Pavol Hudák: Zatmenie slnka

Edited by Vacilando. Last updated 24. July, 2015.

Po nociach

Po nociach obdivujem Mesiac.
Dobre to vesmír - Boh
vymyslel.
Mesiac žiari do smolnatej noci,
osvetľuje svet.
Je to premyslené.
Cez deň Slnko a jas,
v noci len stíšené svetlo,
vysoká striebristá lampa.
Tak ako v ľudských príbytkoch,
na staniciach, v nemocniciach.
Hej, Mesiac svieti, osvetľuje svet.
 
Tú obrovskú nočnú
psychiatriu.
 

Čo videl Mesiac

Čo všetko si už
videl, Mesiac.
Prvé dažde,
vlnenie lánov ľalií,
nárek dinosaurov aj tváre mojich
pradedov.
 
Môjho otca,
ako v noci umiera.
 
Milión vyvraždených Arménov
na začiatku XX. storočia
si tiež videl.
Aj 50 miliónov z ktorejsi
svetovej.
Babij jar si videl.
Chlapíka, čo v Bosne
vyvádzal z kaviarne celé rodiny
a vonku ich komplet podrezával.
 
Mesiac, Mesiac,
zabudneš na to niekedy?
 
Ty stará haraburda básnikov,
ty naliehavo svietiaca
kontrolka ľudstva.
 

Spln

Spln nie je zlý.
Spln je užitočný.
Rozleje sa ti po tvári
a prebudí ťa nepočuteľným
krikom.
Prinúti ťa vstať z postele,
vymotať sa zo spálne,
letmo pozrieť
na hodiny.
Je niečo po polnoci a ty,
kým opäť zaspíš,
počuješ veľa.
 
Mrazivé nočné vlaky,
špľachot a chrčanie
vzdialených vrážd,
genocídy, svadobné noci.
 
Duniace šialenstvá,
ako sa k nám
blížia.
 

Spätné zrkadlo

Aj ono je užitočné.
 
Vidíš v ňom miznúci les,
ktorý si ako chlapec miloval
a o ktorom sa ti aj dnes
sníva.
Vidíš v ňom naveky
svoju matku.
Ako sa hrbí pri vrátkach,
ako ich pomaly zatvára.
Ešte je tam, ach bože,
ešte je tam.
 

Pribúda šialencov

Pribúda šialencov.
 
Nie neškodných bláznov
so psíčkami na rukách,
ktorí ti kedysi rozprávali
o svojich zmarených životoch.
Pribúda šialencov,
s ktorými sa nedá piť,
ktorí hovoria o poézii,
no pritom si ťa predstavujú
v latexovom odeve,
v súkromnej mučiarni,
celé ľudstvo si takto vedia
predstaviť.
 
Pribúda tých
divných podivínov
z budúcich
tisícročí.
 

Čierna diera

Uprostred našej galaxie
je vraj obrovská
čierna diera.
 
Tá beštia v obrovských
sústach
požiera
okolitú hmotu
a vraj jej to znamenite
chutí.
Ktovie, kedy sa prehryzne
až k nám.
Nie, nebojte sa ľudkovia,
milovníci vesmírnych
katastrof.
Keď jej ozrutná tlama
načne náš svet,
to bludisko,
kde minotauri so samopalmi
naháňajú deti,
keď ochutná
tú páchnucu tortu
z miliónov zmrzačených tiel,
určite sa pozvracia,
tá nenásytná čierna diera.
 
A prestane žrať.
 

Pohľadnice XX. storočia

Kam poputujú pohľadnice
z XX. storočia?
 
Napríklad tá od Verdunu,
so 700 000 mužmi
vbitými do zeme
za niekoľko týždňov?
 
Alebo tá, s bieloruským dievčatkom,
čo hovorí esesákom:
"Keď ma nezabijete,
zaspievam vám
pesničku."
/ Zastrelili ju s ostatnými
za školou. /
 
Ach, ako horia na tých pohľadniciach
Drážďany, Londýn, Dubrovník
a všetky tie krásne
mestá.
Ako kamsi utekajú ľudia,
tie nekonečné, hladné
a uštvané davy...
 
Kam poputujú pohľadnice
z dvadsiateho storočia?
Kto si ich pozriet?
Kto si ich prečíta?
 

Báseň o autobusoch

15 000 mladých Rusov,
Ukrajincov, Estóncov...
Áno, tých, zabitých
v Afganistane.
To je takých 348 autobusov
plných
už navždy začudovaných
chlapcov.
Tie státisíce zmrzačených
a tých, čo tam zošaleli,
to sú tisíce ďalších
autobusov.
K tomu cez milión zabitých
a mínami roztrhaných
Afgancov... Bože,
veď tie autobusy
už obkolesia Zem!
 
