Pavol Hudák: Broskyňový súmrak

Edited by Vacilando. Last updated 7. October, 2013.

Vranov

Tu si sa pozrel po prvýkrát
do tváre sveta, čo už bol
pred tebou dávno postavený
aj obrátený na popol.
 
Odtiaľ ťa viezli októbrovým
smútkom, čo ostal navždy tvoj -
tak ako srdce podjesenné,
úzkosť a tiaž a nepokoj...
 

Volám sa Hudák

Volám sa Hudák...
Niektorý z mojich predkov
položil rozcítené husle
na spráchnivený stôl.
Uzučkým oknom krčmy
pozrel von,
na Slanské vrchy.
Svitalo...
 

Deň splodenia

Deň môjho splodenia...
Január,
chladná zima.
V peci zúrivo blčali polená,
na dvore zimomriavo
zagágala hus.
Do okna ktosi ticho nazrel
a šiel.
 

Moja slovanská tvár

Moja slovanská tvár,
kde sa zrkadlíš?
 
V Hlinnom, ktoré samo hovorí o svojich základoch?
Pohlodovci práve zvážajú
seno, je zatmenie slnka a vojna
už stúpa po pešníkoch.
V Kvakovciach? V Komáranoch?
Neznáme rody tu sadajú
za hrčavé stoly.
Vo Vyšnom Žipove?
Žipaj - Miško sa vynára
z hnedozemných vĺn.
Čo robí?
Orie pod Šúplatou,
ničí panský vinič,
vidly zabodáva do neba.
Nič nevie o mne.
Pališínovci, bledí a mladí,
idú na smrť, a Hudák?
Hudák, ten zvláštny tvor,
vzdorovitý a trpiaci,
je tu nakoniec.
 

1354

Tak to je Pavol.
Muž s rozpálenou tvárou,
s vlasmi ako ľan, dlhými po plecia,
s črtami mňa a tety Alžbety.
Iba sa vystrel,
verný poddaný
čičavského panstva,
iba si trochu vyrovnal chrbát.
Upútali ho tiene podvečernej pahorkatiny?
Opálené ramená žien? Lesklá hlina, motýľ?
Ústa mu do čohosi derie,
jeho pery sa bezmocne chvejú,
pamäť analfabeta sa mrví ako jež.
Ale všetko je to predčasné.
Priskoro je ešte,
priskoro...
 

Čierna komora

Kto o ňom vie.
Kto vie niečo
o tomto človeku...
Je teplý september 1777,
na rohu ulice sa otočil,
nozdry mu šteklí dym,
korenisté vône blízkej
lekárne...
Kto o ňom vie,
o jeho dvoch dcérach,
celkom pekných, len trochu
bledých,
o mŕtvom synovi.
A o ňom, o jeho koženom kabáte,
meštianskom dome, o žene.
Cestu z mesta
lemujú stromy
plné vrán.
 

Žatva 1844

Vitaj
v horúcom lete.
Tvoj predok brúsi koly
do hrobu súčasníka,
štatisticky kratšie
stehenné kosti žien
ťa cítia,
v ich materniciach
si na piatom
mieste -
tak vitaj
v tom našom
Žipove,
rozhrň vlasy mladých,
pohlaď naše tváre,
červenú hlinu,
raz toto všetko
pochopíš,
keď nájdeš kožu, sponu
a ujdeš
k rieke.
 

Baba

Prudko sa vymrštil ten vrch
z okolia...
Ako báseň z duše.
Už vtedy sa ti zdal čudný, záhadný.
To predznamenával tvojich
sedem rokov.
Slovenské deti tam vyzerajú Turkov
a zrazu je tá krása nanič.
Stopäťdesiat rokov ich tam vyzerajú,
púšťajú svoje loďky do dejín.
 

Jastrabie

A naozaj. Videl si tam jastraba
neľútostne namiereného
na žlté kurence...
 
Tak sa život
strmhlav
spúšťa
na detstvá.
 

Topľa

Aj mňa si chcela utopiť.
Zelené vodné kráľovstvo
mi už ukazovalo
svoje skvelé siene.
 
Utopený Cigán
utopené kravy
ženie k vrbinám.
 

Freska

Obrázok
ako z Vivaldiho -
uprostred augusta
plníme senom
vozy.
Malo by nás to spasiť,
trochu podržať,
prácou vraj udobríš
číhajúcu smrť.
 
Sekundy sa ťahajú
ako kravské sliny.
 

Otcova roľa

Pokojný večer
je tu málokedy.
Nad poslednou
nezastavanou parcelou
v dedine
po nociach besnejú démoni,
plačú vyhnaní synovia Jeruzalema,
mŕtvy otec rozsieva
svietiace zrno.
Nestojí tu biely dom,
nemá ho kto postaviť,
mama nechová kurence,
nehrá sa tu
s vnúčatami...
Len roľa
červeno žiari
v západoch sĺnc,
občas pohladí
váhavé kroky mamy -
posledná nezastavaná
parcela
v dedine.
 

