Pavol Hudák: Silvester 1999

Edited by Vacilando. Last updated 7. October, 2013.

Možno

Neznáma babka
mi strašne dlho žehná,
želá všetko najlepšie,
krásny a dlhý život...
 
Odchádzam a
zmätene sa obzerám,
veď som sa jej iba spýtal,
ako sa má.
 

Deň

Siedmeho októbra 1849
zomrel Edgar Allan Poe.
V ten istý deň,
roku 1959,
som z ničoty precitol ja.
Siedmeho októbra sa narodil
aj istý pochmúrny politik,
vznikol už zabudnutý štát,
ktovie,
čo všetko ešte pokropili
farby jesene...
 
On však len mlčí
a nič nevysvetlí,
ten podivný
deň.
 

Niť

Preto si tu.
Len preto,
že každý zhluk hmoty,
bielkovinový chuchvalec,
cítiaca ryba,
smutný vták,
opica,
poloopica,
aj ten z nemoty škriekajúci
v dome kamennej,
v dobe bronzovej a železnej,
vyhladnutý lovec,
nesmelý rozsievač zrna,
v šume rokov zamyslený
obyvateľ táboriska,
tisíce košieľ ničiaci
poddaný,
nádenník, vysťahovalec
a Michal Žipaj-Miško,
Mária, rodená Pohlodová,
Michal Hudák,
Anna, rodená Pališínová,
Ján Hudák,
Anna, rodená Žipaj-Mišková,
že všetci tí
premohli nevieru v život,
pritúlili ho, chránili,
nepresekli jeho jemné žľazy,
len preto,
 
preto si
tu.
 

Modré, nekonečné

Kdeže je už
Paľko Maťašovský -
keď sa tak strácal
v tymianových parách,
kostolné zástavy
čneli až do neba
a na nich
anjelíci
podobní nám,
jeho vrstovníkom,
čo sme šli ďalej,
z malého dvora,
malého cintorína -
čo sme šli ďalej,
popod to modré,
nekonečné
nebo.
 

Z detstva

Brána smútku
otvorená,
stĺpom týždňov
podoprená,
kto do nej
vkročí,
stratí tam
oči,
či je ona,
či je on,
smútok hľadí
z brány von.
 

Winnetou

Ako chlapec
som sníval,
že mojím skutočným
otcom
je Francúz
Pierre Brice -
slávny predstaviteľ
Winnetoua...
 
Môj skutočný otec
vtedy fajčil
na priedomí,
v hustnúcom šere
hľadel do rozpukaných
dlaní,
ustatý
 
po večernom
kŕmení.
 

Leto

Pamätáš,
ako sa otec
pár chvíľ
pred smrťou,
ukryl za kopu sena -
bol vypísaný,
bál sa,
aby ho neuvidel
známy
z roboty.
Nakoniec ten chlap
nehlučne zmizol
za obzorom...
Tak
ako otec.
 

Oceán

(bratovi Dušanovi)
 
Brat môj,
 
ten lán sladkej repy
už nevyťahajú
naše detské
ruky.
Pozri, aký je obrovský,
vlní sa ako oceán
a mizne kdesi
pod Oblíkom.
Čudný je tento lán,
brat môj.
 
Čo to len s nami
porobili.
 

Doma

Syn sa ráno strháva zo sna:
"Tatko, koníky!" - vrieska a beží k oknu.
A naozaj, skoro ráno kráčajú cestou...
K tomu seno, apokalyptické kohútie hlasy,
mŕtvy starec vyklepáva kosu.
Mám mu rozprávať o čriedach kráv a kôz,
o ich zvoncoch, o rannej, zvestujúcej trúbe?
Už navždy odtiahli na pastviská
pod vysokou oblohou.
Pastier vypálený do pamäti
mi naznačuje: Nie.
 

Stará sečkovica

Stará sečkovica - tá gilotína
bylín,
unavená spí, hrdzavým spánkom
spí.
Kde je jej pravidelný
šuchot,
kde vôňa rozdrvených tráv.
 
