obščij lístok stojí (normálne) 1,468 Tg, teda asi US$ 3.6 (107.40 Sk). Dobrá cena na cestu na hranice (Zamin-Uud), čo je 709 km. // Vlak bol ale už pristavený a ľudia sa pchali dovnútra. Keď sme vošli, všetky miesta boli beznádejne obsadené. Na každom sedadle (lôžku) tak 5-6 ľudí. Sedeli sme len tak na krajíčku, no boli sme radi, že máme lístky a ideme. No zakrátko nás to prestalo baviť. Ľudia chodili hore dole chodbičkou, tlačili, sácali a trepali sa tam a späť so stovkami tašiek, balíkov. Spotení, smradľaví a protivní. Trpko som spomínal na Filanov popis cesty v indonézskom vlaku. Podozrieval som ho, že bol príliš pohodlný. Asi to bude v mongolskej povahe, že keď ide okolo teba vo vlaku, musí sa ťa dotknúť, šuchnúť, strčiť do teba báglom. Aj keby som ležal na strope, prisahám! Ukľudňovali sme sa, že to po čase prestane, ale kdeže. Plno zastávok, všade noví pasažieri dnu a starí von, v tom zmätku ešte milión predavačov mäsa, pirôžok, piva, cigariet, šiškových semienok, čaju atď. Vyliezol som si na batožinovú priečku, no tá podo mnou začala podivne praskať, tak som radšej zošiel. Nato mi jeden chlapík ukázal, že zatiaľ môžem ostať na hornom lehátku, ktoré si on obsadil. Dalibor podobne, takže sme niekoľko hodín vegetili a sledovali nekonečno roviny púšte Gobi za špinavým oknom. Čítal som Troch mužov v člne a znovu som sa utvrdil v presvedčení, že je to špičková kniha, keď sa na nej dokážem baviť aj v narvanom mongolskom vlaku. Z času na čas som musel knihu odložiť a dusiť smiech v košeli, aby si ho niekto nevysvetlil tak, že sa mám až príliš dobre a nevymenil ma. Večer ma ale aj tak vymenil zákonitý nájomca, tak som zliezol k Daliborovi, ktorý bol dole už dlhšie. Zjedli sme peceň chleba, pár cesnakov a konzervu. To sme už bez obalu cerili zuby na zástup okoloidúcich. Napokon to Dalo nevydržal a vyliezol na batožinovú priečku. Ja som sa však po predošlej skúsenosti neodvážil, tak som až do rána driemal posediačky. Bolo to príšerné.