Záhadný Dispečer,
zbav nás tých kolón,
zbav ma tej ťaživej predstavy...
Veď sú to tvoje spoje.
Aj to len z jednej krajiny,
aj to len z niekoľkých sezón
v rokoch
1979 - 1988.
 

. . .

Zabíjali rukami,
zabíjali nožmi,
zabíjali plynom,
delami a bombami,
zabíjali nevinných,
zabíjali deti,
/ áno, áno,
zabili milióny detí /,
 
zabili aj Lennona
v storočí
 
najkrvavejšom
zo všetkých.
 

Nebeský Norimberg

Posledný súd dopadol
podľa očakávania...
Niektorí pri premietaní
všetkých tých otrasných
záberov
plakali a
zakrývali si oči.
Iní si dali predčasnú ampulku
s malou dávkou
Pekla,
prípadne sa
obesili.
Väčšina si však nepriznala
nič.
 
Vyhovárali sa na plnenie rozkazov,
príkazov a zákazov,
na vyššie a najvyššie
princípy
atďatďatď...
 

Boh je asi Spielberg

Boh je asi Spielberg.
Zhrozený, znudený
zo svojej večnosti,
vymýšľa si príbehy
od nepamäti vekov.
Aj nás si vymyslel,
aj s nami sa hrá,
to vedel už Shakespeare,
aj nás si vymyslel,
aj tieto riadky vymyslel,
mňa nahého,
ako ich o polnoci píšem,
to zátišie s fľašou vína,
Baudelairom a rohypnolom.
 
Boh je ako Spielberg,
"nápaditý, vie prekvapiť,
udrieť, aj zažartovať," hovorí
kritik.
 
Nejako už prežijeme
ten náš
Jurský park.
 

Benátky

Pred chrámom sv. Marka
som zbadal Krista.
Stál tam a zatínal
päste.
"Čo je ti, Kriste?"
spýtal som sa.
"Pozri, asi mu jednu
vrazím."
Tak povedal,
prstom ukázal
na policajta,
čo do chrámu nevpustil
úžasné dievča
 
v tričku a
šortkách.
 

Nezabudnem

Nezabudnem,
ako víchor po nociach
lomcoval
bránkou neďalekej materskej
škôlky.
Trvalo to niekoľko
rokov,
hlavne v zime;
tá bránka ma prebúdzala zo spánku,
niekedy som vstal,
no nič som nevidel.
Len bránka v zúrivom vetre
zvonila a zvonila,
akoby sa ňou kamsi dobýjali
nejaké neznáme
deti.
 

Oblaky

"Pozri,"
ukazujem dcére
pomaly plynúce
oblaky.
"Im je tak dobre,
ony sú stále v nebi,"
 
hovorí mi.
 

Pri Kraskovom hrobe

Pri odchode od Kraskovho hrobu
nemôžem otvoriť
bránku cintorína.
Záhadne sa zasekla,
ani ňou nepohnem.
Tak sa len v duchu
usmejem:
Dobre, dobre,
ešte ste tu,
 
Majstre!
 

Kafka sa liečil v Tatrách

Kafka sa liečil v Tatrách.
Dozvedel som sa to
až po rokoch života
pod žulovými opachami.
A vraj odkiaľ ten smútok, súmraky,
vŕzgajúce električky,
plné pominuteľných
pasažierov.
 

Žid

"Z teba raz niečo
bude,"
povedal mi starý Žid,
jeden z tých, čo prežili
v okolitých horách.
Neviem, prečo to vtedy
povedal.
Iba sa na mňa pozeral
ponad okuliare,
ako vláčim
múku a cukor.
Mal som šestnásť,
vozil som tovar
do obchodov a krčiem.
 
Prízraky v bielych plášťoch
ma učili
 
piť.
 

Čakám vás

Žilinskou stanicou
/ policajti sa zašili /
pobehoval evidentne
šialený muž.
Rozrušený,
v čiernych rukaviciach,
neľudským hlasom
volal na akési
neviditeľné
bytosti:
"Vy skurvenci!
Vy zlo!
Čakám vás!
Čakám vás!"
 
Kdekto sa otočil,
poniektorí ušli
za roh,
len ja som tam ostal.
Kristepane, rozmýšľal som,
koho to vidí
ten šialený
prorok.
 

Báseň s Japoncom

S Vladom nás
v Tatranskej Lomnici
vešal
slovenský Diktátor.
 
Ja som si vytiahol
opasok z nohavíc,
Vlado ma akože vešal.
Aj sa pri nás zastavil
autobus s turistami
a ich vydesenými tvárami.
A bol tam jeden Japonec,
pil naše víno,
rehotal sa
a strašne sa
na tom všetkom
bavil.
 
Oveľa viac
ako my.
 