Už ma nik nenaháňa
narezať na nedeľu kravám,
do noci sa túlam
neznámou
dedinou.
 

Šesťdesiate roky

Koľko pokoja
mal už v očiach
senátor Kennedy.
 
Viac ako jeho nešťastný brat...
Akoby už videl americké nebo
plné bizónov a uštvaných ľudí.
A smutný pohľad Martina Luthera Kinga.
Tak toto? A tu na balkóne, kde som sa
chcel iba nadýchnuť?
Keď sa ten človek dotkol Mesiaca,
práve som sa obrátil k babke,
ktorá to aj tak považovala za podfuk.
A tak som TO navždy prepásol.
 
Šesťdesiate roky - vrecia ekrazitu.
HODY, HIPPIES, HUMNÁ, HYDINA.
Mladík v ľaliovom obleku
rútiaci sa na motorke k smrti,
sex bijúci na malé, zmyselné zvony,
vôňa dievčat vystupujúcich z riek,
tvrdé otcove ruky, nostalgické
odchody lunaparkov, horúce nekonečné polia...
 
Šesťdesiate roky.
Prežúvam vaše zelené steblá,
spravodlivo myslím
na živých aj mŕtvych.
 

Václav

Václav,
prší na lesy.
Dávam ti svoj
každoročný pomaranč,
vážne a smutné hračky,
Václav,
nezabudni na moje príchody,
keď naše okno svietilo
ako oko melancholického
boha,
ako žltý plátok
nádeje.
Václav,
vidím tvoje detstvo,
držím ho v rukách
ako žlčový kameň.
Milióny rokov
sa sem budem vracať,
milióny rokov
ma tu budú stretávať,
na tomto kúsku cesty,
od mosta
k nám...
 

Veštba

"Aj ty zomrieš,
a s koňmi sa bude
ešte robiť," povedal mi
v detstve
starý kočiš.
Čo teraz?
Mám azda pozabíjať
všetky kone?
Zakrádať sa okolo stajní,
drviť sklo,
či brúsiť
nože?
Ľúto je mi krásnych
zvierat,
ich hrív, nozdier a
ladných tiel.
Čo mám však robiť...
Čo s veštbou
v dávnom
súmraku?
 

Mama, čo robíš práve teraz?

Mama, čo robíš práve
teraz?
Je skoré ráno,
možno sypeš hydine,
obklopená jej dôverčivou
radosťou,
tým milým, nevinným šumom,
nič nevieš o šialených
symfóniach, vreskoch a
čineloch,
čo obklopujú
mňa.
 
Mama, vezmi ma so sebou na žihľavu
 
Mama, vezmi ma so sebou na žihľavu...
Viem, že do nej trojročný spadnem,
viem, že ty, mladá a pekná, pribehneš
a vytiahneš ma z nej,
viem, že mi pofúkaš popŕhlené telo
a ja budem aj tak revať ako divý.
 
Ale je to lepšie
ako toto
tu.
 

Muž

Raz ma na internáte
hľadal
neznámy muž.
Bol som preč,
na prednáške,
alebo v krčme...
Nikdy som nezistil,
kto to bol,
vraj ma dlho čakal
a potom smutný
odišiel.
Ani sa viacej neozval.
Stále naňho myslím,
kto bol,
čo chcel,
doteraz ma hľadá,
prenasleduje,
ako napokon všetko
v mojom
živote.
 

Jazmín, čerešňové kvety

Ste tam ešte,
paláce mračien
nad Prešovom?
Zrosia ešte sparné dni
čelá mŕtvych
na Kalvárii?
Paláce mračien - letný deń
ma k vám privolal.
 
Celú noc som blúdil
húštím parkov a záhrad,
som pofŕkaný šťavami noci,
prešovskej noci
vône jazmínu a čerešňových
kvetov,
hľadám dievča v belasých šatách,
už 567 a pol roka
ju hľadám,
dnes som ju zazrel v Kolmanke,
potom na Kalvárii,
ale opäť mi ušlo
to dievča slávičích
nocí...
 
