Front pod Kopským sedlom

Edited by Vacilando. Last updated 11. February, 2017.

Zo spomienok Alojza Krupicera, Chatára na Zbojníckej chate, pod Rysmi, na Votrubovej chate a Kežmarskej chate.

V jeseni, keď smrekovec dostáva pomarančovú farbu, schádzal chatár z Kežmarskej dolu na Bielu vodu. Na chrbte plecniak, v ústach cigaretu, ruky vo vrecku. Potok čľapkal svoju pieseň, keď chatár začul ostrý hvizd a potom, ani nevie skade, sa  ozval výstrel.  „Otca jeho všivavého“, zahundral,“ ktosi po mne strieľa“.  Nemeškal, skočil do húštiny a ňou sa pomaly predieral nadol. Naspäť do chaty sa vracal v noci, no natretí deň ráno, keď zasa bolo nutné zísť na nákup do osady, velebné ticho doliny prerušil ďalší výstrel.  „Ani teraz si netrafil“, precedil chatár pomedzi pevne stisnuté zuby a pomaly sa plížil cez mladinu.  Na ceste z Tatranskej Kotliny do Tatranskej  Lomnice videl kolónu nemeckých vojakov.  „Tých sa nebojím“, pomyslel si a kráčal dlhým krokom krajom cesty.  „Tí tunajší , spišskí Nemci , sú pre mňa nebezpečnejší“, uvažoval,  „z nich po mne niekto pasie“.

Od pravdy nebol ďaleko. Nájomcami okolitých chát, na Zelenom plese,  Šalvejovom prameni a Protežke boli Nemci, iba Kežmarská chata bola v tom štvoruholníku v slovenských rukách, hoci meno toho chatára - Krupicer - nebolo práve slovenské, no aj s krstným menom Alojz Krupicer, to znie už lepšie. Vo Vysokých Tatrách chatárčil vtedy už štrnásty rok.  Začínal ako nosič na Zbojníckej, bol prvým chatárom v našej najvyššej chate pod Rysmi, stade prešiel na Votrubovu chatu, čo stála pod Kopským sedlom, a keď za vojny vybudovali Kežmarskú chatu, presťahoval svojich pár  zvrškov spod sedla k Bielym plesám a mohol tam žiť celkom spokojne a šťastne, po večeroch s návštevníkmi popíjať teplý grog, rozprávať o svojich zážitkoch, alebo sa škriabať na Jastrabiu vežu, Čierny, či Kolový štít po starých i nových horolezeckých cestách, lyžovať sa na svahu Jahňacieho, alebo Hlúpeho štítu, žiť vzdialene a bokom od všetkých starostí, ktoré prinášala vojna a fašizmus.

Keď v to jesenné ráno ktosi  naňho vystrelil v doline Zeleného potoka, vedel, že to nepoľuje horár na vysokú. Dobre poznal ten rozdiel z vlastnej skúsenosti, veď sa nestalo prvý raz, čo guľka frkla okolo neho, hoci nebol na fronte. Ale čo je to front? Možno, že si to Alojz Krupicer ani neuvedomoval, ale on už niekoľko rokov mal pod Kopským sedlom front, lebo týmto názvom možno  označiť každé miesto, kde sa bojuje za vlasť, za lepšiu budúcnosť, za spravodlivejší spoločenský poriadok, za záchranu ohrozených ľudských životov.

Votrubovu chatu prevzal Krupicer v čase,keď nacisti už zjavne chystali útok proti národom Európy. Uchvátili Rakúsko a zanedlho siahli po Československu. Hanebná  mníchovská  dohoda zasiahla aj do osudu Vysokých Tatier.  Armáda buržoázneho Poľska obsadila Javorinu a hranice sa posunuli až k Ždiaru. Vstupom do Bielovodskej  a Javorovej doliny sa zmenili hranice medzi Československom a Poľskom, tiahli sa po celom hlavnom hrebeni  Tatier a pokračovali  sčasti aj po hrebeni Belanských Tatier, takže Votrubova chata sa razom ocitla hádam ani nie 200m od hraničnej čiary. Na oboch stranách Kopského sedla vykopali zákopy a neraz sa, žiaľ, aj strieľalo.