* * *

... a propos smrť. Nebytie.
Pozri sa naspäť,
za zvlnený pruh svetla,
za prvý bod,
za prvé nadýchnutie -
čo vidíš
a čo počuješ?
Ani len náznak
bitia mŕtvej vlny,
ani len neurčitá jeseň,
len ticho ako
v ušiach utopenca,
to drúzgajúce ticho...
 
Naozaj je to len to,
kam sa pozeráš?
K čomu stojíš
primrazený
chrbtom?
 

Skica

Pavol Rogáľ pije
jablčné víno.
 
Asi sa hanbí rodičov,
preto ide trochu
nižšie,
 
sadá na iný
náhrobok.
 

Hostinec pod Kalváriou

Dávno som tu nebol.
Preto sa nehnevaj,
že som ťa sem zavliekol.
Mŕtvi síce sedia na svahu
a usmievajú sa,
Faun v najprudšom slnku
zvracia pri plote,
ale je to tu.
Všetko tu zostalo...
Len krčmárka sa ako v báji
zmenila na muža,
notorici a ich psíkovia vymreli,
popínavé rastliny
oblizujú okná
a slepý priateľ
už nesedí na kope štrku.
Rozhŕňam pavučiny
visiace vo vzduchu,
oprašujem ti zelenú stoličku,
ruky a hruď sa mi chvejú,
čierna žena.
 

Cintorín - mĺkva pláž

Cintorín - mĺkva pláž.
Večné slnko
tu žiari spravodlivo.
Každému.
Rovnako.
 

Som v albume sivovlasého starca

Som v albume sivovlasého starca,
bol to Nemec,
nechtiac som mu vliezol do záberu,
medzi gotiku a babie leto,
občas za nemeckých zím
pokrúti hlavou -
"to mohla byť fotka", ale
ten chlap tam zrazu bol,
ten neznámy, prikrčený tvor
vyzeral ako štvané zviera,
až mi ho bolo ľúto.
 
To mohla byť fotka.
 

Die Hohe Tatra

Čo my tu ešte robíme,
kamarát môj...
Na čo čakáme
pod vláčnym žiarením
vzdialených hôr.
Ľudia sem prichádzajú
na pár chvíľ, zamyslia sa,
potom usmiati odídu,
a my?
 
Dýchame prach zlých ciest,
trápime svoje telá, duše,
mlčíme,
žiadostivo
upierame oči
tam,
za kamenný úsmev hôr.
 

Na hradbách

Byť tak ako teraz
v obliehanom meste,
čakať na vtrhnutie
krvilačných víťazov,
vidieť ostrú čepeľ
blížiť sa k tvári...
Alebo v chabej nádeji
liať smolu, gúľať kamene,
brúsiť niečí
vyštrbený meč...
Byť tak teraz -
a báť sa.
 
Táto doba
nie je taká zlá.
Nebezpečenstvo, hoci veľké,
je vzdialené,
hrôza a strach
len sem-tam nakuknú cez okno,
dýchnu naň, pripomenú sa.
Občas kráčaš vstávajúcou dedinou.
V jednom dome sa podozrivo
svieti.
 

Spišskosobotský cintorín

Vlasta Pokorný
narozen 24.3.1894 v Praze - Vokovicích
vystudoval střední školu průmyslovou
30.3.1915 raněn u Zborova
1.4.1915 zemřel ve zdejší nemocnici
 
V Sobote je rušno,
Jakubisko natáča
Tisícročnú včelu,
dlhovlasí štatisti
v c.k. uniformách
si šúchajú ruky,
začína byť zima,
večer je diskotéka vo Veľkej
a ráno futbal,
len túto scénu nie a nie skončiť,
plašia sa kone,
nikto nevie prečo,
"asi vidia duchov", smeje sa niekto
a má pravdu,
tvoj plavovlasý
vykročil z odchýlených dvierí,
v tej istej sivomodrej uniforme
klesá medzi štatistov,
zúfalo kričí
krvavými očami.
 

Priestor

Keď sa zasekol
výťah,
tvoja tvár zbledla
ako chudobná zem
tvojho detstva,
tvárou ti bežali
žltkasté tiene
a smutná pieseň
zavyla
v tichu.
Dotkol som sa prstom
tvojej polosmrti,
nevedel som,
že ťa desí
uzavretý priestor,
že by ťa zničil, zabil,
a pozri, mama,
ja v ňom dýcham,
chodím, žijem...
 

Choroba

Kráčam chrbtom
k budúcnosti,
viem, že sa už
nikdy neobrátim.
Kráčam chrbtom
dopredu -
preto musím
navždy pozerať
na prebrodený sneh,
sľapaje v piesku,
kulisy z ruží,
preto musím vidieť
zariasené more,
28. november 1982,
E.G. v modrej vetrovke,
rozviate nenáhodné vlasy,
lúku ako z paranoje,
hasnúce oko
matky.
 