Povieš mi o nej
niekedy niečo?
Ty večný, večný, večný
Prešov.
 

Prešovským špiritistom

Možno tam ešte blúdi
ten môj duch -
neznámy študent
v čiernom plášti...
Prechádza mŕtve brány,
nazerá do gotických
krčiem,
ponúka svoje hodinky
za celkom iný
čas.
 

Nultá hodina

(Zuzke)
 
Na počiatku
boli hviezdy...
A bol mráz,
a bol sneh,
ktorý nám vržďal
pod nohami,
 
dievčatko.
 

Päť špinavých košieľ

Opäť ti nesiem
päť špinavých košieľ.
A svoje mlčanie,
hodiny plné
zvláštnych príbehov,
navešané na mne
ako morské chaluhy...
Vrátil som sa -
ty tichá
snímaš zo mňa
brnenie,
pokožku
a psí
obojok.
 

Rozprávka

V hoteli Bellevue
ježibaba hladí
Janíka
po nevyspatej
hlave.
Tak smilne
mľaská jazykom,
vie - je slabý,
ako poranené
zviera.
Marienky
nikde...
 

Nad mestom

Dnes som stretol ženy,
ktoré som kedysi
miloval.
Kráčali spolu
plávajúcou lúkou
a boli celé
ako svetlo nahé -
aj sa na mňa usmiali,
aj ma pohladili,
ale keď som volal
za nimi,
bolo to ako
volanie pred smrťou,
také,
aby sa nepovedalo.
 

Bozkávaj veľa žien

Bozkávaj ženy.
Bozkávaj veľa
žien.
 
V uliciach tohto mesta
raz odvisnú papiere
o tom,
že už nie si.
 
Vedz však,
 
aspoň jedna z nich
sa pristaví
pri tých papieroch,
spomenie si,
ako si ju
 
bozkával.
 

Ak ťa sklamala žena

Ak ťa sklamala žena
ak ťa nechalo dievča,
choď do Košíc.
Tam na múre jedného podjazdu,
je sprayom nastriekané:
HELA, PREČO???
Môžeš pod ten obrovský nápis
položiť kyticu kvetov.
Zrejme ťa niektorí napodobnia
a tak tam vznikne
zvláštne pútne miesto...
Mnohí tam prídu.
 

Takže svitanie

Choď k oknu,
chcem ťa vidieť pri okne.
Nedaj sa zmýliť
záplavou ľaliového svetla,
sedliackym vzduchom,
čo ťa
predávno nahú
obaľuje.
A zvony, tie osudové
dedinské zvony.
Choď k oknu,
chcem ťa vidieť,
pri okne...
 

V pare kúpeľne

V pare kúpeľne
hádam tvoje
obrysy.
 
Biely chaos priezračnie,
v kvapkách sa zráža
na tvojich prsiach,
bokoch,
ohanbí.
 
(Zrazu si.)
 
Možno takto
vznikal
svet...
 

Miestečko

Podľa teórie big bangu
sa vraj budeme
po čase
opäť
scvrkávať
do malej guľôčky...
S hviezdami, s nenávisťou, s láskou,
so všetkým - bože môj, to bude
ale bordelu, apokalyptických slín, mávania preukazmi,
zástavami, konexiami,
zlatými lebkami, to
ale bude, keď toho
miesta, miestečka
bude stále
menej...
 

Pamäť

Pomätený starec
opäť páli z guľometu,
vrhá granáty...
Chlapi sa rehocú,
hádžu mu ohorky
do piva,
no on to myslí
naozaj vážne.
 

Dejiny

"Ocko, Auróra!", kričí malé dieťa
na Oravskej priehrade,
rúčkou ukazuje na bielu
vyhliadkovú loď.
 
"Ocko, to sú Nemci?, pýta sa ma
šesťročný syn - televíznym lesom
kráčajú dvaja lesníci.
 