„Ej, tu už nebude tak ticho a pokojne ako na Zbojníckej a pod Rysmi“, uvedomoval si vtedy Krupicer a spomínal.

Na Zbojnícku chatu

Vždy od mája do polovice novembra. V zime sme chatu neobhospodarovali. Začínal som tam ako nosič. Chatár, Dežo Palkovič, dobrák od kosti, poznal som sa sním už predtým, mi nebol šéfom, ale priateľom, ba neskôr akoby bratom. Vyrástol v biede a bol chudák rád, že žije. V detstve ochorel na obrnu, na jednej ruke a nohe nemal vyvinuté svalstvo, nohou zakášal a ani ruka ho neposlúchala, pri pohybe mu kvackala z boka na bok.  Bol vlastne na poľutovanie, lebo ťažká chatárska  robota vyžaduje zdravých chlapov - ale myseľ mal zdravú, povahu veselú, ešte aj vlastnú nemohúcnosť na smiech obrátil, všetci, čo ho poznali, ho mali radi, smiali sa. Okolo neho vládla vždy dobrá pohoda a nálada, i keď ja dobre viem, že to neraz bol iba taký šibeničný humor. On varil a nalieval, ja som nosil a drevo rúbal, na jeseň sme si zašli zaflámovať do Prahy a potom sme do jari čakali, kým zasa vystúpime na Zbojnícku. Otvárať sme mali 1. mája, no ak v doline bolo ešte veľa snehu, sedeli sme na Kamzíku, pomáhali chatárovi  Řepovi a čakali, kým sa oteplí.

V chate bývalo dosť ľudí, prevažne horolezcov, napodiv, zväčša Poliakov. Len čo som prišiel na Zbojnícku, spadol z Južnej steny Ostrého štítu poľský horolezec Kupczyk.  Dobre som ho ani nepoznal, jeho doráňaná tvár vryla sa mi dopamäti až z pohľadu, keď ho balili do celty.

A o niekoľko dní som mohol ja vypľuť zuby v tej istej stene. Poliak Chwasczinski ma žiadal, aby som šiel s ním liezť, lebo jeho partner má odreté ruky. Nikdy predtým som neliezol, ale šiel  som. Nevedel som, že sme vliezli do veľmi ťažkej steny. Poliak  liezol prvý a keď sme boli už hodne vysoko, ukazoval mi miesto, kde včera  vypadol. Až tam som sa dozvedel, od čoho má jeho partner dlane do kosti spálené. „ Ak aj dnes vypadneš“, vravím mu,“ ja ťa sotva zachytím, pôjdeme obaja dolu stenou“.  Našťastie nevyletel, a tak som si po prvý raz mohol s partnerom podať ruku na štíte.  Na Zbojníckej som spoznal celú plejádu vynikajúcich poľských horolezcov, Stanislavského, Birkenmayera, Motyku, Lapińského, Žulavského, Korosadowicza, Sawického – ba koľkí z nich už nežijú? – a z našich profesora Grosza, Škarvana, Zamkovského, Hudymu, dr. Brülla , Bačányiovú, Šimku, Liptáka, Oružinského a ďalších. S každým z nich som niečo vyliezol, vzájomne sme sa do špiku kosti poznali, liezli sme všetko, čo sa vtedy len dalo, neraz aj ťažké prvovýstupy a debatovali o živote dolu v mestách a na dedinách, o všelijakých problémoch, o biede nezamestnaných i o rinčaní zbraňami spoza hraníc. So Stanislavom Motykom sme vyliezli Západnou stenou na Lomnický štít a na Zamarzlu turňu v Poľsku, s dr. Zoltánom Brüllom prvovýstupy Západnou stenou na Ostrý štít, Západnou stenou na Javorový štít a skoro všetko v okolí Zbojníckej chaty, často som liezol s Hudymom, Zamkovským, Kirchnerom, Rudom Glatzom... Dežo Palkovič nás po každej túre srdečne privítal, čaju nalial a pritom nie prvý raz vravel, aby som dal na seba pozor, lebo vraj stačí, ak je v chate jeden kripel.