Utorok 11. októbra 1994

Utorok 11.10.1994 023: Boli sme dobre mŕtvi, keď sme po 18 hodinách ráno o šiestej vypadli z toho príšerného vlaku. Mestečko v strede púšte nás privítalo studeným dažďom. Prešli sme do veľkej haly v staničnej budove, ktorá bola zaujímavá tým, že v nej nesvietilo ani jedno jediné svetlo. Spolu s nami tam prešlo celé osadenstvo vlaku, takže o chvíľku sme sa aj tam tlačili. Zhodili sme sa pri jednej stene, batohy za seba a snažili sme sa dospať. Okolo siedmej sme sledovali boj o lístky, keď sa otvorila pokladňa a sto Mongolov si chcelo kúpiť lístky. A to prosím naraz! Žiadny rad alebo čo. Tlačili sa ako diví, odstrkávali jeden druhého a hrozne pri tom vrieskali. Tak sa v Mongolsku kupujú lístky na vlak všeobecne. // Tí Mongoli fakt nemajú kúsok rozumu, prisahám, že nie. V tejto súvislosti musím spomenúť aj iný postreh, ktorý som považoval za nepodstatný, ale teraz som zistil, že je výrazným rysom povahy Džingischánových vnukov, a síce neohľaduplnosť. Všimol som si to v obchodok Ulaan-Baataru. Napríklad vo dverách obchodu -vonku sa neprestajne tlačí stopäťdesiat ľudí, nikto nepočká, aby si vstúpil ty. Postupne sme sa naučili, že sa treba tlačiť priamo proti nim, keď chceme vojsť. To isté pri pulte. Keď človek niečo chce, musí sa surovo vtisnúť s niehoho vytlačiť. Ďalej - nikdy sa mi nestalo, že by mi Mongol za niečo poďakoval. To všetko sa nedá ospravedlniť len tým, že sú iní. Sú blbí, myslím si. // OK, sledovali sme divoký predaj lístkov. Samozrejme, okienko pokladne sa onedlho zavrelo, hoci celý húf ľudí ešte nemal lístky a bil päsťami na mreže. Uvedomili sme si s Dalom, že aj my sme takto zrejme prišli o lístky. Veľmi nám to ale nevadilo, lebo sme najprv museli zistiť, či nás pustia bez víz. No nikde sme nenašli colníkov. Ostávalo nám len čakať. Stretli sme chlapíka, Rusa, ktorý sa zaprisahal, že nám kúpi lístky, že nám pomôže a dal nám plechovky piva. Mali sme ho v zálohe, keby sme chceli odísť ešte v ten deň. // Tak okolo deviatej zastal na tej blbej mongolskej stanici vlak z rozprávky. Klasický Orient Express. Nablýskané muzeálne Pullmanove vozne, velikánske čistučké okná. Francúzske, nemecké a anglické nápisy. Secesná výzdoba. Dvere s elipsovitým sklom. Útulné salóny s lampičkami a záclonami. Volal sa "Nostalgie". Alebo skôr volala sa "Nostalgie". Posádka väčšinou starých ľudí. Cez okná pozerali, ako na nás prší na tom blbom peróne. Akiste sa cítili veľmi dobrodružne. Niektorí dokonca odvážne pootvorili okienko a fotili a filmovali domorodcov. Viackrát ukazovali na nás. Určite nechápali, ako môžme byť tak blízko tých páchnúcich Mongolov! Premýšľal som, či by som s nimi menil. Asi nie. Jedine aby som sa najedol, ale inak to môže byť poriadna nuda. Najmä tá spoločnosť. A ani by som nemohol povedať, že som bol v Mongolsku. Čo oni vedia o tejto krajine? Čo vedia o Rusku a čo sa dozvedia o Číne? Hovno. // Nostalgie prišla z Moskvy a po odbavení smeroval do Pekingu. Colníci ale vyhodili z vlaku zopár Rusov a jedného mladého Švajčiara z personálu. Niečo sa im nepozdávalo na ich vízach. Pokecali sme s tým Švajčiarom. Volal sa Ivan - ruský pôvod - a žije kdesi pri Berne. Vysvetlil nám, že Nostalgie ide iba na druhú stranu hranice, do Erlianu, kde sa mení rozchod koľajníc (na užšie) a tak cestujúci presadnú do podobného expresu, ibaže prispôsobeného čínskym tratiam, ktorý prišiel z Pekingu. No a cestujúci z Pekingu zasa presadnú do Nostalgie a budú sa vracať do Moskvy. Ivan nám porozprával, ako to vo vlaku vyzerá. On je akýmsi prostredníkom medzi ruským personálom a pasažiermi. Personál je ruský, rovnako kuchyňa - to patrí k ceste. Títo cestujúci sú penzisti z New Yorkského Metropolitanu. Každý si zaplatil 10,000 dolárov!!! Okrem cesty z Moskvy do Pekingu a späť vlakom je v cene spiatočná letenka New York - Moskva, stravovanie a niekoľko zastávok po ceste s výkladom. Len drinky si platia sami. // Konečne sa objavil náčelník colníkov. Keď uvidel naše pasy, uškrnul sa a vyhlásil, že už na nás čakali. Že im telefonovali zo Such-Baataru a pokiaľ nebudeme mať víza, do Číny nepôjdeme. Argumentovali sme pečiatkou "AB Služebnaja" a tiež, že nemáme peniaze na pokutu atď, no ťažko hovoriť rozumne s mongolským úradníkom. Stále opakoval to isté a mohli sme mu umrieť pred dvermi, nepomohlo by to s ním. Keď sme ho požiadali o možnosť telefonovať na našu ambasádu v UB povedal, aby sme išli na poštu. Boli sme v dobrej kaši. Išli sme na tú poštu a skoro nás porazilo, kým sa nám podarilo vysvetliť, že chceme zavolať na českú ambasádu v Ulaan-Baatare. Zavolal som Šenovského, no ten mi nepomohol. Ako pokazený gramofón opakoval, že pečiatka platí a že na tom musíme trvať. Nevedel pochopiť, že náčelník nás ani nevypočuje. Prišiel okamžik pravdy. Poprosil som ho o intervenciu. Šenovský povedal, že nato v našom prípade // nemá právomoc. Dal mi ešte číslo na spomínaného p. Erdeneho, šéfa konzulárneho oddelenia MZV Mongolska. No vďaka. Telefonát za asi dva doláre! Ešte sme zavolali na MZ. Teraz volal Dalibor. Ale aj to stroskotalo. A navyše si nás Erdene zapamätal. Tiež vyhlásil, že sme v krajine ilegálne a že pečiatka platí pre Rusko, nie pre Mongolsko. OK. Tri doláre - 90 korún! Do prdele práce. Nezostávalo nám než vrátiť sa do UB a vybaviť to na MZ osobne. No pôjde to sakramentsky ťažko. Išli sme si kúpiť lístky späť do UB. // Ešte sme pokecali s Ivanom. Bol to zaujímavý chlapík. Tiež už prešiel okolo sveta. Pred pár rokmi - letecky - so svojou priateľkou. Vravel, že jeho zamilovanou krajinou je Nový Zéland. Na severe trópy, na juhu môžeš lyžovať. Vynikajúci autostop. Super ľudia. Ďalej Polynézia, úžasní ľudia. Srí Lanka, Amerika, India - videl všetko. Povedali sme mu náš príbeh s vízami a problém s pokutou. Ponúkol nám, že nám zmení šeky na doláre. My mu podpíšeme šeky na 200 dolárov a on nám dá cash! Že on si to zmení potom v Leningrade. Fantázia! OK, Dalo podpísal desať našich 20-dolárových šekov a Ivan pozbieral po vreckách dve stovky. Ešte si opísal Daliborove číslo pasu. Len dátum si Ivan dopíše sám, pretože banky vraj nemajú rady staré šeky. Super, takže ak dôjde k najhoršiemu, máme z čoho zaplatiť. // To už bolo krátko pred odchodom nášho vlaku späť do UB - okolo piatej popoludní. Stáli a rozprávali sme sa na peróne, aby keď príde vlak, sme boli vo vnútri medzi prvými a chytili si miesta. Medzitým ku nám prišiel taký samozvaný kamarát. Nebol to Rus z rána - ten sa stihol príšerne ožrať a tak odcestoval do Číny. Chlapík s hroznom bol pravý Mongol a mal na xichte takú chirurgickú masku, za ktorou zrejme skrýval rozbitý nos. No a dal nám obrovské strapce hrozna. Nechápem čo ho to napadlo. // Konečne prichádzal náš vlak. Ešte za jazdy naskakovali Mongoli na dvere. Mali sme šťastie, že jedny dvere zastali priamo pred nami. Lenže tie dvere sa nedali otvoriť. Nič to zato, vedľa bolo vybité okno, takže Mongoli začali úžasnou rýchlosťou liezť dovnútra. Vzal som Dalov ruksak, aby mohol chytiť miesto. Akosi tam vyliezol a za moment mi už porezanou rukou mával, že máme miesto. Ivan medzitým odbehol pre foťák, aby cvakol tú scénu Mongolov lezúcich cez okno. Poprosil som ho, aby nám poslal obrázok, dal som mu vizitku a išiel som aj s ruksakmi do vlaku. Bol tam hrozný binec, ešte horší ako pri ceste sem, pretože každý mal tisíc osemsto balíkov tovaru z Číny. Banda priekupníkov. Tlačili sa, kričali, rvali krabice pod sedadlá. Pivo, magneťáky, šatstvo, všetko. No my sme boli OK, mali sme jedno lôžko a dve sedadlá pri okne. Vtedy vedľa nás zastala šarmantná Nostalgie. Naposledy sme kývli Ivanovi, potom nám zmizol z dohľadu. // Konečne sme sa pohli,g. // Na čínsku ambasádu sme prišli asi o desiatej. V malej miestnosti vízového oddelenia stálo pri dvoch okienkach veľkých ako strieľne zopár belochov. Boli tam nejakí Kanaďania, Poliak, sympatickí manželia zo Švajčiarska a Maďar. Dali sa vrátil do hotela, lebo si zabudol pas. Zatiaľ som vypísal formulár a v rade som anglicky pokecal s ostatnými. Jedine Maďar vedel iba po rusky. Uf... všimol som si, že Kanaďania platili za vízum okolo deväťdesiat dolárov. Rad sa skracoval, odišli Kanaďania a prišiel Dalibor. Sledoval som, že Poliak má americký pas, tak som sa ho opýtal, odkiaľ vlastne je. Povedal, že pochádza z Poľska, ale má americké občianstvo, takže má dva pasy. Nejak sme sa dali do reči. Povedal som mu o expedícii že sme zo Slovenska. Spýtal sa ma, či píšem aj o zaujímavých ľuďoch, ktorých stretnem po ceste. Samozrejme, že áno. Vypadlo z neho, že je na svojej štvrtej ceste okolo sveta a Mongolsko je 112 krajina, ktorú navštívil. Že má plno materiálov a môže nám niečo povedať o krajinách, kam mierime - Thajsko, Indonézia ai. Vravel aj, že pozná lacnejší hotel, ako je ten náš. Na stanici - US$ 1 za noc a hlavu. Dohodli sme sa, že sa stretneme o 13:00 na poľskej ambasáde, ktorá je len kúsok za čínskou. Neuveriteľný chlapík. // To už sme ale prišli na rad my. Podali sme do strieľne formuláre, pasy a po jednej fotke. Ozvalo sa, že máme prísť v pondelok. Nič sme neplatili! Mal som dojem, že niekto vo vnútri vytušil, že aj US$ 10 je pre Slovákov dosť, tak nám to odpustili. Super. Von sme vyšli naradostení. Stál tam Poliak tak sme sa ešte chvíľku zhovárali. Volá sa Andrzej. O jednej u neho... // Išli sme do hotela, zbalili si veci a s ruksakmi sme vyrazili k Poľskému zastupiteľstvu. Andrzej stál na ľavej strane budovy. Vysvitlo, že na ambasáde je ubytovaný v štátnom byte. Vyzeralo v ňom ako u nás - nábytok, kuchynský drez atď. Boli u neho na návšteve dve mladé dievčatá z neďalekej univerzity. Zbalil ich na chodníku a vzal ku sebe. O chvíľku však odišli, pretože mali vyučovanie. Andrzej do svojej angličtiny primiešaval poľštinu a ruštinu, no zväčša sme hovorili po anglicky. Ťažko opísať, čo je to za človeka. Nakrúcal som náš rozhovor, takže sem uvediem len čosi. Debatovali sme pri čínskom pive. Ako som povedal, obchádza náš glóbus už po štvrtý raz. Prvýkrát Zem obišiel na štyroch kolesách muzeálneho Volkswagenu - v rokoch 77-79. Išiel z New Yorku do Chile, potom Singapur a naprieč Áziou do Indie, Afghánistanu, Grécka, západná Európa, kanadský Halifax a zasa New York. Druhá cesta bola lietadlom, v roku 1979. Odletel z Los Angeles na Hawaii, Fidži, Samoa, Nový Zéland, Austrália, Indonézia, Thajsko, atď Izrael, Egypt, Španielsko, Francúzsko, Anglicko, USA a zasa LA. Tretia cesta, minulá, bola na jachte - roky 92 - 94. Vyplával z Kanárskych ostrovov, Venezuela a ostatné štáty Južnej Ameriky, Galapágy, Polynézia, Austrália, Maurítius, Reunion v Indickom oceáne, Juhoafrická republika, Namíbia, Senegal a zasa Las Palmas. No a štvrtá cesta, súčasná, vedie železnicou z Varšavy cez Rusko a Mongolsko do Číny, Severnej Kórey, Japonska atď. Takmer sme nedýchali, keď spomínal všetky tieto miesta a pobehoval prstom po mape sveta, kde si všetky svoje cesty zakreslil. Chodí z miesta na miesto, stále sa zastaví v nejakých novinách a povie, že je slávny cestovateľ a zo stroja už lezú palcové čínske znaky. Takto si zabezpečí publicitu a aj sponzorov na budúcu cestu. Zároveň si cestou robí cestovný album, kde si lepí lístky, fotky, bankovky atď a zápisy zaujímavých ľudí, ktorých stretne. Ukázal nám fotky Volkswagenu, s ktorým obišiel svet a jachtu White Eagle, s ktorou ho oboplával, ako sa stretol s kráľom ostrova Tonga (mrňavé kráľovstvo v Tichom oceáne) a ako sa stretol s Pápežom. Perfektné. Tu sa stretol s mongolským kozmonautom, včera s ním bol rozhovor v rozhlase (tie malé pipky ho tam počuli a tak boli úplne vyradené, keď ho na druhý deň stretli) a v novinách. V Phoenixe, Arizona, si založil cestovateľský klub, ktorého bohatí členovia podporujú podľa svojho uváženia a možností navrhované projekty. Klub má názov "The Vagabond Center". Andrzej tvrdí, že 'wagabund' (v polštine) je taký skutočný cestovateľ, človek, ktorý je doma na celom svete. (No, v slovenčine to má asi trochu iný význam.) Prvé dve cesty (autom a lietadlom), ho stáli dokopy asi 30,000 dolárov a jachtou 15,000 dolárov. Súčasná cesta vlakom ho zrejme vyjde tak na 5 až 6,000 dolárov. Vyhlásil, že by vedel prejsť okolo sveta aj za 1,000 dolárov! Ďalšie plány: Na ceste jachtou okolo sveta zhromažďoval kontakty a podporu pre podobnú cestu, ale na palube budú invalidi z celého sveta. Preto sa aj stretol s Pápežom. Na tej ceste sa ale on nezúčastní. Budúci rok pôjde okolo sveta s rodinou - ženou a dievčatkom. Šiesta cesta by mala byť zasa autom, ale za jeden mesiac. Keď sa mu to podarí, bude z toho zápis do Guinessovej knihy rekordov. Práve teraz, keď ide vlakom, sleduje všetky možnosti prepravy auta cez oceán do Ameriky. V '73 emigroval do USA, dnes má päťdesiat. V Štátoch si robí doktorát - píše o cestovaní. Tiež sme urobili zápis do jeho albumu. Aj ten si môžete prečítať, keď bude Andrzej budúci rok na Slovensku... Hovorili sme o možnej spolupráci, snáď aj o vytvorení slovenskej pobočky jeho klubu (je ich viacero na celom svete). Uvidíme. // Fajn sme sa porozprávali. Získali sme s Dalom pocit, že naša cesta nie je nijako svetoborná, a zároveň sme získali úžasný pocit, že nič nie je problém, chuť spriadať ďalšie plány a sny. Andrzej odbehol na oficiálne stretnutie s poľským veľvyslancom, zato sa ale vrátili tie dve mongolské študentky. Sedeli sme s nimi v kuchyni a konzumovali čaj a DISKO keksy, ktoré tu všade dostať (Andrzejove ovšem). Hovorili sme po rusky. Bohvieaký rozhovor to však nebol, pretože ruštinu ovládali chabo. Jedna z nich vyzerala celkom k svetu. Mala také vrabčacie meno - Čimik. Druhá sa volala neviem ako a bola nechutne objemná. Obidve mali 18, študentky biológie - prvý ročník. // Andrzej sa vrátil a ukázal nám v albume nový zápis - poľského veľvyslanca. Priamo pod našim. Chvíľu sme ešte posedeli. Skúsili sme číslo mongolky Mony, ktorú sme stretli v Brjansku, no nemohli sme sa dohovoriť a klepli nám slúchadlom, aj keď sme dali k telefónu jedno z dievčat. Mona zjavne nebola doma a rodina mala strach. Andrzej nám dal svoju adresu vo Phoenixe a dohodli sme sa, že sa stretneme na Slovensku. // Sochacki, Andrzej, M.Sc.M.E., President of the Vagabond Center, 3715 E.Taylor Str., Phoenix, AZ 85008, USA, Planet Earth, Fax+Tel: 001 - 602 - 486 8826 Poľská ambasáda v UB: 323 365, 325 911, #36 White Eagle Travel, 9635 W.Peoria Ave, #117, Peoria, AZ 85345, (602) 878 2244 Christina Kaczmarczyk 24hr Emergency (602) 942 0053 Centrum Wagabundy, Dyr. Zdzistaw Grabka, PO Box 50, 81 963 Gdynia 1, dom: ul. Focha 20, tel: 22 22 76 // Dohodli sme sa ešte, že pôjdeme aj s dievčatami na balet a dal nám svoje číslo (klapku) aj na poľskú ambasádu. Potom sme všetci štyria vyšli von. Andrzej sa ponáhľal na japonské veľvyslanectvo a my s Dalom sme išli na stanicu nájsť ten dolárový hotel. Dievčatá sa k nám pridali. Boli sme radi, že nám pomôžu s mongolčinou a tým, že poznajú tunajšie linky MHD. V trolejbuse som sa cítil trochu previnilo, keď som cestoval na Kartu mládeže, zatiaľčo ony museli platiť po 30 Tg (2.20 Sk). Zistili sme, že na mesiac dostávajú od rodičov asi 3,000 tugrukov (US$ 7.32). Plus rodičia platia aj školu 1,000 Tg / mesiac. Došli sme na stanicu a trochu nám trvalo, kým sme objavili ten hotel, pretože na ňom nie je žiadny nápis. Aj tak nám to ale nepomohlo, pretože také škrekľavé babky pri vchode nám nekompromisne oznámili, že je všetko obsadené. Nič nepomohlo. Už sme vychádzaliakra. Začali sme bežnú story, že sme študenti bez práce. Ukázali sme ISIC preukazy, pretože na úradníkov pôsobia zvyčajne dokumenty. Pri tej príležitosti sa rozhovoril on o tom, ako v roku 1981 navštívil ČSSR. A keď sme zvýšili ponuku na 11 dolárov za tri noci, bola ruka v rukáve. Dohodli sme, že sa prídeme ubytovať o štvrtej popoludní. // Mali sme dôvod neubytovať sa hneď, lebo sme nevedeli, či nepríde správa z Pekingu. V tom prípade by sme možno už v sobotu vyrazili. Tak sme sa vrátili do hotela a zbalili si veci. O druhej sme zavolali ambasádu, no zatiaľ žiadna správa. Dohodli sme, že im donesieme vrátiť noviny. Išli sme teda na ambasádu. Sekretárku sme nevideli, no odkázala nám, že akási ženská volala z našej ambasády v Pekingu, že príde do UB budúcu stredu, ale že v našej veci nič nové. Pani Šenovská (sekretárka) sa jej pýtala, čo naša vec, no ženská vraj nič nevedela! Dopekla, veď ani nevieme, či k nim ten náš drahý fax došiel! Dúfajme, že áno. Išli sme do mesta, obzerali obchody a kúpili dva chleby, sladké pečivo (také malé valčeky za 250 Tg), zemiaky a cesnak. Ešte sme sa zastavili na pošte a kúpili jednu pohľadnicu. // Bolo už pol štvrtej, tak sme sa išli ubytovať do internátu. Riaditeľ, ktorý s nami naobed komunikoval rusky, sa teraz pokúšal o angličtinu a zároveň zdvihol cenu na 12 dolárov a dosť na nej trval. Vysvitlo, že sa chce rozdeliť s vrátnikom, a že 11 dolárov nevie rozdeliť napoli. Tak sme ho presviedčali, že to vychádza na 5.5 pre každého. Naveľa sme sa zapísali sme sa do knihy na tri dni a dostali kľúč od čísla 318 (tretie poschodie). Skočili sme si pre veci do starého hotela a vrátili sme sa. Nový hotel sa volá Orgoo a nie je to internát, hoci bol. Máme tu nablízku kuchynku s elektrickým sporákom a WC, no chýbajú sprchy. Izba je útulnejšia ako v starom hoteli. Navyše je tu stôl a skriňa a veľká chladnička (neviem na čo). Jediný problém sú dvere, ktoré sa nedajú zamykať zvnútra... Nejako záhadne pokazený zámok. // Večer sme si navarili čaju, zamkli sa lanom a pred dvere prisunuli kôš a chladničku (už viem načo tu je). Na večeru bol zvyšok pohánky a chlieb so soľou a cesnakom. Do noci sme písali pohľadnice (ja: Edo & Anka, Naďa) a konečne listy domov.