Tak sa dejiny ako mačky
vtierajú do myslí detí...
Akoby sa im ešte
málo naubližovali.
 

Mužská báseň

Pramienok svojej
krvi
pozorujem
pri holení.
Je mocná, sýta,
živená mierovými
časmi,
je jasnočervená,
ako láva tečie
úbočiami tváre.
Aké zvláštne -
sledovať pramienok
vlastnej krvi...
Pena ako snehy
ďalekej, pošliapanej
zeme.
 

Kristus vchádza do Sarajeva

Kristus vchádza do Sarajeva,
nikto ho nevíta,
kňaz je mŕtvy,
zvony mlčia,
muži zachmúrene vyzerajú zo strieľní,
snajper na teba mieri, Kriste,
niet sa kde skryť,
kde si odpočinieš,
hotel je spálený,
kde si hlavu zložíš, Kriste,
aj parky zakvitli hrobmi -
ich zeleň je jedovatá,
si unavený, zaprášený, Kriste
a oni ťa volajú k mŕtvemu Lazarovi,
(predvčerom zmaturoval),
volajú ťa k nevidomej matke,
k jej znásilnenej, pomätenej dcére,
volajú ťa podrezané deti,
chvejúce sa plody vytrhnuté z matiek,
kam skôr vkročíš, Kriste,
koho z tých mŕtvych prvého vzkriesiš,
veď je ich plný štadión, Kriste, Kriste!!,
tvoj oslík má nohy doráňané od črepín,
ktosi pred ním rozprestiera
maskovaciu sieť.
 

Hadia farma

Pozri, ako syčia,
ako sa zvíjajú,
ako zúria
zakliati básnici.
A už ich ktosi
chytil pod krk,
pritlačil.
A oni, slziac,
do pohárov
vystrekujú
jed.
 

Košice 2561

Kedysi nové sídliská
sa dnes nazývajú
Staré mesto.
V nich po nociach blúdi
duch Tibora K.,
ten symbol odcudzenia
a sivého sídliskového smútku.
Ešte vždy štíhly, čierny,
príjemným hlasom
recituje trávnikom, psom a deťom.
Tak volá tento duch,
ešte stále a zanietene
kriesi poéziu.
Ale kto ho počúva...
Len matky ním strašia svoje deti:
Nebuď do tmy von!
Tibor berie malé deti do vreca
a robí z nich básnikov.
 

Hra

V strašidelnom zámku
pod Krásnou Hôrkou
vypĺznutý upírik
nemo pozýva:
Poď!
Poď!
Deti pištia, ľaká ich
monotónny pohyb
zahnutého prsta,
ale niektoré si kupujú
už tretí
lístok.
 

Bojím sa

(dcére)
 
Bojím sa chvíle,
keď ju raz prichytím
v mojej knižnici
so zbierkou básní
v ruke.
Zvedavé dievčisko
pohodí vrkočmi,
spýta sa: "Ocko, čo je to?"
V očiach jej prečítam,
že je
stratená.
 

Víno, keksy

Spomienka z detstva -
víno, keksy, lesk fliaš
a skla, návšteva a rodičia
na chvíľu zmĺkli, rukami
sa ukazovalo na nás,
na deti slušne hrajúce sa
v kúte.
Koľkokrát sa to opakovalo?
Čo vtedy rozprávali
medzi vínom a keksami?
Teraz to už viem.
Návšteva a my
na chvíľu zmĺkneme,
ukazujeme na deti - rastú,
choroby, topánky, drahota atď., atď.
A deti len pozerajú.
Očami kĺžu po víne a keksoch,
strašne si všetko
zapamätávajú.
Raz tiež s návštevami zmĺknu,
 
víno, keksy...
 

