Cyklistický okruh Bratislava - Sopron - Wien - Bratislava

Edited by Vacilando. Last updated 13. November, 2015.

Cesta bicyklami, s kamarátom Janom Halcinom, z Bratislavy cez maďarský Sopron do Viedne, a potom naspäť do Bratislavy. Vlastne veľmi krátky trip. Ale bola to moja prvá cesta bicyklom za hranice. A moja prvá návšteva Viedne.

16. July 1991

V porovnaní so západom boli vtedy naše finančné možnosti nesmierne biedne. Bloček z Všeobecnej úverovej banky mi ale vraví, že som 12. júla vymenil na tie časy dosť veľa - 300 šilingov za 753 Kčs a 200 forintov za 90 korún. A išlo sa. Vlakom z Popradu, naše favority naložené v batožinovom vozni.
 
Neviem kde sme vystupovali - nebolo to na Hlavnej stanici. Na hnedom kartónovom lístku je napísané Lamač, ale ja mám pocit, že sme išli kamsi južnejšie a východnejšie.
 
Myslím, že do Maďarska sme prešli prechodom Čunovo/Rajka. Nasledovala nedozierna maďarská rovina. So skúsenosťami spod Tatier som si dovtedy stále myslel, že na rovine sa dobre bicykluje. Tu som si však uvedomil, že kým kopce vedú nahor, rovnako často aj klesajú, avšak rovina neposkytuje žiadny oddych - človek musí neprestajne ťahať.
 
Bolo horúco. Oddýchli sme si pri nejakom jazere. Kde, to vie len fotka..
 
Spali sme tuším ešte v Maďarsku. Netuším kde. Fotografia prezrádza aspoň výzor miesta - už spľasnutý stan vo vysokej tráve medzi stromami.

17. July 1991

Maďarský Sopron a potom už hranica do Rakúska. Zázrak - do Rakúska, len tak, s pasom. A po prvý raz v živote!
 
Krajina sa trochu zvlnila, čo paradoxne znamenalo oddych. A čoskoro sa na obzore začínala zjavovať aglomerácia Viedne. Pri cestnej tabuľke s označením "Wien" sme jasali.
 
Strašne som túžil ísť do Prátra a do centra mesta. Pri Viedni nás ale zastihol príšerný lejak, a tak sme si povedali, že sa nedá nič robiť, musíme nájsť kemping a ostať tam na noc. Hľadali sme ho celé hodiny.
 
Keď sme v jednom momente, už úplne premočení, prechádzali okolo telefónnej búdky, napadlo nás, že sa v nej aspoň na chvíľu schováme a oddýchneme si od prúdov dažďa. Tak sme opreli bicykle a obaja sa vtesnali do malej búdky... a začali sa príšerne smiať. Telefónna búdka totiž stála v nejakej preliačine a tak hoci vo vnútri vďaka strieške nepršalo, voda nám siahala takmer po kolená!
 
Do kempu Neue Donau sme sa ale ani potom nevedeli dostať, hoci sme boli hrozne blízko. S premočenými zvyškami mapy, ktorá aj za sucha bola úplne na nič, sme sa drkotavou nemčinou pýtali ľudí na smer tak dlho, až nám jeden povedal nasadajte - a odviezol nás aj s bicyklami do pár minút vzdialeného kempu.
 
Podľa účtu sme sa tam zaregistrovali o 20:06. Vyšlo nás to každého nehoráznych 77 šilingov, ale keď sme si v daždi rozložili stan a vyzuli čvachtajúce topánky, boli sme tí najšťastnejší ľudia na svete!

18. July 1991

Ráno sme zbalili stan, obuli samozrejme stále mokré topánky, zaplatili (účet o 8:27 hod) a išlo sa ďalej.
 
Boli sme blízko diaľnice a podľa tej strašnej mapy sme usúdili, že to pre nás znamená skratku smerom do centra. Musel to byť parádny obraz - dvaja šráci s ťažkými báglami na bicykloch si to úplne vážne pedálujú hore nájazdom na jednu z viedenských diaľničných motaníc. Čoskoro nás ale divo trúbiaci šoféri ťukajúci si na čelo a blikajúci svetlami presvedčili o tom, že na diaľnici nie sme na bicykloch vítaní. Bolo nám to čudné a dodnes viem prečo: ja som bol presvedčený, že ak pôjdeme za tou hrubou bielou čiarou po strane, nič sa nám nemôže stať. Bolo to čosi ako tvrdenie, že zvieratá nemajú vlastný rozum - nemohol som to prijať za svoje, ale musel som cúvnuť pred tlakom všeobecnej mienky.
 