Streda 12. októbra 1994

Streda 12.10.1994 024:

Štvrtok 13. októbra 1994

Štvrtok 13.10.1994 025:

Piatok 14. októbra 1994

Piatok 14.10.1994 026:

Sobota 15. októbra 1994

Sobota 15.10.1994 027: Dnes som konečne začal prepisovať denník zo zošita na A4 papiere. Originálny zápis je jednak nečitateľný, a až po vlak do Irkutska sú v deji hrozné medzery, iba nespracované poznámky. Plus, trochu chcem aj vylepšiť štýl a z časového odstupu vyhodiť zbytočnosti. Samozrejme, finálny prepis sa dá urobiť až na počítači, ale ten bude k dispozícii asi až doma. Som šťastný, že som sa do toho konečne pustil. Lenže bude to úžasná práca! // Dalibor bol nakúpiť - dva chleby a sladké srandy. Tentoraz mnohocípe hviezdy s dierou uprostred, posypané cukrom. Kilo takýchto vecičiek stojí okolo 300 Tg (US$ 0.73, 21.95 Sk). Je to dosť, ale pomáhajú nám prežiť. Mali sme zemiaky odvčera, tak sme ich uvarili, spolu s posledným sójovým mäsom. Čo budem písať, mohli nám závidieť všetci gurmáni sveta! Dalibor kúpil aj lístky na dnešné predstavenie - tentoraz je to opera. Znova len 300 Tg (US$ 0.73, 21.95 Sk). Poriadne sme sa naobliekali - začína byť zima, vonku sme namerali mínus štyri. // Opera mala názov "The Finale of the Competition" a mala zložitejší priebeh, ako balet, čo sme videli pred týždňom. Aj kostýmy boli bohatšie a dejstiev neviemkoľko veľa. Dalo nám to zabrať: dve hodiny päťdesiat. Ale celkom fajn. Zasa príbeh lásky - na začiatku svadba či čo, potom sa museli rozlúčiť a ona sa dostala do zajatia akéhosi Džingischána, no samozrejme ho nechcela, aj keď ju zahŕňal bohatstvom a tak. Jej milý zatiaľ putoval po lesoch. Jedného krásneho dňa ho tam praštili po hlave a ženská, čo ho preberala a fúkala mu hrču si ho silou mocou chcela ponechať vo svojej jurte. Dlho tam ale neostal. Po čase našiel svoju milú na dvore toho Džingisa a išiel ju vyslobodiť, lenže tá čo mu fúkala hrču ho udala Džingisovi, takže sa hrdina dostal za mreže. Potom sa dlho vyslobodzoval, až sa mu to podarilo, a potom až do konca spolu s manželkou spieval. Celé to končilo tak, ako to začalo - oslavou. Podával sa kumys z veľkého džberu do misiek, na stole kusy mäsa, no proste hostina. Uff. Bola to moja prvá opera! Páčilo sa mi, že keď dvaja vpredu spievali, ostatných tridsať v pozadí nepozeralo do blba, ale chovalo sa ako v reále - večne čosi robili, akože sa rozprávali, chichúňali sa, upravovali sa, prípadne pracovali. Ešte ma zaujal chlapík, čo sa skrýval vľavo vedľa pôdia a "dirigoval" súlad tanečníkov. Bolo vidno jeho siluetu. Sledoval som, ako po ňom po tanci pokukujú. // Večer sme už mali len chlieb, cesnak a soľ, tak sme spomínali na minulý týždeň, keď sme po balete išli na večeru s Andym a Dominikom. Ktovie, kde tí v Číne sú. Sľúbili sme si, že ak vyhráme a pokutu nezaplatíme, pôjdeme na poriadnu večeru. Potom sme si ešte uvarili čaj a ja som do noci písal. Poslednou činnosťou Dalibora dnes bolo, že odmeral teplotu vonku. Bolo mínus 6. Po polnoci som si všimol kvety na okne. Boli nádherné v tom mesačnom svetle. Howgh! // P.S. Aj v tomto hoteli sú šváby, ale je ich menej. Alebo ich tak nevidno.

Nedeľa 16. októbra 1994

Nedeľa 16.10.1994 028: 

Pondelok 17. októbra 1994

Pondelok 17.10.1994 029: Začiatok piateho týždňa cesty! // Ráno sme vegetili, potom okolo druhej sme išli na ambasádu zistiť, čo je nové a poslať fax. Vlasta však vyhlásil, že fax by boli vyhodené peniaze, lebo v stredu priletí pani Hermisová z Pekingu a tá určite bude mať niečo pre nás. Takže čakáme do stredy... Samek nám požičal prílohy MF, čo sú celkom solídne časopisy. Poslali sme poštu napísanú v piatok (hoci sme mohli aj cez víkend) - dva listy doporučene a dve pohľadnice, spolu za 116 Tg (8.49 Sk). Ja som si kúpil dve pohľadnice po 80, s fotkami starých buddhistických plátien. Zistil som, že boli tlačené v Mníchove... Kúpili sme dva chleby a čajové pečivo. Popoludní som písal. Dalibor zatiaľ zvaril prášok čo zostal po sójovom mäse so zemiakmi a bujónom, teda super polievka. Skúsili sme, pre zvýšenie čitateľnosti, Daliborove písmo, no nebolo to bohviečo plus ja sa nedokážem sústrediť na diktovanie tak, ako na písanie. Proste to nebolo ono a pokračujem zasa sám. // Večer som prečítal zbierku Anatolija Kapitonova "Russkije Tanki" - päťveršové básne na japonský spôsob. Veľa z nich sa mi veľmi páčilo. Mnohým som nerozumel. Zaujalo ma, že väčšina básní hovorí len málo: sú to púhe pocity. Napríklad: "Noč uchodit v tvoji glaza/ rastvorjaetsa v nich./ Zvezd, neba, ničevo net./ Vremja ostanovilos-/ večnosť nastupaet". Super! // Bol u nás na návšteve vrátnik. Vraj zbiera mapy a hrozne by chcel jednu z tých našich. Vysvetlili sme mu, že keby sme tie mapy nepotrebovali, neťahali by sme ich všade so sebou. Povedal nám, kde je trh, na ktorom môžeme kúpiť urum - obaja totiž snívame o tej jurtovej lahôdke! // Celý zvyšok dňa sme čítali prílohy MF o Mostare, Rwande, stalinistických pohreboch, o psychoanalýze výborný článok PAVLA KOSATÍKA. Dnes som málo napísal (no viac, ako včera, pozerám). Po tom čítaní sa cítim, akoby som bol doma. Spať sme išli zasa neskoro, máme zase dosť posunutý deň.

Utorok 18. októbra 1994

Utorok 18.10.1994 030: Ráno okolo poludnia sme skočili na ambasádu. Samozrejme všetko po starom, čakáme na Hermisovú. Má priletieť zajtra večer. Samek pre ňu pôjde na letisko a hneď sa s ňou aj porozpráva. My máme prísť vo štvrtok ráno o deviatej. Podstatné dnes bolo, že nám Vlasta dal MF Dnes po prvom októbri až do šiesteho, takže s výsledkami volieb. Už cestou domov sme zistili, že vládu zostaví predsa len Mečiar. Rýchlo sme skočili na veľký potravinový bazár ďalej od centra (dve zastávky autobusom na východ) a kúpili dva chleby, kilo ryže za 125 Tg (9.15 Sk) a celkom fajn klobásku (neodolali sme) ovšem len na varenie. // V hoteli sme hneď padli do novín a študovali a neverili. V podstate všetko skončilo najhoršie, ako mohlo. Pri všetkej nesympatii k prezidentovi dúfam, že aspoň on sa udrží. Asi to je doma pestré. Riadne sme diskutovali, prakticky celý zvyšok dňa. Napísal som pozdrav Dominu, že nech sa držia. Mám chuť urobiť to isté, čo sa týka bratislavského RFE a SME. Chcem nejako reagovať, niečo robiť. Dopekla, všetko je v riti. // Jediná dobrá správa dneška: v novinách sme našli, že R.E.M. majú novú platňu Monster. Už sa teším! A ešte to, že sme uvarili ryžu s klobáskou a fajn sme sa najedli. No, stravujem sa tu lepšie ako na intráku v Košiciach, myslím. Tam som zďaleka nemal teplé jedlo každý deň. Do noci som písal. Ide to veľmi pomaly. // Jeden postreh k mentalite Mongolov, ktorú som popísal niekde inde. Je tu úplne normálne, že keď sedíš v izbe hotela, vtrhne vám tam Mongol a dačo bude chcieť. Klopanie tu nepoznajú. Proste otvoria dvere a sú dnu. V hocijakom čase vo dne i v noci. Prípadne nechce nič, len pozrieť dovnútra, no tým istým spôsobom. Prv sme si mysleli, že to je náhodou, no chodia k nám tu takéto návštevy dvadsaťkrát za deň. Najlepšie je to skoro ráno, takmer denne nás o siedmej či ôsmej prekvapí zvuk odsúvaného smetného koša, ktorý staviame pred dvere. Začína mi to pripadať normálne.

Streda 19. októbra 1994

Streda 19.10.1994 031: Dnes uplynie mesiac po našom odchode z domu! // Ako obyčajne, vstali sme okolo desiatej, zjedli posledný chlieb so soľou a cesnakom plus čaj. Potom sme si hovorili sny. Dalibor bol v škole a spal tam v posteli, potom ho učiteľka zavolala k tabuli, tak tam išiel a uvedomil si, že má na sebe pyžamo. Ja som mal nádherný sen. Zasa som bol pozrieť doma, no nič zvláštne. Potom som sa ale pozeral na pohľadnicu, kde bol krásne znázornený Severný ľadový oceán. Bol biely a bodkovaný, akože ľad, a bol som vysoko, takže som videl aj Ameriku na jednej strane, jasne som rozoznával miesto, kde ústi do mora rieka Hudson a kde je teda New York. Na druhej strane som videl Áziu a všimol som si Peking. Potom som to videl tak naozajstne a odrazu to nebola pohľadnica, ale reál. Visel som nad Zemou, ktorá sa otáčala, a tak som uvidel nesmierny tmavomodrý Tichý oceán a letel som, rýchlo, vlny podo mnou rýchlo utekali doprava. Bola to krása. Potom som sa ponoril pod vodu. Bol som za sklom v akejsi miestnosti. Za sklenenou stenou ryby, všelijaké veľké rastliny a trávy, neviem ako som si dokázal vymyslieť celú tú podmorskú nádheru. Potom bola za tým sklom džngľa a blížil sa lev. Potom ktosi prišiel, možno nejaký strážca, a vyviedol ma von, že vraj je to nebezpečné. Ešte si spomínam, že som sa chcel vrátiť, no nejako som nemohol. Super, ktovie koľko tu je skrytých zmyslov. Pohľad z pólu a rozhľad po polovici glóbu asi túžba cestovať a ísť okolo sveta, Peking je jasný cieľ, no veľmi ma láka aj Amerika. A potom exkurzia do podmorského a tropického sveta... // OK. No ešte čosi - no nič. O psychoanalýze a Kosatíkovom článku by som písal dlho. // Dalibora som potom vyslal na nákupy a poslať doporučene list do Domina. Písal som, potom sa Dalibor vrátil a doniesol dva chleby a (dobrý nápad!) čokoládu za 220 Tg (16.10 Sk). // Potom sme si uvarili bujón s ryžou a zvyškom klobásy. A s cibuľou, ktorá však v chladničke zamrzla, takže bola ako blato a nakoniec sme ju nejedli. // Dalibor čítal, ja som ako obvykle písal. Večer prišiel na návštevu dežurny, sadol si tu a oni dvaja kecali. Ja som sa snažil napísať čím viac. Mimochodom, oveľa lepšie sa mi písalo, keď som počul, ako sa zhovárali. Bolo to ako keď si pustím doma rádio - neruší ale zaháňa nudu, pretože človek predsa len čo-to pochytí. Že ako sa voláme my a on a čo robia naši rodičia. Keď počul, že mám mamku doktorku, tak mi skoro neuveril a spýtal sa ešte pre istotu Dalibora. Potom si tí dvaja ušúľali po cigaretke z nášho tabaku, takže som cez dym takmer nevidel. Bujanbabrach, tak sa vrátnik volá, nám silou mocou chce niečo dať -topánky, čiapky, jedlo. Nechápe, že nič nepotrebujeme a nechceme nič okrem mongolského víza. Zato je jasné, čo chce on. Chce nejakú z našich máp. Alebo atlas. Že nám zaplatí. Ešte aj o tabaku si myslel, že je pre neho. Dopekla, čo sme tu - bufet? Nakoniec dostal cigaretové papieriky. On nám dal kalendár na roky '93 - 2000, no dá sa ním zistiť len deň v týždni. Keď poznám rok, mesiac a deň v týždni, môžem dostať až 5 dátumov... Inak bol ale milý. Možno mu dáme jednu mapu Číny, ktorú máme ešte v inej verzii. Možno. Dnes sme zaplatili 3 * 1,300 (Po, Ut, St), teda 3,900 Tg riaditeľovi. OK. Míňame teraz denne dohromady menej ako štyri doláre! Písal som do noci. Už som v 011 - vlak do Sludjanky.