Okno

Starec, ktorý ťa mal roky sledovať
z úzkeho okna tohto domu,
už vlastne dávno nežije.
A možno ani nikdy neexistoval.
Len ty si ho tam videl,
zlého a zákerného,
ako mu prúžok svetla z ulice
osvetľuje tvár.
Čo tvoje stratené roky...
Hrbil si sa, prechádzajúc
popod toto okno,
mýlil si si krok
a krv ti trhala cievy.
Nesmial si sa, neplakal,
iba škľabil.
Prekliaty starec!
Nič už nenavrátiš
a hanbíš sa sám seba -
takto sa dať oklamať...
Ale čia, čia tvár
sa to tam mihla pred rokmi,
aby ťa navždy zviedla z cesty
a zostarla
s tebou.
 

Kobylka

V speve
obludných áut,
v preflámovanom dychu
smetných
kontajnerov,
s praobyčajným maslom,
chlebom,
a inými
potrebnými vecami
v taške,
so vzťahom
láska-ďaleko-modré pery
v sebe,
s tým všetkým
si muž
predstavil
kobylku...
Obyčajnú kobylku,
Tettigonia viridissima,
ktorá sa mu
v detstve,
pri navliekaní
na pytliacky háčik
roztrhla,
ale jej hlava,
úbohá hmyzia
hlava,
myslela ďalej,
bez tela.
 

Jeden deň zo života môjho pravnuka

(príbeh s videokazetami)
 
Môj pravnuk si púšťa
staré
rodinné
videokazety.
Jeho matka je rada,
má akúsi prácu,
chlapča je aspoň
ticho.
 
"Mami, kto je to?" - zavolá však
o chvíľu.
Matka vzdychne, prichádza,
útrpne sa pozrie na obrazovku,
na starodávny interiér
ešte starodávnejšieho
hotela,
na neznámu svadbu,
poháre, lustre, rozjarených
hostí, na krutú tmu
v oknách...
 
A som tam ja,
muž,
na ktorého sa dieťa
pýtalo,
sedím,
občas sa pozriem do okien,
akoby tam už stáli
tisícky objednávačov
Rekviem,
neurčito sa usmievam,
hádžem do seba
priezračnú
vodku.
 

Som členom okresného spevokolu

Ó, aký naplnený život.
Ó, aká sláva!
 
Prestarnutý zbor
ti raz zaspieva -
naposledy.
Urobia to zadarmo
a s pochopením,
veď si bol do smrti jeho členom,
pravidelne si vystupoval,
na skúškach si bol disciplinovaný,
venoval si mu mladosť, hlasivky,
vlasy aj zrohovatenú pokožku.
 
To bude prístup, nezištnosť,
milé prekvapenie
dojímajúce k slzám.
 
Ó, Ecce quomodo moritur!
 

Nočné telefonáty

Pozdravujem ťa, ty Iný,
ktorého som nikdy nevidel,
ale o ktorom bezpečne viem,
že existuje.
Je to dávno, čo sme si
nechtiac vymenili životy,
tak ako sa nad ránom
vymieňajú kabáty v bare.
Včera, keď som ti volal,
počul som v slúchadle
smiech žien a šum mora.
Teraz tam počujem
hlboký hlas... Kto je to?
Básnik? Filozof? Prestarnutý
herec?
A polnočné stanice, svišťanie
kolies lietadiel...
Ako počujem, nežije sa ti zle,
tam v mojom živote,
zrejme to neľutuješ.
Ani ja sa nesťažujem.
Tvoj život je zvláštny,
plný večných lesov
a polnočných nadýchnutí,
krehká žena sa vynára z času,
sľubuje trochu úľavy.
Ozaj, ani neviem odkiaľ vlastne
je.
Nabudúce mi snáď
povieš viac.
 

Tamtamy

Hlúčik zahraničných
študentov
posedával tam každý večer.
Chlapci, neuveriteľne čierni,
mlčali, dvíhali hlavy,
napínali uši.
Akoby z obrovskej diaľky
predsa len počuli
svoje tamtamy.
Aj ja som mlčal,
dvíhal hlavu,
napínal
uši.
Hoci moje tamtamy
zneli
z inej strany.
 