Na svoje detstvo

Otec, železničiar, výhybkár a brzdár, najprv na Vrútkach, neskôr v Spišskej Novej Vsi. V šalande deväť detí, ja som bol tretí. Krumple, fazuľa, kapusta, na sviatky aj trochu mäsa, šaty som nosil po staršom bratovi a tie, naisto už dobre zodraté, nosili po mne tí mladší. Nie všetci sme mali posteľ, kde by sa ich toľko do jednej izby zmestilo? Spávali sme po dvoch, po troch a niektorí na zemi. V Spišskej Novej Vsi ma prijali do internátu železničiarov a vyučil som sa za obchodného pomocníka. Správcom internátu bol Gusto Nedobrý, ktorý vštepil do mňa lásku k horám, k turistike, k lyžiarstvu. Už som si myslel, že budem kdesi grísovú múku vážiť, alebo fusakle predávať, ani som nepomyslel, že by ma neprijali za chatára, ak by som nebol vyučený obchodník.  Roboty okolo chaty je dosť, no ani jedlo tu nechýba,vše je tu veselo, a i keď nie je veľa miesta, ale predsa všetci Krupicerovci by sme sa tu riadne v posteli vyspali.

Na chatu pod Rysmi

Od jej otvorenia v auguste 1933  ešte ďalších päť letných sezón. To som už po trojročnej čakacej lehote bol  lyžiarskym cvičiteľom a tak som v lete chatárčil a v zime učil lyžovať. Chata patrila Klubu čs. turistov a spravovali ju nájomcovia chaty na Popradskom plese, akademický maliar Otakar Štáfl a chatár Václav Fiška.  Raz za dva roky sa prišli pozrieť hore na Rysy, ale celých šesť rokov som vlastne s nimi neúčtoval. Tovar som prevzal na Popradskom, peniaze som odvádzal a na jeseň mi Fiška povedal: „ Lajo, čo si si zarobil, to potrebuješ na zimu a v lete príď zasa na Rysy“.

Turistov sa denne veľa premlelo cez chatu, ale na nocľah zostávali zväčša horolezci. Liezol som s nimi na Vysokú, Žabieho koňa, Voliu vežu, Kopky, na Ganek a neraz bolo treba ísť na záchranku.  Vzal som 30-metrové  konopné lano, zopár skôb a karabín a hybaj... Pamätám, bolo to v augusre 1935, vliezol jeden horolezec  do severnej steny Ganku.  Už bol asi 50 metrov pod okrajom Galérie, keď zistil, že nemôže ani hore, ani dolu. Po hrebeni vystupoval vtedy horolezec z Poľska, videl v stene uviaznutého chlapa, ale  sám mu pomôcť nemohol. Poliak prišiel do chaty, rozprával čo videl a vravel, že ten zo steny, volá sa vraj Jaroslav Šraub z Prahy, nám odkazuje, že ak ho do rána nezachránime, sa zblázni a skočí zo steny. S horolezcami bol v chate Karol Hudyma, vtedy náčelník vodcov z povolania, dali sme dokopy  zo desať chlapov a prešli cez Váhu pod Galériu do Českej doliny. V tme sme nikoho nevideli, zo steny sa nikto neozýval, iba podchvíľou sme počuli zo steny padať kamene. Ráno,keď sme odstúpili od steny, videli sme Šrauba, ako cvičil, zahrieval sa, na výčnelku. Hudyma vliezol do steny, Šraub ho zaiste videl a začal púšťať kamene. Vyšli sme preto zasa na Váhu, cez Kohútik na Vysokú, prešli do Rumanovho sedla a stade na Galériu Ganku. Zlanovali sme do steny, našli sme tam lano, ale chlapa nikde.  O tri dni Šrauba chytili četníci na Kamzíku. Dolu stenou Ganku zišiel ten blázon bez lana. Záchranný zbor mu akciu vyúčtoval, Šraub sa zaviazal splatiť dlh na splátky a ani neviem, či to stačil zaplatiť, lebo presne o rok po príhode v Ganku sa Šraub zabil v južnej stene Širokej veže. Ani som ho nepoznal. Škoda...