Exhumácia

Chlapci, ktorých k nám nahnal
iný Diktátor,
odišli z našej dediny
po 45-tich rokoch.
Hej, mnohí mu aj verili...
Ostali z nich holé lebky,
nemecky dôsledné
tabuľky na hrudiach
a vycerené
chrupy.
 

Reportérska báseň

Videl som,
ako priateľ tancuje
dance macabre -
tanec kostlivcov.
Celú noc sme sedeli
v bordeli,
ja som fotil šlapky,
on im zo žartu robil
striptíz.
Ráno si ho v aute
našiel
strom.
 

Figuríny

Pamätáš na dávne
ostré streľby
kdesi pri Trebišove?
Ako nehlučne padali
blížiace sa figuríny,
ani len nehlesli,
ani len nepovedali "zbohom"
svojim plechovým
druhom.
 
Tak odchádzame.
Tak odišiel otec, príbuzní,
desiatky známych,
zopár priateľov.
 
Kráčame, každú chvíľu
niekto tichučko padne.
 
A večnému snajperovi
sa ani len nezachvie
ruka.
 

Najťažšia je prvá noc v hrobe

Najťažšia je prvá noc v hrobe
omínanie ešte tvrdého
goliera Večnosti,
šušťanie kvetov
a prvá naozajstná
rosa.
Ale ráno,
ráno je už iné.
Na neďalekých poliach
hučia kombajny,
malý chlapec spoza stohov
pozoruje
bociany.
 
Nie a nie
aspoň jedného
chytiť.
 

Asi vstúpim do Spolku priateľov žehu

Asi vstúpim do Spolku
priateľov žehu.
Kremácia je predsa len
pre človeka dôstojnejšia.
Úbohé telo vraj pritom
nepredstaviteľne skrúca,
no nie je
tam tma a ťarcha
a baudelairovské červy.
Je len strašne horúco
a konečne Jasno.
A predtým množstvo brigád
pri úprave zelene,
darcovstvo ešte živej krvi,
schôdze s úhľadnými zápisnicami,
výlety do blízkych miest
s malým občerstvením...
 

Rozhovor s patológom

Patológ, sekretár smrti,
buď ku mne slušný.
Buď slušný k telu,
ktoré opustilo dušu.
Pozri, toto je
hlava, v ktorej
kedysi šumel
vesmír.
 
A toto ruky,
tie praobyčajné
ľudské ruky.
 
Nohy, čo toľko
blúdili
po prazvláštnej planéte,
kde nikto nevie,
čo tu vlastne doparoma
robí.
 
Nechaj to tak,
braček patológ,
zapáľ si cigaretu,
otvor skrytý rum.
 
Pripi si na moje
večné
zdravie.
 

Pozdrav z druhého sveta

Krásny je druhý svet.
To ospevované svetlo,
tie prekrásne chorály,
to všetko tu fakt je!
Vznášam sa ako medúza
medzi ostatnými svetielkami.
Už stovky rokov sa tu takto
vznášam.
 
Je tu naozaj príjemne,
len ma prosím vás,
na chvíľočku pusťte
do lesov za Popradom,
keď dýchajú po daždi,
pusťte ma na zabudnuté sídlisko,
kde zas naučím svoje dieťa
chodiť,
do súmračného mestečka,
do poslednej staničnej
krčmičky ma pusťte,
sľubujem, len jedno malé
pivo, nič viac, a pár slov
s kamarátmi,
 
ja sa vrátim,
určite vás nepodrazím,
vrátim sa medzi svetielka
a chorály,
len ma na chvíľočku
pusťte tam,
kde si ma pamätá
iba vietor,
kde som sa kedysi mihol
medzi dvoma tmami.
 

7. októbra 2135

Úplné zatmenie Slnka
zasiahne Slovensko
7. októbra 2135.
 
Ó, aká zvláštnosť, takmer pocta,
veď vtedy budem mať nedožitých
176 rokov!
Čo už len narobí tá tma?
Tma, ktorá pozdraví
moju tmu.
Zašuští v tráve
môjho zabudnutého hrobu?
Schladí náš sad
vyhriaty októbrovým slnkom?
Pozhasína ohne v záhradách?
Ach, aké zvláštne.
Rovno na deň môjho narodenia.
Kamarát, nalej si predtým
pohár jesenného vína.
A keď to príde, nezabudni
na mňa,
podaj mi ruku.
 
Podaj mi ruku
v tej hroznej
tme.
 

Polnoc

Stojí nad našou dedinou
obrovská Smrť
a vymetá ju.
Stojí - jedna noha
na Oblíku,
druhá
v Košarkoch.
Šuch - šuch...
Odchádzajú gazdovia
z dvorov,
po stáročia odchádzajú,
na cestu vychádzajú,
na tú hrboľatú dedinskú cestu
a potom idú, idú,
v dlhočiznom zástupe
popod naše
okná.
 