Štvrtok 20. októbra 1994

Štvrtok 20.10.1994 032: 16:33(+7)-9:33CET Vstali sme podľa plánu o ôsmej, zjedli pár chlebov so soľou a včerajší čaj. Konečne sa všetko vyjasní, vraveli sme si a diskutovali. Čosi pred deviatou sme vyrazili, aby sme o 9:01 prišli na ambasádu. Mali sme počkať, tak sme si sadli a sledovali novú tvár, ktorá sa pohybovala vo foyeri. Tušili sme, že je to náš človek, no ona sa k nám vôbec nehlásila. Počuli sme Šenovského, ako sa jej spýtal, či doniesla niečo pre tých dvoch "chudáci, stále tu choděj". Odpoveď sme nepočuli, no pripravili sme sa na najhoršie. Konečne prišla k nám a podali sme si ruky. Nízka a tenká pani Hermisová. Že čo s nami. Pán Lajčiak, ktorý už nie je veľvyslancom, jej o nás povedal asi toľko, že keď nás tu stretne, tak nám má povedať, že bohužiaľ musíme zaplatiť pokutu. Vykašľali sa na nás. Šok. // Vysvitlo, že o veci nevie takmer nič. Dali sme jej prečítať originál faxu, ktorý sme poslali Lajčiakovi minulú stredu. Dostali sme ju do obrazu čo sa týka pokuty i služobnej pečiatky. Musím povedať, že jej to celkom myslí a chce nám pomôcť, hoci sa ako diplomat samozrejme nedá porovnávať so Samekom. Ten nám pomáha permanentne i teraz práve tým, že Hermisovej povedal, aby išla s nami na Ministerstvo zahraničia Mongolska a vybavila to. To sme sa dozvedeli od nej. Hneď však dodala, že nie tak kvôlli nám, ako kvôli precedensu pre neuznávanie služobnej pečiatky. Hm, tak takto pomáha veľvyslanectvo občanom... OK, keď sme jej všetko vysvetlili, išla zavolať do Pekingu a poradiť sa. Že či sa ešte zastavíme, alebo čo. Reku že čakáme, ona ale nevie, či sa dovolá, no aj tak sme čakali a tŕpli. Po chvíli sa vrátila. Že OK, pôjde s nami na MZ. Poprosí Sameka, nech jej to tam vybaví. Dalibor sa spýtal, či ešte dnes, načo padla odpoveď, že to predsa záleží od toho, kedy ju budú ochotní na MZ prijať. A že ona v pondelok odchádza. Stelesnená ochota. Pokecala so Samekom - aspoň že na neho sa dá spoľahnúť - ten že sa pokúsi to zariadiť na čím skôr. A vraj nemusíme ísť s ňou. Dali sme jej pasy a ten list a expedičný list z MZ a môj novinársky preukaz. OK, dohodli sme sa, že prídeme zajtra o deviatej ráno. No, vyzerá to zle. Ak zaplatíme pokutu, vyjde nás to spolu s týždňom v UB pekne draho. // Išli sme na námesie, kde sme kúpili tradičné dva chleby po 77 Tg (5.63 Sk) a jednu tristogramovú plnenú buchtu, za 99 Tg (7.24 Sk), o ktorej som predpokladal, že je v nej chalva. Bola!!! Perfektná pochúťka. Zjedli sme plus s chlebom so soľou a cesnakom, čaj. Dalibor si pospal, ja som písal, až mi zdrevenela ruka. Okolo štvrtej sme zasa dali chlieb, soľ a cesnak a už sa nám to celé prestáva páčiť. Dalibor uvaril misku ryže, vítaná zmena. Potom som napísal toto. Ešte sa dnes ozvem, chcem písať pravidelnejšie. // Sny: dnes sa Dalovi snívalo, že je zasa v tej triede ako včera, a práve sa dozvedel, že slovenská ambasáda nič nevybavila, takže kopol do stola, ktorý potom preletel cez celú triedu, no učiteľka mu to nevytkla, pretože ho chápala. Ja som mal akýsi scifi sen. Spolu s Harrisonom Fordom som sa potápal vo velikánskom bazéne. Na jeho dne bol akýsi roztrieštený priestor - človek sa v ňom strácal a objavoval a tak. Pod vodou sa samozrejme v pohode dalo dýchať. Viac neviem. Škoda. Hádam sa mi to ešte prisnije. // Dalibor, keď popoludní spal, sa dostal do stavu, keď si uvedomoval, že sníva, no nevedel, čo je realita a čo sen. Zdalo sa mu, že spadol z postele, potom na nej sedel, alebo na nej leží, no nevedel, čo je pravdou a nevedel, ako sa má zobudiť, tak sa fackoval oboma rukami (vo sne, lebo to by som si všimol). Mohlo to byť zaujímavé. Keď som to počul, napadla ma Salingerova poviedka Teddy, ako ten chalan hovorí, že komusi sa sníva, že mu zdochol pes a bolo mu hrozne, no prebudí sa a vidí, že to bol len sen. No a keď mu ten pes naozaj zdochne, tak to bude presne to isté, akurát, že sa už neprebudí. Sen ako sen. // Dnes samozrejme zasa plno Mongolov pozeralo, čo robíme. Najlepší bol jeden, čo otvoril dvere a - pozeral na mňa. Pozeral som mu priamo do očí a čakal, čo bude ďalej. Chlapík o chvíľu nevedel kam z konopí a ja som mu neporadil, tak sa ospravedlňujúco usmial a zavrel. O 3.5 sekundy otvoril zasa, načo sa situácia opakovala a zasa zavrel. Nechápem, no mám chuť hlušiť. Ďalší si sem chodia pre nožík, hrnček, bohviečo. NIKTO, ale vôbec nikto sa tu za nič nepoďakuje. Už sa krotím, aby som ani ja neďakoval, keď napríklad v obchode niečo dostanem. Vôbec sa to tu nečaká. Poďakovaním ich len prekvapíš. // Večer, asi o siedmej, bol Dalibor v kuchynke a varil čaj. Potom sa vrátil a sadol si oproti mne, ako vždy. Až keď začal hovoriť rusky všimol som si, že to nie je Dalibor, ale vrátnik. Neobťažoval sa zaklopať ani povedať búú. Náš zberateľ máp. Ale aj čohokoľvek iného. Dnes chcel dostať do daru náš kompas - kvôli zväčšovaciemu sklíčku, čo je tam. Nakoniec dostal hrsť fajkového tabaku a pár cesnakov. On dal Daliborovi takmer celý balíček ruských cigariet. Debata bola celkom fajn. Dalo to dosť trpezlivosti, no zistili sme, že od tradičného mongolského "CAI" sa dáva okrem vody kúsok lisovaného čaju, soľ, mlieko a jedlá sóda. Inde v Mongolsku sa do cai pridáva ešte sušené mäso a množstvo iných vecí. Potom sme sa pýtali, ako sa robí URUM - smotanová pochúťka. Vrátnik začal od piky. Urobil sa kravou, zabučal a názorne ukazoval dojenie. Potom do hrnca, aby vrelo a naberačkou naberať a z výšky vylievať mlieko naspäť. Potom odstaviť do teploty 10 stupňov C a neskôr variť pri teplote 50-60 stupňov - nie prevariť. Na vrchu bude urum, pod ním smotana, potom mlieko a na spodku zasa čosi, zrejme pevné. Potom nám menoval spústu mliečnych výrobkov - orom, syr, a 4 ďalšie formy syra (naruul, chucud, colom, šadan), potom čosi ako erzguj (bohvie čo je to), ďalej nám už známe archi - vodka z kravského mlieka, kefir - ako kumis, no z kravského mlieka (asi alkoholické, nie ako náš kefír), potom kumis, čiže ark, z kobylieho mlieka. Plus ešte poznáme nerozkúsnuteľný syr aroľ. Verím, že tento zoznam je len malým zlomkom všetkého, čo tu s mliekom stvárajú. Plus, okrem koní a kráv sa tu doja aj jaky, ovce, kozy a ťavy... // Bujanbabrach povedal ešte čosi podstatné, teda že čerstvé kobylie mlieko má liečiť pečeň (ukazoval si pri tom na srdce) a ostatné vnútorné orgány. A také psie mäso, to je vraj univerzálny liek. To si dáš tesne pred smrťou a na druhý deň si zdravý. Riadne názory. // Je 21:40. Dalibora som presvedčil o vhodnosti ľahkej večere, takže kým tu píšem o Bujanbabrachovi, on varí bujón s ryžou a cesnakom. Dobrú noc! // Ešte pred večerou som bol kúpiť čajové pečivo, zase iný druh. Ako obvykle kilo. Tentoraz 324 Tg (23.71 Sk). Nemôžeme byť predsa večer bez sladkostí!