Raz, v druhej polovici septembra, prišiel na chatu Motyka. Sedeli sme večer pri čaji, rozprávali. Spomenul som, že pod Tupou zahynula jedna mladá turistka z Prahy. Naši ju zniesli a príbuzní pochovali. Pri páde stratila plecniak, sú vraj v ňom doklady a peniaze. Jej otec napísal, že ak plecniak nájdeme, vráťme rodine jej osobné veci a peniaze, že si môžeme nechať. Roboty už veľa nebolo, čo keby sme sa išli pozrieť pod Tupú? Motyka nechcel.  – Ale ráno ma budí, že ideme. Cestou mi vraví, že sa mu o tom snívalo a že vie, kde batôžtek nájde. Prešli sme okolo Popradského, vystúpili na  Ostrvu. Motyka šiel ako naisto, ani mu nevadilo, že som sa pochybovačne uškŕňal. „Tu by mal byť“, povedal zrazu, zišiel do žľabu a spomedzi skál vytiahol  takú malú kapsu. Medzi suchým chlebom a ponožkami bola peňaženka a v nej dvetisícsto korún a ešte voľáke drobné. Motyka v živote nevidel toľko našich peňazí a aj mne sa hlava zakrútila. Sprvu sme sa tešili, aj po pleci som ho uznanlivo potľapkal, ale ako sme schádzali k Popradskému plesu, sa nás čoraz väčšmi zmocňoval akýsi stiesnený pocit. „Musíme to odovzdať“, povedal Motyka a ja som súhlasil, veď nie sme predsa v horách preto, aby sme mali osoh z nešťastia druhých.  Zašli sme k Fiškovi, volal pre četníkov a nález sme protokolárne odovzdali. Cestou do chaty sme si sadli pri Žabích plesách a hoci som nič nehovoril, Motykovi bolo akosi do smiechu. „ Mohli sme si nechať aspoň na fľašu piva“, povedal, „v tej chvili by nam bardzo pasovalo“.

———

Votrubova chata niesla meno po generálovi  Votrubovi, ktorý chatu dal postaviť v r. 1919. Bol to drevený zrub, taká barabizňa, ale turistami dosť vyhľadávaná. Dvadsať rokov sa z chaty voľne prechádzalo cez Kopské sedlo a teraz je tu zrazu hranica. Ani na Hlúpy vrch sa ísť nesmelo a do chaty namiesto turistov chodili vojaci, väčšinu záložníci, čo tu strážili hranicu.

Jedného dňa prišiel za Krupicerom funkcionár straníckej organizácie z Kežmarku, súdruh Michal Krajňák;  aj predtým chodil po Tatrách a Krupicera dobre poznal.  „Dobre, že si na tejto chate“, hovoril Krajňák, potrebujeme ťa...počúvaj, to čo ti poviem, nerozprávaj nikomu, ani vlastnej žene. Utvárame skupinu , ktorá bude pmáhať ľuďom, ohrozeným fašistami ujsť do Poľska. Stade sa dostanú ďalej, do Sovietskeho  zväzu, alebo do západných krajín. Hranice sú všade dokonale strážené, ale tadiaľto by sa iste dalo prejsť. Ty ich prevedieš...“

Netrvalo dlho a „turisti“ od súdruha Krajňáka prichádzali. Priniesli lístok, na ktorom bolo heslo-  u  r o b    č o  m ô ž e š!    A Krupicer vedel, čo sa žiada. Neznámeho ponúkol stravou, zaviedol ho do izbičky si oddýchnuť, trochu pospať, pripravil čosi na cestu a keď sa poriadne zotmilo povedal: „Ideme“.  Kopské sedlo obchádzal raz sprava, od Bielych plies, alebo až od Jeruzalema, inokedy zľava  popod svahy Jahňacieho štítu, zaviedol svojho klienta do Meďodolov, zišiel s ním hlboko do lesa, ukázal mu cestu a zaželal veľa šťastia. Krupicer poznal cestičky aj cez hrebeň Belanských Tatier  a keď mal zdatného chodca, volil radšej namáhavejšiu, ale bezpečnejšiu cestu popod hrebeň Nového do Podspád a do Javoriny.