Hody

Kde ste kolotoče,
pištole, píšťalky,
strelnice s papierovými
ružami...
 
Kde ste bohaté stoly
s veselým chlípaním
ujcov a strýcov,
bratrancov a tiet...
 
Je ticho
v našom zvláštnom
dome...
 
Kam to všetci odišli.
Kam odchádzajú ľudia.
Kam odídem ja?
 

Červený obor

Po piatich miliardách rokov
je Slnko "červeným obrom".
Napuchlo, sčervenalo
jeho kedysi ladné telo.
Už dávno pohltilo Merkúr i Venušu
a čaká to aj Zem,
tú našu Zemičku,
čo tak smutne krúži
vyprahnutá a opustená.
Z Himalájí aj Tatier
sú len kôpky štrku...
Kde sú tie svety našich čias,
kde sú tie skárané epochy,
kde tisíc a miliónročné ríše,
kde chlapi, ich ženy,
psi a krčmy,
kde sú dobráci aj hajzli,
kde zlato a krv,
ktorá sa preň prelievala,
kde je smiech a všetky vína,
čo sme pili,
kde si láska moja,
kde naše bozky,
a naše milovanie,
kde občasný smútok,
je tu tak prázdno,
ľudia sa objímajú a vraždia
v ďalekých galaxiách,
veď slnko je dávno
"červeným obrom",
museli odtiaľ
ujsť...
 

Zatmenie Mesiaca

(16.9.1997)
 
So synom a dcérou
sledujeme
zatmenie Mesiaca.
Deti sa tešia, výskajú,
držím ich okolo
pliec.
Tak tam stojíme
pod krížencom
nebeských telies;
detí výskajú,
tešia sa.
 
Akosi tak to bolo
pred miliónmi
rokov.
 
Akosi tak
to bude...
 

Kométa

V noci vyprevádzame
návštevu.
Vonku zastaneme,
pozeráme sa na kométu
z mája 1997.
 
Všetci dookola
ukazujú
na žiariaci fliačik...
 
Tak, ako to robia ľudia odvekov,
ako to robia na stredovekých
rytinách a kresbách.
 
Aj my sa v tejto básni
stávame
kresbou.
 

Mám rád hmlovinu "Konská hlava"

Mám rád hmlovinu "Konská hlava".
Pripomína mi oblaky z detstva,
tie gigantické hlavy zlostných starcov,
tých plachtiacich Nostradamov,
čo mi už vtedy veštili
zvláštne a nepokojné dni,
kvitnúce sakury v Prešove,
zúfalstvo v južnom mestečku,
nádherné Vianoce 1998,
päť srbských chlapcov a dievčat
zabitých
v ktoromsi kosovskom bare,
štyridsaťpäť Albáncov
zabitých v Račaku,
a všetkých tých mŕtvych
a všetky tie hrôzy,
čo prišli potom.
Tak zvláštne sa mi hovorí:
Mám rád hmlovinu
"Konská hlava".
 

Vojny ma míňajú

Vojny ma míňajú...
 
Ach, vojny, vojny,
neskutočné vlaky
letiace planétou.
Obaja dedovia
si to odskákali v prvej svetovej,
otec sa brodil zasneženou Ukrajinou,
iba ja som sa flákal v Leviciach,
s Cigánmi vyhrával
lampasákom.
 
Ak nie vojna,
aká obluda,
na mňa
čakáš?
 

Tretie tisícročie

Vítam ťa, tretie tisícročie.
 
Myslím na tvojich križiakov,
myslím an tvoje božie hroby,
na tvoju inkvizíciu myslím,
na tvojich giordanov brunov,
na tvoje zlaté hordy,
myslím na tvoje storočné a tridsaťročné
vojny,
na krištáľové noci, na bartolomejské noci,
na osvienčimy, kremničky myslím,
na tvoje jalty, teherány, postupimy,
myslím na embryá
tvojich džingischánov, hitlerov, stalinov,
na tvoje matky terezy myslím,
na tvojich flemingov, mozartov, kolumbov,
na tvoju smrť a tvoje vzkriesenie,
 
na tvojho básnika myslím,
na jeho báseň
 
zo 16. augusta 2998.
 

Telefónny zoznam

Kamarát môj,
z roku 2227,
nechávam ti tu
zvláštny darček -
telefónny zoznam
mesta Poprad,
ročník 1998.
Prosím ťa, otvor ho,
niekedy v novembrovej noci
v ňom zalistuj,
vyber si nejaké meno a číslo
z tých nekonečných stĺpcov
 
a potom
zavolaj...
 
Po prvý raz vyšlo knižne v roku 1999 vo vydavatelstve Litera Press v Spišskej Novej Vsi (ISBN 80-88843-13-8).
 

  
Pavol Hudák
 
1999, Poprad, Slovakia

 Pavol Hudák poetry

Return to the article list.