Piatok 21. októbra 1994

Piatok 21.10.1994 033: 8:29(+7)-1:29CET Práve sme vstali, umyli sa a varíme čaj. Dnes sa o všetkom rozhodne. // 16:15(+7)-9:15CET // Už je rozhodnuté - // O deviatej sme boli na ambasáde. Hermisová už čakala. Spýtala sa nás, či sme sa zaregistrovali na pobyt u policajtov. Od Sameka sme vedeli, že keď bývame v hoteli, zaregistruje nás automaticky hotel. Takže asi áno. Možno. Išlo o to, že sa včera skontaktovala s akýmsi šéfom vízového na MZ a ten jej povedal, že musíme byť zaregistrovaní. Povedal tiež, že víza kúpiť musíme, no pokúsi sa zrušiť pokutu. Celkom fajn správy. Po chvíli sme nasadli do modrej dodávky. My traja plus vodič pán Holák a jeho právoplatná mongolská manželka (robí na ambasáde vrátničku chcem povedať recepčnú) ako tlmočníčka keby sme potrebovali. Skočili sme si do ORGOO hotela pre preukazy ISIC, možno sa nám zídu. Potom kamsi na severovýchodný koniec mesta na cudzineckú políciu. Tam sme si prečítali anglické varovanie, že sa treba prihlásiť do 10 dní po príchode do Mongolska, respektíve pri kratšom pobyte sa prihlásiť pred odchodom z krajiny. Čakali sme problém. Ale nebol. Asi sme mali z pekla šťastie. Natrafili sme na vľúdnu úradníčku a s Holákovej mongolčinou to prebehlo OK. Len pre budúcnosť sme voli poučení, že je nutné sa prihlasovať a dostali sme pekné pečiatky do pasov. Dodávkou sme sa zviezli k MZ, kam sme išli už len my traja a nastala chvíľka pravdy. // Na vízovom sme stretli presne tú istú rachetlu čo naposledy a samozrejme si nás pamätala. Hneď zaútočila. Že robíme rozruch v Zamin-Uude (tak vida, telefóny fungujú - asi ju sprdol Erdene, ktorému sme volali z hranice) a že sme ju neposlúchli a nezaplatili štraf. Potom sa do toho vložila Hermisová, povedala, že kvôli nám priletela z Pekingu a klasický príbeh, že sme prišli na služobné pečiatky v pasoch, a tak nám netreba víza. Ženská trochu skrotla, ale iba sa zatvrdila a poznamenala čosi, že nás prišiel ktosi zachraňovať. A že pečiatka platí pre Rusko a toto je Mongolská republika. (Hm, to je objav!) Dala nám formuláre, nech ich vypíšeme a že minimálna pokuta je US$ 75 plus US$ 20 vízum = US$ 95 pre každého. Proste tam, kde sme boli. Rachetla odišla po svojom. Hermisová zaujala veľmi slabý postoj. Vysvetľovala nám, že tu (v Číne s tým vraj má skúsenosti) treba úradníkom vo všetkom pritakávať, aby si mysleli, že sú šéfi, lebo inak sa človeku pomstia. Vypisovali sme formuláre, zatiaľčo ona išla telefonovať akémusi Najamovi, s ktorým hovorila včera. Vrátila sa so správou, US$ 95 je ešte dobrá suma, lebo teraz by nám mohli dať oveľa väčšiu pokutu a aj US$ 20 prirážku za okamžité vydanie víz a ktovie čo ešte. Prebrali sme to zo všetkých strán, chcel som aby išla za tým šéfom osobne, tá rachetla je predsa jeho podriadená - veď takto na chodbe vieme rokovať aj my, aj pred dvomi týždňami od nás pýtali tú istú sumu. Hermiska si ako diplomat mohla naplánovať stretnutie na vyššej úrovni! No ale už sme vymäkli, je piatok a v žiadnom prípade by sme nechceli čakať v neistote do pondelka... tak sme to zaplatili. Dokonca Dalo ako bol rozčúlený sa zmýlil a pridal ešte US$ 20 navrch... ale tie nám rachetla vrátila. Išli sme potom na českú ambasádu a Hermisová rozprávala o Číne, že je to tam podobné, že úradníci si vymýšľajú nariadenia a človek sa môže rozliať a nepohne s nimi. Na ambasáde hneď vybalila cigaretku a story pre užasnutých Čechov, ako ona bojovala. Obstarožná blondína len čumela. Hermiska nám ešte ponúkla peniaze, aby sme sa dostali do Pekingu, no nevzali sme. Vrátili sme MF Dnes Samekovi a rozlúčili sme sa s ním. Povedal, že nám praje, aby odteraz našej expedícii iba svitalo. Hermisovej sme povedali dovidenia v Pekingu. Samozrejme že s blonďatou kravou sme sa naschvál nerozlúčili. // OK, všetko fajn. Ani ma tak nemrzia tie peniaze. Skôr fakt, že sme nezvíťazili nad tými byrokratmi. Mali sme pravdu! Rachetla len vyhlásila, že oficieri na hranici "nevedeli" (o tom, že pečiatka pre Mongolsko neplatí), tak nás pustili. Kto iný má teda "vedieť"? Plus povedala, že Slovensko robí problémy Mongolcom pri vstupe. Že platia US$ 1,700 - Hermisová šepla, že to je len kaucia - akoby to s nami malo niečo spoločného... Hermiska ešte celkom správne poznamenala, že oni nechápu, že kaucia sa skladá preto, aby Mongoli neostávali o nás, zatiaľčo tu by sa asi nikto od nás usadiť nechcel! Lenže to im nemožno povedať. Hermisová je inak milá, aj keď slabá vo vybavovaní. Som celkom rád, že sme ju spoznali. Má prehľad a skúsenosti a bude dobrou spojkou na ambasáde v Pekingu. Možno nám tam pomôže s ubytovaním, alebo čo. Povedala, že v Pekingu videla veľa pošty pre nás. Len nevedela, či ju ambasáda neposielala nazad... // Kúpili sme tri chleby po 77 Tg (5.63 Sk), zemiaky (80 Tg = 5.85 Sk za kilo) a dve buchty s chalvou 100 Tg (7.32 Sk). Uvarili sme si ryžu s bujónom a s cesnakom a čaj a pospali sme. Konečne pôjdeme ďalej, napriek všetkému. Priemer na deň sa tak z desať dolárov zdvihol na 16.6, čo je hrozne veľa, no nejako musíme šetriť a stiahnuť to. Čo už, aspoň bude dobrá reportáž o mongolskej byrokracii a mentalite. // Poznámka: Začínam si uvedomovať, čo znamená právny štát -- na príklade jeho pravého opaku! // 22:30(+7)-15:30CET // Uvarili sme si zemiaky so soľou a večerali sme. Napísal som Duncanovi a pripravil reportáž pre HHGE. Ešte včera som napísal Dani a Nadii. Mám chuť písať listy, mám tiež jasnú predstavu o anglickej reportáži pre HHGE a pre Rádio Tatry (podobne Top Rádio a SME). Samozrejme, posledná noc. Good night! // 22:44(+7)-15:44CET // Poplach - došiel nám toaletný papier! Ešte že ideme do Číny, v Mongolsku totiž toaleťák nedostať! Tak a teraz naozaj posledný raz zabarikádovať dvere smetným košom a chladničkou a spať. Zajtra nás čaká skúška nervov vo vlaku... HOWGH!

Sobota 22. októbra 1994

Sobota 22.10.1994 034: Vstali sme o ôsmej, zbalili sa, uvarili čaj a zjedli zvyšok chleba s cesnakom a soľou. Asi o štvrť na desať sme konečne boli hotoví. Trochu sme premýšľali, komu zaplatíme za posledné tri noci, respektíve ako dostaneme preukazy KMS z vrátnice, pretože v sobotu sme len ťažko mohli nájsť direktora. No akousi náhodou sme ho stretli na vrátnici a potom, čo nám dal KMS, nás za dverami diskrétne obral o dve tisícky. Samozrejme že mu to išlo do vrecka, tak sme mu namiesto dali 2,000 Tg, teda o 600 Tg menej ako sme mali platiť, a všetci sme boli spokojní. Zbohom. Na hlavnom námestí sme sa ešte ešte zastavili v ART Shope - chceli sme si kúpiť aspoň nejaký malý suvenír z Mongolska. Dalibor si kúpil asi A6 maľované plátno s akousi buddhistickou tematikou za dva doláre, ja som kúpil akvarel podobnej veľkosti s typickou mongolskou scénou za tri. To plátno zrejme stálo len dolár, no Dalibor bol ticho, pretože išlo o viac. Platili se poslednou päťdesiatkou, na ktorej bolo zvláštne to, že nemala kovový pásik. Bohvie, či na US$ 50 z roku 1985 mal byť, no ak mal, mali sme šťastie. Okrem tejto bankovky sme už nemali doláre v hotovosti. Nepohli by sme sa z UB. // Zastavili sme sa ešte na pošte poslať dve pohľadnice (Dani, Nadia) a list (Duncan) a zmeniť doláre na menšie bankovky v banke. Dali nám päťky - menšie bankovky sa veľmi ťažko získavajú, pretože práve tie každý chce. Stretli sme tam dvoch belochov, tak sme pokecali. Boli z Austrálie (Sydney & Melbourne) a cez Mongolsko len prechádzali. Poradili sme im, ako majú cestovat v MHD, ako sa dostať na vlak do Zamin-Uudu. Perfektní chlapíci. Zarastení, dlhé kabáty, plno batožiny. Cestujú tak, ako my - vlakom z Ruska dole Mongolskom, Čínou, Vietnamom, Thajskom, Malajziou do Indonézie. Odtiaľ potom do Austrálie! Hneď som sa pýtal, či je možné dostať sa z Indonézie do Austrálie loďou, no nevedeli, pretože to tiež ešte neprešli. Ale vraj počuli, že to ide. Nie dopravnými, ale rybárskymi loďami. Alebo lietadlom, dodal Steve. Druhý sa predstavil ako Sean. Sú bratranci. Sean je na cestách už roky, Steve za ním prišiel do Paríža, tak teraz cestujú domov spolu. Cez celú Európu do Fínska, potom Rusko a ďalej ako my. Vymenili sme si adresy. Dali sme im kontakt na našu ambasádu v Pekingu, aby nám tam prípadne nechali správu. Dali nám adresu lacného hotela v Pekingu, kde asi budú bývať. No pravdepodobne sa stretneme v Zamin-Uude, keď sa nám nepodarí hneď kúpiť lístok. Oni pôjdu vlakom na hranice zajtra. OK. Bol tam ešte jeden Mongol, čo im tak trochu samozvane pomáhal tlmočením, aj keď anglicky rozumel veľmi chabo. Zjavne cítil peniaze. Spomínam ho len preto, že vedel po česky... lebo študoval v Brne. Aj nám chcel pomáhať kúpiť lístky, no my už sme sa vyznali, tak sme ho odmietli. Krátil sa nám čas, leteli sme na trolejbus smer stanica. // Rozhodli sme sa, že nebudeme kupovať lístky na vlak v tej mačkanici. Kúpime ich vo vlaku za tú istú sumu (ako nám poradil ten český Mongol) a skúsime aj zašermovať ISICmi. Bolo trištvrte na jedenásť, čas, keď mal prísť náš vlak. Čakali sme na peróne, aby sme si chytili miesto, hoci vlak odíde až o 12:10. Neboli sme sami. Vlak prišiel a bol plný vystupujúcich balíkov a tašiek a zväzkov čínskeho piva a ľudí, ktorí sa veľmi čudovali vehemencii, s akou som sa tentoraz ja trepal oproti nim, aby som tentoraz ja obsadil miesto, zatiaľčo Dalibor čakal s ruksakmi vonku. Našiel som perfektné miesto pri okne tak ako sme mali minule. Za moment sa ku mne pretlačil aj Dalibor s ruksakmi. Tak sme sedeli a radovali sa, no postupne nám začalo byť akési čudné, že vlak sa skôr vyprázdňuje, než aby sa plnil. Tak sme sa spýtali pár Mongolov, či je toto ten správny vlak do Zamin-Uudu a oni že hej. No napokon sme vo vagóne ostali sami a prišli upratovačky. Až tie nám povedali, že to nie je ten správny vlak a tak sme zvesili uši a presťahovali sa zasa na perón. Stálo tam čoraz viac ľudí. Ten správny vlak prišiel asi o pol dvanástej. Mongoli nastupovali už počas jazdy, no aj nám sa ušlo dobré miesto. // Vlak sa našťastie nenaplnil tak, ako vtedy v pondelok. Nebola to síce žiadna zábava, ale cestovalo sa nám omnoho lepšie. Znovu tá istá scenéria, tie isté obrazy. Je pozoruhodné, ako si človek pamätá obrazy, ktoré si ani nesnaží zapamätať, proste ich vidí. Spozná ich, keď ich vidí znova. Keby tak existovala možnosť dostať sa k týmto nevedomky zapamätaným vnemom, spomenuli by sme si na každý okamžik života a všetko by bolo jednoduchšie. Alebo zložitejšie? Samozrejme, všetci cestujúci sa hneď pustili do lúskania tých blbých šiškových orieškov, pričom ako obyčajne škrupiny hádzali na zem, takže keď niekto kráčal chodbičkou znelo to ako v lese. Vlakom prúdili nepretržité protismerné zástupy predavačov piva, cigariet, čaju, pirôžkov, orieškov, čajového pečiva atď. Mnohé z nich boli deti. Už nám liezlo na nervy to ich večné "icaora!? iicaora!?... icaora!" - to ponúkali čaj, ktorý jasne prevládal nad ostatnými artiklami. Nedali sme sa vyrušovať. Čítali sme a kecali a jedli (ako inak) chlieb s cesnakom a soľou. Zapíjali sme to čínskou pepsikolou, ktorá sa ani nesnažila tváriť, ako originál zatvorená, ale nebolo v nej až toľko vody, aby sa nedala nazvať kolou. Dúfam len, že tá babka, čo to pančovala, aspoň dodržala hygienu a nedostaneme nejakú sračku. Napriek okolnostiam som sa neprítomne chechtal, ešte stále nad Tromi mužmi v člne, no potom som ich dočítal a dobrú náladu vystriedala opačná, lebo Dalibora napadla otázka: Či nás pustia do Číny... // Totiž, ešte doma na čínskej ambasáde v Blave nám vraveli, že sa musíme preukázať dostatkom peňazí na pobyt. Aj chlapík na čínskej ambasáde v Ulaan-Baatare nám vtedy prvýkrát hovoril o 1,000 dolároch na hlavu a mesiac. Potom nám síce víza vydali bez mihnutia úst, tak sme na to zabudli. Ktovie ale, či prachy nebudú pýtať na hranici, v Erliane. Máme dokopy ledva 1,350 dolárov, z toho len asi 50 v hotovosti (s tým musíme dôjsť do Pekingu). Premýšľali sme, že by sme počkali v Zamin-Uude na Steva a Seana, ktorí prídu v pondelok ráno, aby nám požičali nejaké šeky, aby sme mali čo ukázať pohraničníkom. Uff. Noc v Zamin-Uude, ovšem bez hotela, problémy. Bohvie, či sa vôbec dostaneme do Číny! Ak si nás začnú podávať medzi Mongolskom a Čínou, tak neviem. Nemohol som sa už potom, podobne ako Dalibor, zbaviť chmúrnych myšlienok a zle som spal. Vonku nekonečná rovná púšť a svetlo veľkého oranžového mesiaca nad obzorom. Ten mesiac bol úžasný. Určite svietil aj v Číne. Len či aj nám...