+ + +

Nedá mi,
aby som nenapísal
o dvoch dievčatách z talianskej Perugie
na popradskej stanici.
Keď sa ma spýtali
na vlak do Bratislavy,
keď zatienili slnko
čiernymi vlasmi
a spevavými hlasmi,
pripadal som si zrazu smiešny
so svojím svetom,
svojím telom,
svojou poéziou,
svojimi topánkami,
svojím zamestnaním,
svojimi golfkami,
svojím hudobným sluchom,
svojou minulosťou,
svojimi vedomosťami,
svojím členstvom v spoločenských organizáciach,
svojím odporom k tomuto odcudzenému svetu,
svojimi láskami a pseudoláskami...
 
Vlak do Bratislavy, tak ako ja,
stál
na druhej koľaji.
 

Tahiti, moje Tahiti

(... betónové geto,
pach zemiakov z pivníc,
moč opilcov
a výťah
ako gilotína...)
 
Tahiti, moje
Tahiti.
 

V noci ma často budí hukot vlakov

V noci ma často budí hukot vlakov.
 
To
Naozaj
Nikdy
Nikam
Neodídem?
 

Sviatky

Neznášam nedele,
cez Vianoce
myslievam
na smrť,
bahniatka Veľkej noci
ma týrajú
Poznaním.
 
Podivné moje sviatky.
Keď prichádzajú,
som
v strehu.
 

Motorest Branisko

Keď tu budem
raz konečne šťastný,
neváhajte, vstúpte.
Nech vás neodradí noc,
lampa plávajúca v dyme,
muž mysliaci ako socha.
Dotknite sa jeho ramena,
on vtedy zdvihne ruku
a v bystrinách zaspieva víno,
les vyvrhne všetko,
čo si budete priať.
Nečakajte,
jeho dážď
dávno vsiakol do zeme.
Po toľkých dymoch,
po toľkých dymoch,
možno opäť
šťastný...
 

Motív z Kafku

Až prídu muži
v čiernych cylindroch,
nebude to už Jozef K.,
ale niekto iný.
 
Až ho povedú nočným mestom,
nebude to už sen,
ale niečo ťažšie.
 
Až skloní krk
a zablysnú sa nože,
nebude stáť nikto
v rozžiarenom okne -
ani len toto
mu nedajú?
 

Vtedy v noci

Vtedy v noci
som sa stal
králikom.
 
Ako víchor
ma strhol králičí mor,
vejúci z Číny.
 
Drvili ma kŕče,
hlavu mi krivilo nabok,
z papule sa mi rinula
krv.
 
Škárou v klietke
som sledoval východ
ľadového slnka...
 
Moje červené oči
hľadali misku
vody.
 

Fernetová luna

(Dalovi, ktorý zahynul pri autohavárii)
 
- Dalo, ako je tam?
- Orchester mlčí a z obecenstva stúpa neviditeľná hudba.
- A inak?
- Normálka. Len deň je nocou a noc dňom.
- A čo ženy...
- Prichádzajú z lesov na svitaní.
- Chlast... Dá sa tam zohnať chlast?
- Áno. Len fernet tu má farbu luny
a luna farbu
fernetu...
 

Určite

Občas ho
stretnem -
čierne auto
idúce z nemocnice
do otvorených brán,
do rozkvitnutých dedín,
občas v rannej hmle
na mňa reflektorom
žmurkne,
tak ako
dievča,
ktoré sľúbilo
a určite príde...
 

Príbeh

Tak rád by som ti človeče
doprial tú ilúziu -
prelet tunelom,
svetlo na jeho konci,
dotyky príbuzných...
 
Je však možné,
že Moody nemá pravdu,
že nič z toho sa nestane,
že toto tu
je tvoj jediný príbeh
Večnosti.
 
Ak si vtedy na svitaní
nepobozkal tú záhadnú ženu,
ak si nepohladil dieťa,
nepreniesol v náručí
slabnúcu matku,
nenavštívil krajinu,
čo ťa tak úpenlivo
volala,
nikdy to už
neurobíš.
 