Neraz viedol Krupicer celú skupinu, poriadny sprievod. Najriskantnejší  bol prechod cez hraničnú čiaru, ktorú strážili vojaci. Stalo sa, že ich v noci spozorovala hliadka, alebo osamelý strážny. „Nestrieľaj chumaj, to som ja, chatár z Votrubovky- trochu sme zablúdili“, zvolal sebavedome Krupicer, zamieril na našu stranu a po hodnej chvíli odpočinku zaútočil na hranicu inou cestou.

V tých pohmutých mesiacoch po mníchovskej  zrade prechádzal  Krupicer cez hranicu v lete i v zime skoro každú noc. Previedol desiatky, ba hádam aj stovky ľudí, počty  radšej nezaznamenával  a  mená nepoznal, nikdy sa nikoho nepýtal s kým má tú česť a odkiaľ prichádza. Lístok od súdruha Krajňáka bol pre neho rozkazom...

Po  vypuknutí druhej svetovej vojny sa hranica zasa posunula na pôvodné miesta a  prechody z našej strany prestali.  Ale v rokoch, keď už stála Kežmarská chata, prichádzali zbedačení ľudia z Poľska, ktorí utekali pred fašistami a hľadali záchranu v Maďarsku a v Juhoslávii. Aj tým dával Krupicer šatstvo, potraviny a zaviedol ich na miesto, odkiaľ mohli za svojim cieľom po ďalšiu hranicu pokračovať vlakom, alebo nejakým iným bezpečným dopravným prostriedkom.

Tajné cestičky, ktoré pre mnohých protifašistov boli vlastne chodníčkami záchrany, chodníčkami života, nezostali celkom utajené. Nemci  vedeli, že vedú cez  Kežmarskú chatu a chceli ju vypáliť. Krupicer našiel známych z radov turistov a horolezcov, ktorí vtedy mali možnosť  intervenovať a chatu pred zničemím zachránili. „Chatára treba odpratať!“ – bola zrejme druhá alternatíva, ako zahatať cestu cez tento prechod. A preto sa v tie jesenné  dni, keď sa smrekovec  farbí do pomarančova, ozývali výstrely v doline Zeleného potoka.

———

V Tatranskej Lomnici, v Dome služieb, na mieste odkiaľ vedú koľajnice do Popradu a do Starého Smokovca, je malá reštaurácia, ktorá nesie názov Klub horolezcov a lyžiarov. Staré laná, čakany, snežnice a pôsobivé veľké fotografie z Nanga Parbatu tvoria vnútornú výzdobu pohostinstva. Väčšinou sa tu občerstvujú návštevníci Tatier, ale schádzajú sa sem aj tatranci. V kútiku pri čiernej káve, alebo pohári vína sedí tu vše starší, nenápadný muž, zvyčajne sám, iba fajočka v ústach mu je akoby partnerom. Aj z tatrancov, najmä z tých mladších, málokto vie, že je to Alojz Krupicer, bývalý chatár z Rysov, Votrubovky a Kežmarskej. Nemá sa s kým porozprávať, aspoň nie o starých príhodách na chatách. Z vynikajúcej garnitúry poľských horolezcov žije vari už len Korosadovicz a z našich Jožo Šimnko a Karol Hudyma. Ostatní zahynuli v horách, či už pri výstupoch na štíty, alebo v boji proti fašizmu, niektorí pomreli, len Stašek Motyka skončil svoj život pre horolezca a lyžiara trochu nezvyčajne. Utopil sa v Dunaji, keď sa za vojny chcel z Rumunska dostať do Juhoslávie.

Z prvej generácie horolezcov, ktoá kliesnila cestu iných veľhôr, ale najprv k slobode, žije vo Vysokých Tatrách už iba Alojz, hoci ho volajú Lajo, teda Lajo Krupicer. Žije na dôchodku, žije skromne, ako vždy predtým. Do hôr už nechodí s lanom a čakanom, ale s plátnom a farbami. Maľuje krásy Tatier, v ktorých prežil svoj celý, statočný život.


Július Svišť

Časopis VYSOKÉ TATRY, ročník 1973, číslo  5, str. 24-26.

Related links

  • Červené srdíčko z Tater
  • Alojz Krupitzer

  •   
    Július Svišť
     
    197309, Vysoké Tatry, Czechoslovakia

     Alojz Krupitzer High Tatras

    Return to the article list.