Nedeľa 23. októbra 1994

Nedeľa 23.10.1994 035: Veľa som nespal. Dalibor podobne. Sledoval dve decká, ktoré nás akože mimochodom celý deň očumovali, ako číhajú na náš spánok, aby nám niečo švihli. Samozrejme, dávali sme si z pekla pozor na veci, takže nemali šancu. Nakoniec ale predsa len niečo uchmatli. Ako som popoludní triedil poznámky, nepotrebné papiere som zastrčil do okna, pretože nikde nebol kôš. Dokonca som si pomyslel, že to jediné mi môžu ukradnúť. Presne to sa stalo. Od asi štvrtej som už nespal vôbec - bola ukrutná zima a zároveň sa mi nechcelo vyťahovať spacak zo dna ruksaku. Na konci vozňa hučala veľká zábava. Všetci už boli primerane opití. Jedného z nich to zmohlo a ľahol si nad Dalibora. V jednej chvíli sa potom nahol nad stôl a chystal sa ogrcať celé kupé, ale Dalibor ho včas presvedčil aby išiel na záchod. O šiestej ráno prišiel Zamin-Uud a chlapíka nad Daliborom budil jeho kumpán asi tým spôsobom, že mu do brucha vrážal dlhú kosť, ktorú ešte podchvíľou ohlodával. // Na stanici obvyklá tma a zima, no tentokrát aj čakáreň bola zavretá, tak sme na seba navliekli posledné šatstvo a poskakovali od zimy. Potom sme sa uchýlili na policajnú stanicu, kde na konci chodby bol taký smiešny vlažný radiátor. Spolu s asi piatimi Mongolmi sme sa pri tom radiátore striedali. Okolo ôsmej sme prešli do čakárne, ktorú práve otvorili a sledovali sme narastajúci rad pri okienku. Nechápem, prečo tam tí ľudia stáli - nebolo ich tak veľa, a tak bolo isté, že sa všetci zmestia. No asi tam stáli zo zvyku. Samozrejme, pokladňa sa namiesto o deviatej otvorila o desiatej a samozrejme nastala obvyklá bitka, keď sa miestni frajeri postavili na začiatok radu v okamihu otvorenia okienka. Lístky kupovali tak, že ich kámoši zozadu z celej sily vtláčali do hŕby ľudí. Kašlali sme na lístky, pretože sme si neboli istí, či ako cudzinci môžme cestovať na tieto lístky. Plus, aj tak asi počkáme na Austrálčanov dozajtra. Okolo pobehoval chlapček v starom tričku a roztrhaných topánkach. My sme sa triasli od zimy. Asi zato, že sme nepobehovali. Všetci naokolo lúskali oriešky. Vonku pred stanicou boli urobené bunkre z vriec a balíkov tovaru (zbadali sme americký cesnak!), v ktorých a na ktorých spali ľudia. Po trati chodila krava, ktorá krívala na pravú nohu. Na jednom kopyte mala narazenú prázdnu plechovku s ostrým okrajom. Stretli sme akéhosi chlapa, čo hovoril rečou vzdialene pripomínajúcou (čudujsasvete) nemčinu a tiež s toho s maskou na hube, čo nám minule dal hrozno. Zrejme miestni veksláci s lístkami a tovarom. Nič sme sa nedozvedeli okrem toho, že rýchlik Moskva - Peking, ktorý chodí z UB v nedeľu a vo štvrtok, tu bude už o pol desiatej večer. Povedali sme si, že sa naňho prídeme pozrieť - čo ak budú Austrálčania v ňom? - nesmieme ich minúť. Bolo asi jedenásť, išli sme pozrieť do dediny. Bolo to tam horšie ako biedne. Na námestí betónová socha daniela a akási raketa a ešte čosi, naokolo niečo na spôsob smetiska. Všade piesok a nepravidelne porozhadzované domy z bielych a červených tehál, pričom červených bolo menej a tvorili v tých bielych akési vzory. Takmer všetky domy vyzerali takto. Všetky drevené časti domov boli natreté na zeleno. Bolo to svojím spôsobom malebné. Kúpili sme 2 chleby po 100 Tg (7.32 Sk) (chceli dokonca 120 Tg!). Chlieb je vždy drahší na dedine ako v meste. Aj v Lune to bolo tak. Poprosili sme ešte o vodu do fľaše a vyšli sme za mesto, asi tak dva kilomtre do púšte. Nebol tam iba piesok, všade bolo vidno aj trsy trávy (a kosti a odpadky atď), ale bola to Gobi. Bolo celkom teplo, lebo svietilo slnko, tak sme sa na tej nekonečnej rovine usadili, pojedli klasickú stravu a nad rozprestretou mapou sme debatovali o Číne, čo všetko tam chceme vidieť, ako sa zmestíme do mesiaca, na ktorý máme vízum, a koľko peňazí môžeme minúť. Čína nám pripadala ako vytúžená krajina, slobodná cesta na juh, za teplom, podmienka nášho úspechu. Ak sa tam nedostaneme, nemáme inú možnosť ako sa vrátiť. Cez Mongolsko a Rusko domov. // Potom som skočil do dediny kúpiť ešte dva chleby do zásoby. Boli čerstvé, našiel som totiž pekáreň. Nechápem, prečo je chlieb na dedine drahší, ako v meste, keď aj tu majú pekáreň. Kúpil som aj balíček akýchsi guličiek do polievky, ktoré sa podobali tým, čo sme mávali v školskej jedálni, no aj tak neviem, čo to vlastne je. Uvarili sme guličky s bujónom a najedli sme sa. Ešte sme pred západom slnka stihli uvariť čaj. Oskar zapadol v jednom okamihu a v tej istej chvíli nastala podľa púštneho zvyku hrozná zima. Navliekli sme na seba všetky zvyšné veci. Ja som mal na sebe desať vrstiev - sedem tričiek, košeľu, bonekanku a šušťák. Potom sme odišli, no bola už dosť tma, a tak sme netrafili na cestu, ktorou sme prišli, ale stanicu sme našli. Bola ľudoprázdna, tak sme ju zapĺňali pískaním a pospevovaním. Skočili sme pozrieť náčelníka stanice, typického úradníka, ktorý nám citoval zákony a nariadenia, z ktorých vyplynulo, že nie je možné, aby si cudzinec kúpil lístok do Číny kdekoľvek inde ako v Ulaan-Baatare. Povedal, že nechápe, ako ľudí vôbec môže napadnúť, že na hraniciach v Zamin-Uude sa dá kúpiť lístok do Číny! Fakt na to bol krátky, to bolo zjavné. Kretén. To by nám musel niekto povedať. Ale aj tak by sme si nekupovali lístok z UB do Číny, pretože ten je niekoľkonásobne predražený. Jednako som však potlačil úsmev, pretože som tušil, že to bude v pohode. Konečne povedal, že ak bude voľné miesto, AK, tak môžeme nastúpiť a zaplatiť vo vlaku. Ešte sme sa spýtali, či nemôžeme prespať niekde v zákutí stanice, na chodbe, alebo tak, no zasa sme počuli len akési citáty z železničných nariadení, ktoré hovorili o bezpečnostných opatreniach a protipožiarnych opatreniach a že nie. Tak sme si vonku ďalej pískali, aby sme sa zohriali a zahnali nudu. Čakali sme vlak 21:30. O štvrť na desať prišli pohraničníci, tak sme pre istotu nasadili xichty porazených a skočili za tým debilkom náčelníkom, čo nás minule poslal nazad. Pozrel si víza kritickým okom a povedal, zrejme uspokojený svojou zásluhou, že ak bude voľné miesto, on nás do Číny pustí. Máme vraj ísť do 4tého čínskeho vozňa za lokomotívou (šiesty vozeň celkovo), kde bude náčelník vlaku, a spýtať sa ho. // Vlak prišiel okolo desiatej. Náčelník vlaku povedal, že môžme cestovať. Posledná krátka debata a rozhodli sme sa, že to riskneme a nasadneme - je to luxus vlak, a tak sa nás Číňania hádam nebudú pýtať na prachy. Posadili nás do super komfortného kupé k akémusi Číňanovi v obleku, o ktorom sme sa dozvedeli, že vlastní alebo pracuje v jednej čínskej reštike v Leningrade a teraz ide domov do Pekingu. Dali sme mu pár slovenských mincí, len tak, načo on sa spýtal čo zato, a tak sme povedali dolár a on nám dal osem juanov. Super. Naučil som sa písať Peking: _______ a pri čaji som sa v tej eufórii s Daliborom stavil o ten dolár, že prejdeme. Z reprákov hrala klasická hudba a vonku sa mihali ostnaté drôty ostrej hranice. Za prechod hranicou sme zaplatili po 5 (PÄŤ) dolárov... O štyri kilometre ďalej sme prežili šok. // Bolo asi trištvrte na dvanásť, keď sme sa dokotúľali do úžasnej záplavy svetiel a hudby z pouličných tlampačov. Na peróne v pozore stáli pohraničníci. Perfektná moderná staničná budova, z ktorej do noci žiarili čínske znaky správu, že sme v Erliane, Čína. Po tmavej zadrbanej stanici v Zamin-Uude sme boli uchvátení tým svetlom a zjavne vyššou úrovňou. Nastala minúta pravdy a tŕpli sme, keď prišla ženská a pozrela nám do pasov, ale nič nepovedala a vrátila nám ich. Vyzeralo to, že len kontrolovala, či nie sme na nejakom zozname, neviem. Vypísali sme si s Číňanovou pomocou také lístočky kto sme a kam ideme, ktoré boli len v čínštine a v mongolštine. Potom sme s obavami sledovali asi piatich oficierov, čo sa postupne blížili k nášmu kupé. Odrazu boli u nás a pýtali pasy. A potom buchli pečiatky, už s dátumom: 24.10.1994. Boli sme v Číne! // Poznámka: Mongolsko sme opustili po 23 dňoch, z ktorých väčšinu sme strávili v Ulaan-Baatare. Do Číny sme vstúpili s nasledovným rozpočtom: US$ 1020 v šekoch, US$ 37 hotovosť. Od začiatku cesty sme minuli US$ 1639 - US$ 1057 = US$ 582, v čom samozrejme najviac figuruje položka vízum plus pokuta spolu 190 dolárov. Po 35 dňoch teda máme priemer obaja spolu US$ 16.63 / deň (US$ 8.31 (249.43 Sk) na osobu a deň), čo je zlé. Pred zaplatením pokuty sme mali priemer obaja spolu asi 10.5 / deň.