Pavol Suržin v Slovenskom raji

Pavol Suržin v Slovenskom raji,
už netelesný,
zľahka meria ranné chodníky,
pohvizduje si hlasivkami vtákov,
je mu dobre,
je mu tak dobre,
už netelesný a bezbolestný,
stúpa po rebríkoch,
po mostoch pien
prekračuje Hornád,
usmieva sa z modra
 
nevädzí.
 

Olympiáda 3000

"Ženy
budú cvičiť
hore bez,
možno aj celkom
nahé..."
Musím sa zasmiať
tvojej predstave,
ale srdce mi náhle
čosi zovrie - čo všetko
sa ešte bez nás stane,
čo všetko ešte, nikdy
neuvidíme.
 

+ + +

Čo šumia stromy?
Čo hovorí vietor?
 
Ten, čo sa rozbehol
z naprotivnej stráne
a teraz rozknísal
koruny nad tebou...
 
Stromy, vietor.
Prsty ískajúce
v hrive
Absolútna.
 

Päťsto miliónov rokov

- Pamätáš na našu lásku a bozky cez kvitnúce halúzky?
- Áno, ale päťsto miliónov rokov...
- A na krásny deň s deťmi v lese?
- Pamätám, ale päťsto miliónov rokov...
- Na svoju matku, brata, sestru sa pamätáš?
- Ach áno, ale päťsto miliónov rokov...
- Na ošarpané mesto, na svoj smútok sa pamätáš?
- Bolo mesto aj ten smútok, ale päťsto miliónov rokov...
- Na ohnivé víno a spev sa pamätáš?
- Boli to len záblesky, chvíle umelého šťastia, pochop,
päťsto miliónov rokov...
- Na svoje kroky za mestom, keď obloha klesala,
akoby ju ťažilo päťsto miliónov rokov
sa pamätáš?
- Áno, ale...
 

Nepatrí sa

Nepatrí sa hovoriť
o Večnosti,
o žulových horstvách
s kŕdľami prízračných
vtákov.
 
Predsa
 
hovorím
o Večnosti,
o žulových horstvách
 
na mojich
prsiach.
 

+ + +

Priestor?
Čas?
Spálené vence
kvetov.
 
Dlane, v ktorých som si držal tvár,
sa zrazu dotýkajú...
 
Priestor.
Čas.
Ani len bublina, kde ťa svoji prichýlia
pred šialenstvom?
Ani len drobná, ale pokojná medúza žiariaca v hrudi
ničoty?
Alebo aspoň lacný trik hollywoodských kopovov,
nádejné svetielko v rozprávkovom lese?
 
"Ak však stretnete antiseba, nepodávajte si ruky!
Obaja by ste zmizli vo veľkom svetelnom záblesku,"
hovorí
Stephen W. Hawking.
 

Orgován

Nikdy sa nedozviem,
čo
a načo to bolo?
 
Detstvo,
stáda,
pasienky,
kŕdle husí,
odlety lastovičiek,
jasot bocianov,
pach vrbín,
seno,
hlina,
kamarát Štefan,
otec,
matka,
bolesť,
svitanie,
bdenie pri mŕtvych,
dedinský obchod,
hody,
hora,
ryba,
kvet,
nekonečné polia,
učiteľ,
starec v uličke,
polnočné motocykle,
orgován,
jesenné ohne,
dym a
repniská,
valalské svadby,
kapely,
podvečerný vláčik,
v Čiernom,
víno,
mesiac,
drozdy,
máj,
púpavy,
spev,
svietiaci internát a
tváre, tie tváre!,
december,
stanica,
nevyspatí intelektuáli,
nahota,
neha,
trysky orgazmov,
žena,
záhrada,
spišský dom,
šumiace smreky,
horstvo,
dieťa,
balkón,
dažde...
 
Čo to bolo?
 
Ty,
Mlčanlivý a Bezbrehý,
prevravia raz
tvoje obrazy?
 