Fakticky neviem, či sme v tom Prátri nakoniec boli. Mám odložený maličký pokladničný účet na 49.90 šilingov z 18. júla o 14:01. To vyzerá ako statočná platba za ozajstný sen. Ale istý si nie som. Fotky s ruskými kolami ale máme.
 
Potom sme išli do centra mesta. Prvý raz v slávnej Viedni. Imponovali mi všadeprítomné dlažby. Dojali ma kočiare ťahané koňmi - aj keď vozili len turistov. Stephansdom. Ani sme si nevšímali, že stále prší.
 
Bežná zmrzlina kdesi v centre Viedne, ktorú som si zapamätal ako dovtedy najväčšiu, ale zároveň najdrahšiu v mojom živote. U nás bola vtedy tuším ešte stále porcia za korunu. Tam sme zaplatili tuším 15 šilingov, alebo tak nejako. Pamätám si tiež, že som vtedy prvý raz jedol zmrzlinu nie z takej mechanickej lyžice, ale ženská ju takou lopatkou vmazávala do kornútku až urobila velikánsky kopec. Chutila božsky - asi nie tak pre prísady, ale vďaka svojej cene a tomu, že bola ozaj viedenská.
 
Spomínal som na Mamku ako tam (a v Grazi) v marci 1986 bola so svojím šéfom z popradského oddelenia biochémie na služobke u firmy AVL, ktorá ich už od Perestrojky zásobovala medicínskou technológiou. Jej ceste predchádzalo šílené papierovanie. Na vysvietenej Mariahilfestrasse sa Mamka v jednom okamihu rozplakala pri myšlienke, že jej deti "toto nikdy neuvidia". A ja som tam stál. Bez víza, bez devízového prísľubu, bez oštary s tajnými.
A bez chuti tam ostať!
("Moj zlaty, tesim sa ze aj to si pamatas.Bolo to v marci 1986. A boli sme aj v Grazi.To bolo za hlbokej totality a vtedy som prvykrat videla kapitalisticky Zapad, o ktorom tolko hovorili oma a a opa.Velmi som si vtedy zelala, aby moje deti raz videli aspon Mariahilfestrasse vo Viedni.. No chvalabohu, dopadlo to nad moje ocakavanie." 1. October 2003)
 
Úsek z centra až na československú hranicu v Petržalke prešli takmer bez zastavenia. Znovu som si overil moju osobnú teóriu, ktorá vraví, že premočené topánky sa nemajú sušiť ale obuť, pretože na nohách oschnú skôr. Ešte na rakúskej strane som si uvedomil, že ich mám suché.
 
Doma v ČSFR. Už bola zasa noc. Bratislava sa nám zdala šílene tmavá a pustá. Kdesi neďaleko Prioru, v nočnom bufáči s okienkom na ulicu, sme si dali niečo na jedenie. Iste som tej špiny a nevľúdnosti videl viac než jej bolo. Vtedy som bol ešte priveľkým fanúšikom Západu :(
 
Nočákom domov. Ešte vypísať batožinový lístok a uviazať ho motúzikom na bicykel, a potom ľahký spánok na sedadle poloprázdneho vlaku...

19. July 1991

... až kým sa na svitaní za oknom neobjavili Tatry a povedomé obrysy Popradu a nášho sídliska.
 
Neskôr, po vyvolaní fotiek, som zistil, že fotoaparát (už neviem ktorý) mi statočne osvetlil každú jednu z týchto ešte čiernobielych fotiek (myslím, že som si ich ešte sám vyvolával); cez to všetko ale tento výlet svojou prvosťou pre mňa znamenal tak veľmi veľa.
 
...
 
Myslím, že som si v tom období písal denník, tak ho raz nájdem a dopíšem viac autentických dojmov. Sám som zvedavý, aké veľkooké dojmy mal dvadsaťročný Tomáš z rozprávkami opradeného Západu...
 

   
16. Jul 1991 ~ 19. Jul 1991, Wien, Austria

 travel Ján Halcin bicycle Sopron Wien Bratislava

Return to the article list.