Pondelok 24. októbra 1994

Pondelok 24.10.1994 036: 12:44(+7)-5:44CET - vlak do Jiningu. // Začiatok šiesteho týždňa! // Vystúpili sme a plácli sme si. Chcel som pobozkať čínsku pôdu, no bol tam iba betón, tak som to neurobil. Dalibor s báglom vyskakoval a robil nožničky ako baleťák. V stanici teplo, čisto, svetlo. Za stanicou rada stánkov narvaných potravinami. Hneď sme minuli zárobok z vlaku na veľkú čokoládu za tri juany a dve plechovky piva po 2.5 a štrng, dopekla sme v Číne! // Z vlaku, ktorým sme prišli, vystúpili všetci cestujúci, pretože vagóny sa mali prekladať na iné podvozky. Čína má totiž užší rozchod koľajníc ako Rusi (Mongoli). Nie je vraj nutné, aby človek vystúpil, no trvá to asi dve hodiny. Takže napriek nočnej hodine všetci vystúpili a postávali pri stánkoch tam, kde my. Bola tam veľká skupina zápaďákov. Väčšinou mladí ľudia. Všimli sme si ich, keď v hlúčiku komusi spievali Happy Birthday a tak. Super spoločnosť. Vysvitlo, že sa dali dokopy až vo vlaku, všetko sú to individuálni cestovatelia. Lenže Rusi dávajú cudzincov (platiacich valutami) do jedného vozňa. Boli tam Fíni, Švédi, Angličania, Nemci, no spústa národností. Debatovali sme o našich plánoch. Myslím, že sme ich dosť ohúrili tým, že sme Rusko a Mongolsko prešli na vlastnú päsť a za domáce ceny a tým, že ideme do Thajska a Indie. Ale ani oni neboli mäkkí. Boli tam chalani, čo sa chystajú prejsť Vietnam na motorke, jeden Angličan, čo slúžil minulý rok v UN Military Troops v Kambodži(!), skupinka chystajúca sa prejsť autobusom z Golmudu cez celé Himaláje autobusom do Lhasy (teraz, v zime - cesta vedie aj cez výšku päť tisíc metrov!). Len tak hučalo, ako sme si rýchlo vymieňali informácie. Angličan, čo bol v Kambodži vravel, že by sme si tam v UN teoreticky mohli zarobiť - ako vodiči náklaďákov alebo tak. A že Kambodža sa DÁ prejsť. Autobusom, lebo trať je nepriechodná. Aj ktosi ďalší, kto prešiel Kambodžu, sa pridal do rozhovoru. Takže je tu nádej, že nebudeme plávať z Vietnamu do Thajska, ale že prejdeme cez Kambodžu a uvidíme Angkor Wat, môj sen! Tiež sme zisťovali možný prechod z Indonézie do Austrálie, boli tam ľudia, čo to prešli, vraj je to OK. // Boli to hrozne zvláštne okamžiky, super sme si rozumeli. Všetko zaujímaví ľudia, inteligentní, skúsení a tak. Hrozne ľutujem, že som si s nimi všetkými nevymenil adresy - takýchto ľudí doma nikdy nestretnem. A ešte ktosi tam bol. Slovák zo Štúrova! Okolo päťdesiat. V roku 1968 emigroval do Švédska!!! Takže sme pokecali po slovensky... na tej čínskej stanici. Išiel práve so svojou švédskou ženou na Filipíny, aby tam strávili pár mesiacov. Minulý rok sa takto túlali po Thajsku. Im som dal vizitku, aby sa ozvali, keď budú na Slovensku. Hm. Pýtal som sa jeho ženy, či vie po slovensky - každý rok totiž navštevujú manželovu domovinu. Ona že nie, ale zato celkom obstojne hovorí maďarsky... to v Štúrove využije viac. // My sme ďalej necestovali. Vlak ešte dlho stál na stanici. Potom okolo druhej alebo tak sa pohol a my s Dalom sme tam stáli a všetci tí nádherní ľudia z vlaku nám kývali a volali "Good luck, friends!" a bolo to hrozne pekné. A smutné, že si to nemôžme dovoliť tiež. // Ostali sme na stanici sami, teda okrem železničiarov. Tí sa čudovali, že sme neodišli tým vlakom, no vysvetlili sme im, že čakáme do zajtra na priateľov z Austrálie. Nebola to celkom pravda - totiž nechceli sme platiť bohviekoľko za ďalšiu cestu v tom rýchliku. Za medzinárodný rýchlik by sme minuli priveľa peňazí. // Poznámka: Jeden rozdiel bol medzi nami a všetkými tými cestovateľmi. Ako sa o nejakom svojom pláne vyjadril jeden dobrodruh: "Ak to nepôjde inak, pôjdem do vedľajšej krajiny lietadlom." Asi tak. // Daliborovi sa spať nechcelo, no ja som si spojil dve kreslá (dávno som nevidel také perfektné kreslá na stanici) v teplučkej hale, našil sa do spacaku a pospal do rána. // Zobudil som sa o pol ôsmej, keď na stanici začal obvyklý ruch. Dalibor už bol hore, pretože sa mu nechcelo vybrať spacak a v noci prestali kúriť, takže mu bolo zima. Kým som sa balil vysvitlo, že ten vlak, čo vidíme stáť vonku, ide do Jinningu, nášho najbližšieho cieľa. Rozhodli sme sa ísť práve tam, lebo je to prvé väčšie mesto za púšťou. Odtiaľ môžeme stopovať do Da-Tongu a do Pekingu. Dalibor išiel kúpiť lístky, no mal len doláre, takže ho dobre obabrali a kúpil 100 juanov za US$ __ a za lístok zaplatil 2 * 45 = 90 juanov, teda asi 2 * US$ __, no je to len 400 km... Škoda - nemal to urobiť tak narýchlo, tie peniaze by sa nám ešte zišli. Nasadli sme do vlaku, pravidelný odchod 8:22. Neviem kam ten vlak ďalej pokračuje, no v Jiningu odbočuje zo severojužnej trasy na západ. // Vlak nám vzal dych. Doslova. Vo vagóne bolo napchaté celé obrovské mračno cigaretového dymu. V celom vlaku sa veselo fajčilo. Asi z toho tabaku tuhnú sliny, pretože každý v jednom kuse pľuval na zem. Vlak bol podobný typ ako náš osobák, no zdalo sa mi, že vagóny sú dlhšie ako naše. Na jednej strane sú sedadlá pre troch, na druhej pre dvoch. Trochu väčšie stolíky pod oknami. Zaujímavé je, že okná sa v čínskom vlaku otvárajú zospodu. A na dvakrát - okná sú totiž zdvojené a každé sa vyťahuje osobitne. Z reproduktorov neprestajne znela čínština a hudba, zrejme rádio, ale keď sme kdesi zastavili, sprievodčička v reprákoch ohlásila stanicu. Predaj vo vlaku zabezpečovali sprievodkyne a personál, ktorí chodili s úzkymi kovovými vozíkmi a ponúkali všelijaké semienka, pivo, pečené sliepky aj s hlavami a prstami na nohách, atď. Kúpili sme si pečené fazuľky za 3 juany (11.30 Sk) - riadne drahé. Ľudia navôkol sa napchávali kadečím, no typickou činnosťou cestujúcich bolo okrem fajčenia a pľuvania na zem konzumovanie slnečnicových semienok. Šupky z nich samozrejme tiež prskali okolo seba. Mongolské oriešky teda vystriedala slnečnica. Inak ale veľmi veselo - tá hudba, ľudia, pekné mladé sprievodkyne, jedlo. Pohoda. Šialene ma ale bolela hlava z toho dymu, takže som väčšinu času nasával kyslík cez pootvorené okno. // Krajina vonku sa dlho podobala na južné Mongolsko. Púšť Gobi zasahuje ešte ďaleko do Číny. Išli sme cez provinciu Vnútorné Mongolsko, čo je autonómna čínska provincia. Nie je tam takmer nič, no v minulosti bola táto oblasť stále predmetom bojov medzi Čínou a Mongolskom. (+sem viac o Inner Mongolia z LP). No predsa bola iná. Nikde nebolo vidno jurty a pastieri ovcí, ktorých sme videli, nesedeli na koňoch, nemali na sebe plášte ako Mongoli, ale akési montérky a kožušinové čapice a v ruke palica. Žiadny kôň. Zato veľa tiav. No ale dedinky boli šok! Domy postavené jeden na druhom, všetky postavené z tehál z nepálenej hliny, takže to vyzeralo ako dedina uplácaná zo žltej ílovitej hliny. V tom čierne prasatá a ľudia a odpadky. Potom sa krajina začala meniť. Postupne sa objavovalo čoraz viac tenkých stromčekov, ktoré začali vytvárať malé hájiky. Objavili sa aj obrábané políčka a na nich pribúdalo ľudí, asi išlo o zemiaky, ťažko by tam dopestovali niečo náročnejšie. Pokecali sme s jedným mladým Číňanom, čo vedel trochu anglicky, lebo robil manažera nejakého metalurgického koncernu v B..... (Inner Mongolia). Všetci naokolo čumeli, keď sme vybalili peceň chleba ešte zo Zamin-Uudu a zjedli ho so soľou (cesnak sme z ohľaduplnosti nejedli, hoci aj som mal chuť na spravodlivú odplatu za ten dym). // Okrem pľuvancov sa na zem hádže aj všetko ostatné, čo je zbytočné - zvyšky jedla, papiere, atď. Každé dve hodiny prejde vozňom sprievodkyňa a všetky smeti pozametá (všetci cestujúci poslušne zdvihnú nohy). Bol som fascinovaný, keď som medzi odpadkami uvidel ohlodanú baraniu lebku... // Vonku hlinené dediny a dážď so snehom, vo vnútri plno Číňanov hrajúcich karty - taký bol kolorit, keď sa z reprákov ozval Maláskov klavír a známa hudba štúdia Jezerka... bolo to neuveriteľné. Vonku sme videli jachať skutočnú parnú lokomotívu... Neveril som, že nejakú v živote uvidím skutočne v prevádzke. Hádam sa aj nejakou odvezieme, v Číne ich je plno. V Da-Tongu, kam pôjdeme za sochami z Jiningu, sa parné lokomotívy vyrábali až do roku 1989 - bolo to posledné miesto v Číne. Odvtedy sa vyrábajú len elektrické a dieslové rušne. Dozvedeli sme sa, že keby sme si lístok do Jiningu dali kúpiť Číňanovi, vyšlo by nás to 2 * 15 juanov (nie 2 * 45...). // Konečne po vyše 7.5 hodiny sme prišli do Jiningu. Chceli sme vystúpiť, no náš Číňan nám povedal, že bude lepšie, ak vystúpime na južnej stanici - tam budeme mať bližšie k výpadovke na Da-Tong. Toto je severná stanica. Tá dobrá duša nám ušetrila veľa času. Asi o 16:15 sme teda vystúpili na južnej stanici. Pri východe z areálu stanice sme ešte museli ukázať lístky - v Číne sa preto len ťažko dá "prespať" a odviezť sa ďalej, ako platí lístok. Boli sme trochu zaskočení veľkosťou mesta a bolo jasné, že budeme radi, ak sa nám pred zotmením podarí dostať sa za mesto, nieto ešte stopovať do Da-Tongu. Scénka ako z filmu. Všade okolo plno ľudí a bicyklov, veľké svietiace a farebné čínske znaky reklamy obchodov, reštaurácií a hotelov. Medzi bicyklami vraky autobusov, áut, traktorov a povozov. Všetci trúbia o dušu a motajú sa sem a tam. K tomu ešte pedicaby, teda šlapacie trojkolesové vozítka s miestom na sedenie. Taký bicyklový rikša. Pred stanicou ich boli mraky. Ich majitelia sa na nás okamžite vrhli, aby nás uniesli, no samozrejme nedali sme sa. Zaujali nás autobusy postávajúce v strede námestia, tak sme sa spýtali na Da-Tong. "DA-TONG, DA-TONG" - okamžite celé námestie vedelo, že ideme do Da-Tongu. Všetci odrazu začali kričať a ukazovať na jeden autobus. Super. Vošli sme dnu a vodiči si nás vzali k sebe na motor. Cenu sme dohovárali vopred. Vraj 24 za dvoch. To sú 3 doláre. Začali sme sa jednať, no nešlo to, tá cena bola asi OK. Ale aj tak sme vyhrali, pretože sme dali len 20 juanov a pár slovenských mincí. Pomocou príručky sme vysvetlili, že sme z Československa (ŤIE-KUO) a oni nakoniec že OK, ale nedajú nám lístky (a prachy si rozdelia). To nám vyhovovalo. Fajn. Všetci konečne nastúpili a zaplatili za úžasného kriku šoféra a sprievodcu (či sprievodkyne, na pohlaví tej osoby sme sa s Dalom nevedeli zhodnúť), pretože motor už bežal a tak sa inak nedalo. Konečne sme vyrazili do ulíc. Somáre a vozy, stovky bicyklov, pedicaby, náklaďáky, čierne svine a takmer žiadny osobák, nesmierny chaos. Nechápem, ako je možné, že sme nikoho z tých cyklistov neprešli, alebo že sme nevideli žiadne mŕtvoly na ceste. Obieha sa tu s centimetrovými rezervami, pričom stroje viac nedržia pohromade, ako držia. Samozrejme sme trúbili a vodič k tomu dodával šťavnatý komentár. Okolo ulice stovky obchodíkov, ovocie, plno tovaru, obuvníci, čističi topánok, dopekla, nestíhal som registrovať všetko naokolo, všetko bolo také nové! S Daliborom sme už nič nehovorili, došli nám slová. Príšerná cesta, plná dier a vĺn a kameňov, no náš túlavý autobus bol na to zvyknutý, veď iste prežil viac ako my s Daliborom dokopy. Iba občas vysmädol, tak mu vodič nalieval vodu do chladiča a išlo sa ďalej. Napadlo ma, že ako pôjdeme na juh, bude sa stále neskôr stmievať a dĺžka dňa a noci sa bude vyrovnávať. Úplne rovnaká bude v deň zimnej rovnodennosti na obratníku Raka (tam bude vtedy "posunutý rovník", ak sa nemýlim, hi hi hi). Premýšľal som aj o našej ďalšej ceste, o Číne a o článkoch, ktoré o nej napíšem. Okrem iného chcem urobiť reportáž o školách a o kontrole rastu populácie. Asi o ôsmej sme zastavili, pretože cesta bola zatarasená náklaďákmi stojacimi v obidvoch prúdoch. Za tú polhodinu, čo sme tam stáli, za nám nepodarilo pochopiť, čo sa dialo. Vyzeralo to ako stávka vodičov náklaďákov, lebo sme nevideli žiadnu havárku ani barikády na ceste a okolo pol deviatej sa náklaďáky v pohode pohli a išli si po svojom. Pokračovali sme v ceste. Hľadali sme s Dalom tabuľku Da-Tong (_____), no nikde nič. Hrozne sme sa vliekli. Do miliónového Da-Tongu mesta uhlia a jaskynného komplexu Jungang, sme dorazili asi o desiatej. // Ovšem, vôbec to nevyzeralo na veľkomesto. Tma, ticho. S Daliborom sme sa v autobuse vadili, či pôjdeme pešo smerom k jaskyniam a za mestom niekde prespíme v stane, alebo prespíme v hoteli a ďalej pôjdeme až zajtra. Hotel bol môj nápad, pretože bolo neskoro a zima a veď k jaskyniam je to ďaleko, nebudeme tam v noci šľapať. Keď sme už boli v meste, bolo jasné, že len von z mesta je to zo desať kilometrov, tak sme hľadali hotel. Podľa mapky bol však aj hotel 4-5 kilometrov ďaleko, mesto je to obrovské. Našťastie nás chytil akýsi džíp s vojakmi. Nechceli platiť a hodili nás k hotelu Datong. Podľa príručky ('90) tam noc stála 10 juanov, no už prvý pohľad na grandióznu budovu, koberec na schodoch, taxíky a dvere na fotobunku dávali tušiť hiltonovské ceny, čo sa potvrdilo, najlacnejšia izba vyšla na 80 pre jedného. Prešli sme k druhému a podľa príručky poslednému hotelu, ktorý v Da-Tongu prijíma cudzincov, tam obdobný luxus -pôvodná cena 15, teraz od 27 (tiež veľa, vyše tri doláre) po dvesto. Tak sme odišli. Lenže nebolo kam ísť. Ulice takmer prázdne, zima. Pár ľudí sme sa pýtali na hotel, no stále nás posielali do tých dvoch luxusov. V poslednom otvorenom stánku sme kúpili dve buchty a luncheon meat. Hneď sme to zjedli, aj keď tie buchty boli sladké. Boli sme veľmi hladní. Videli sme veľkú budovu Bank of China, takže to riešilo náš finančný problém. Ak budeme potrebovať, zmeníme si tu AmEx šeky a vrátili sme sa do Jungang hotela, aby sme sme tam prespali za tých 2 * 27 juanov. Ženská na recepcii nám suverénne napočítala dvesto (typické, najvyššia sadzba). Reku chceme dormitory (viac postelí v jednej miestnosti), po 27 juanov. Potom z nej vypadlo, že tam je všetko obsadené. No nemohla nám to povedať už keď sme tam boli prvýkrát? Bohužiaľ, no bez ľútosti. Tak sme druhýkrát mávli rukou nad tým hotelom a vydali sa kráčať tých niekoľko kilometrov po bulvári ku stanici, že tam prespíme. Stále sme sa pýtali chodcov na lacný hotel, no s tými pár frázami z knihy sme im nevedeli vysvetliť, že chceme niečo iné, ako tie dva drahé hotely. Všetci nás tam posielali. Boli sme unavení a s nervami na konci. Aj príručka vraví, že sú to jediné dva hotely, ktoré v Da-Tongu akceptujú cudzincov. Pre miliónové mesto sa mi to ale zdalo málo. V jednom bufete sa ešte svietilo, bola to taká malá reštika so štyrmi stolmi a lacným jedlom. Tam nám konečne poradili blízky hotel, tak sme tam išli, no namiesto neho sme našli partiu mládeže na bicykloch. Bola to akási hudobná skupina - celí rozjasaní sa vracali sa z predstavenia. Tí nás zaviedli k hotelu. Znova prepych. Stotri hodín s rôznymi časmi na svete (ovšem chybne prepočítané posuny). Mysleli sme, že aj toto je v keli, ale pekná recepčná nám pomohla. Dala nám 100 juanovú izbu so štyrmi lôžkami tak, že sme zaplatili len 2 * 25. Koberce na schodoch, reštaurácia, zrkadlá, ďalšia pekná ženská pre všetko na poschodí. Izba so štyrmi veľkými posteľami, pekné závesy, stôl, perfektné kreslá, stolík, termoska s horúcou vodou, šálky a čaj, lampička a televízor. Zhodili sme veci a vyšli za roh do toho bufetu. Stále to tam žilo. Iba jeden stôl bol voľný. Objednali sme si to, čo sme videli u susedov - veľké porcie akýchsi hrubých rezancov po 7 juanov. Potom sa k nám anglicky ozval taký mladík odvedľa a pozval nás k jeho stolu. Bol tam s kamarátom a nejakou ženskou. Vysvitlo, že kamarát je jeho brat Jen a tá ženská je bratovo dievča. On sa volal Je. Ovšemže obaja mali dlhšie mená, no tie sme si nevedeli zapamätať, tak sme sa dohodli radšej na skratkách. Meno dievčaťa sme sa nedozvedeli. Nikto nám ju nepredstavil a ona sama sedela utiahnutá a tichá. Mala smutné oči a od začiatku som mal pocit, že sa veľmi nezabáva. Kecali sme o všetkom, no s problémami, lebo Je nevedel anglicky viac ako slabo. Všetci v reštaurácii čumeli, ako jeme s paličkami a úžasne sa zabávali, aj keď sme si mysleli, že už to vieme. Je potom objednal ďalšie porcie a pivo a vyhlásil, že dnes platí on. Prejavili sme len chabý odpor a ďalej sme sledovali, ako sa nás tí dvaja pokúšajú opiť. Ovšem v porovnaní s naším pivom to bola limonáda, takže sme čoskoro my sledovali, ako sa našli hostitelia potácajú v sede a opakujú si stále odznova tie isté filozofické myšlienky. K tej svojej sa Jen správal ako k slúžke. Keď čosi povedala, tak jej vylial na stôl kolu, čo pila. Nato sa ona zbalila a odbehla a Jen sa ani nenamáhal ísť za ňou. Krátko potom, už boli asi dve, sme sa rozlúčili a dohodli sa na stretnutí zajtra v noci zasa tu. // Náš hotel bol zatvorený a úplne tmavý. Klopali sme a volali "halo" na čierne okná. Nijako sa mi nevidela predstava, že sme zaplatili hotel našim ruksakom a my ostaneme spať vonku. No o chvíľku sa rozsvietilo a dievčatá (medzi personálom nebol jeden muž) nám otvorili vchod. // Už sme ležali, keď Dalibor prehlásil, že v bufete zabudol ľadvinku s ruským slovníkom a kartami KMS a ISIC. No ale veď to sa tam nestratí, zastavíme sa tam ráno. // Poznámka: Dalibor dosť kašle, asi následkom tej studenej noci vo vlaku do Zamin-Uudu, alebo ako sme celý deň sedeli v púšti. Ja som trocha prechladol na močové cesty - x krát denne chodím na WC. Ešte nikdy sa mi to nestalo, ale myslím, že je to OK. Zakrátko už budeme mať tepla viac než by sme radi...