Pýtam sa ja, človek,
už spolovice hlina,
prach,
nič.
 

Zrkadlo

Pozerám v zrkadle,
že starnem.
 
Alebo to mladne
moja
smrť?
 

Hej, vy tam hore

Hej, vy tam hore, na lešení,
čo čnie do šialeného Nekonečna,
vy nejasne tušiaci a túžiaci,
aj ja som žil,
počujete, krucinák?!
 
Aj - ja - som - žil!
 
(verzia)
 
A bude JEDNO.
 
Povieš Bach
a bude to mumlajúca včela
z leta 1867.
Vytryskne Mozart
a budú to dávne Vianoce
a vôňa pomarančovej
kôry.
 
Lístie a dejiny,
posunok neznámeho, náhodné slovo
stratené v staroveku,
všetko bude
JEDNO.
 
Povieš vtedy
a bude to teraz,
povieš tam
a bude to tu,
povieš On
a budeš to
Ty.
 
Úsmevom ťa pozdravia
Borgesove
mravce.
 

Silvester 1999

Teším sa na Silvester 1999.
Naskakuje mi husia koža,
keď myslím na túto noc,
chladnú, jasnú,
plnú vzrušených hlasov.
Myslím na vlka,
čo z neďalekých lesov
zavyje k mestu,
práve naňho myslím,
sivého, veľkého,
vidím ako chniape
po vločkách
metafyzickej noci.
 
Vidím sa s hlavou v dlaniach,
nad riadkami neznámej knihy.
 
Vidím sa vmrazený
v Silvestri 1999.
 

Kráľ hrôzy

"V roku 1999
ovládne celý svet
Kráľ hrôzy
a bude vládnuť
v znamení
Marsu."
 
Tak veští Nostradamus.
 
(Ó, príď k nám,
ty dobrý sklerotický kráľ,
ty karnevalový deduško.
Príď a nauč nás
niečo nové...)
 

Apokalypsa

Všetci sa spochabeli
a hovoria
o Apokalypse.
Ach, šero z konca
storočia -
víchry a záplavy,
vojny a nepokoje,
to všetko veští
Apokalypsu.
 
Všeličo príde...
No Apokalypsa to
nebude.
 
V deň, keď ju ohlásia,
choďte do práce,
alebo na pivo,
venujte sa deťom,
hrajte šachy,
milujte sa,
alebo si len tak
pískajte.
 
Áno, hlavne to,
len si tak popiskujte.
Toho sa Apokalypsa
strašne
 
bojí.
 

Zbohom tisícročie

Zbohom tisícročie
čo už s tebou...
 
Mám vážne rozprávať o tvojich hordách?
O tvojich jazdcoch, o výkrikoch,
keď sa plamene dotkli
živého mäsa?
O tvojich hirošimách a vynálezcoch
liekov?
Radšej poď, tisícročie,
už sa nejak dotrmácame,
vstaň, už len kúsok,
pozri, rehocú sa a hádžu po nás
odpadkami,
no musíme dôjsť, už len pár krôčkov,
ty môj slepý nepríčetný rodič,
poď, dovediem ťa, oddýchneš si,
je ti zle?, vypilo si
oceány krvi, vieš?, a
pomiešalo to so slzami,
miešať sa nemá,
ten absťák bude krutý,
ale musíš sa vyspať,
uložím ťa,
 
ja,
tvoje pozdné
dieťa.
 

Kam ideš

Dieťa nezobudil ranný autobus,
ani buldozér,
ba ani smetiari.
Keď však počulo tichý šuchot
navliekaných šiat,
náhle otvorilo oči,
spýtalo sa: Kam ideš?
 
Po prvý raz vyšlo knižne v roku 1994 vo vydavateľstve Litera Press v Spišskej Novej Vsi (ISBN 80-967149-0-2).
 

  
Pavol Hudák
 
1994, Poprad, Slovakia

 Pavol Hudák poetry

Return to the article list.