Utorok 25. októbra 1994

Utorok 25.10.1994 037:

Streda 26. októbra 1994

Streda 26.10.1994 038:

Štvrtok 27. októbra 1994

Štvrtok 27.10.1994 039:

Piatok 28. októbra 1994

Piatok 28.10.1994 040:

Sobota 29. októbra 1994

Sobota 29.10.1994 041:

Nedeľa 30. októbra 1994

Nedeľa 30.10.1994 042:

Pondelok 31. októbra 1994

Pondelok 31.10.1994 043: Z "International Telecom and Post Office" som chcel kratučko zavolať domov medzi jednou a pol druhou tak, aby doma bolo práve 6:00 - 6:30, teda budú určite doma. Sľúbil som to v liste z UB. Len že sme OK v Pekingu. Ovšem "meiyou" - z Číny sa na Slovensko na ÚV telefonovať nedá... Tak ma napadlo poslať telegram a nahustiť slová dohromady. OK - cena je tri juany za slovo. Vypotil som zhustenú správu s dĺžkou asi päť slov a bola v tom aj adresa. Všetko v poriadku, ženská vytiahla katalóg a nalistovala si Czechoslovakia a dokonca Poprad! Potom ale vyhlásila, že minimálny počet slov je sedem. A maximálny počet písmen v slove 10. Takže som za 21 juanov poslal toto: "FULOPP BLOKGRUN POPRAD PEKINGSMEO KNEMOZNOVO LATNAPISEM ETOMYDALO". Krajinu som písať nemusel (asi že je zahrnutá v tom kóde). Budú to vraj doma mať do 6-tich hodín, teda keď tu bude 19:30 a doma 12:30 - o hodinu menej ako keď som to tu poslal! Super! Ešte čosi o cenách pošty v Pekingu: list do 20g 2.20 international, 0.1 Čína, 0.6 Hong Kong, Taiwan a Macao; pohľadnica 1.6 international, ak letecky, tak 0.7 za každých 10 gramov, sama pohľadnica sa berie ako desať gramov. Small packet 501-1000g 31.50, 1001-2000g 58.50; printed matters (iba v papieri, nie v krabici!) 501-1000g 23.70, 1001-2000g 39.10 + za každých ďalších 1000g 16.50 Y. Existuje aj a najlacnejšia je seamail.
 

  
Tomáš J. Fülöpp, Dalibor Šebest
 
1. Oct 1994 ~ 31. Oct 1994, Ulaan-Baatar, Mongolia

 Asia At Dawn Dalibor Šebest Asia

Return to the article list.