Už tretí rok si kupujem dáždnik

Už tretí rok si kupujem dáždnik.
Stále to však pre čosi odložím,
zabudnem, miniem peniaze.
A tak mi všetky jesene zmáčajú hlavu.
Občas ma pritúli neznáma žena,
telefónna búdka, strom.
Koľko zbytočných vecí
som odvtedy urobil, kúpil,
a dáždnik priam magicky obchádzam.
Prinúťte ma niekto, ukradnite mi peniaze
a kúpte mi dáždnik...
Všetky jesenné oblohy
klesajú na mňa.
 

Dnes v noci

Dnes v noci
zavýjal vietor
ako besný -
akoby vonku hučalo more,
to verné Jeffersovo šteňa,
kamene ako morské zvieratá
kráčali do vody...
 
Dnes v noci besnel vietor,
stredoveké svorky vlkov
obchádzali moje telo,
cvakali čeľusťami, hrozili.
 
Ale ja som sa nebál -
ako padlý vojak trávu
zvieral som tvoju vidinu,
už navždy usmiaty.
 

Mlč

Tvoje oči
sú matkou tmy,
vychádza z nich,
keď je už načase,
nikto si to ešte nevšimol,
nikto o tom nevie,
takéto reči nás môžu
stáť veľa, rozum, postavenie,
naozaj o tom každý mlčí,
ľudia chodia okolo teba,
pracujú, poháňajú svoje
zvieratá, a zatiaľ tvoje oči
sú matkou tmy,
a tá, ako vieme, zakrýva vraždy
a aj plodenie, bolesť v nej blčí
ako hviezda, preto mlč,
preto radšej mlč.
 

Bozk

Ak ten bozk trval zopár chvíľ,
bude mi jeho čas pripočítaný k životu,
moje strhané bytie sa trochu predĺži,
smrť na pár sekúnd odstúpi,
sadne si, prehodí nohu cez nohu,
nervózne bude počúvať
jasavé zvony tohto dňa.
 

Mesto

Stratené je mesto,
kde si nemiloval.
Také mesto darmo staviaš na nohy,
vždy odkväcne ako gumový panák,
darmo ho fackuješ,
dávaš mu umelé dýchanie,
je mŕtve a strašne bledé...
A ešte ho môžeš prosiť,
nevšímať si ho -
nepomôžeš si.
Mesto, kde si nemiloval,
iba dymí zo svojich komínov,
rozrastá sa, bujnejú metastázy
jeho priemyslu, je vyznačené
na mape.
 

Noc

To bola zlá noc.
Psiská mi vyli
do srdca,
ktosi ma zvnútra
moril plačom
a volal na toho,
čo ticho obchádzal
opustený dom.
 

Vzkriesenie

A tváre obrátené na východ
ožiarilo
slnko.
Mravce previnilo zháňajú roztratené
zuby.
Starci hľadajú
jablone,
matky synov.
Som dieťa.
S priateľom vlečiem
ťažký svietnik.
Na oltári leží
marcový Kristus.
 

Randezvous so Sartrom

Za to,
že som bol vtedy
ako baránok,
že som smrť nezahodil
do zelených lánov,
že mi bola milšia
voda ako smäd,
že som si hovoril
nejako len bude,
za to si zaslúžim
ten pád krvi z boku,
ľútosť a
slnečné nože.
 

Povraz v dome obesenca

V dome obesenca hovor o povraze.
Áno, choď tam a povedz: POVRAZ.
Keď všetci vytreštia oči,
keď spadne misa polievky,
zopakuj: POVRAZ! POVRAZ! POVRAZ!
Vtedy sa zlomia, prisadnú k stolu,
podoprú si hlavy, porozprávajú
o dlhých, mučivých nociach,
o spŕškach jeho slín a pästí,
o jeho smutnom konci a o tom,
že sa ich nikto na to nepýtal,
iba ich dom obchádzali
ako leprosárium.
To všetko ti povedia, vyslobodení,
zbavení kliatby mlčania,
ktorú si ty
porušil.
 

Ruky

Keby sa naše ruky vrátili -
predĺžili
za barikády rokov,
za trvanie dní,
ako biele lúče
by križovali tmu,
šťastné, že sa vrátili
proti ústam času.
Ako biele kométy
by sa hladili,
blúdili by lesmi,
nepoznaným krajom,
prúdili sochami
opustených parkov,
cez chladné čelá
hrabov,
vraveli tiché a nežné slová,
šepkali by,
tie naše krátke,
slepé ruky...
 

Broskyňový súmrak

Spoznal som otázky.
 
Precítil bolesť
od posledných kvazarov
až k tejto prečudesnej
miestnosti.
Dosvedčia to vlčie stupaje
v uliciach mesta,
moja srsť v skrvavenom snehu.
 
A jemný ako z čínskych malieb,
broskyňový súmrak.
 

Dvadsaťosem kvapiek

Vážení,
naučím vás,
jednu kúpeľňovú hru.
Čo k tomu potrebujeme?
Dokopy nič.
Jedno primerane dlhé telo,
aby sa zmestilo do vane,
dušu takú, aby z nej v tej vode
plávali sadze,
a to najdlôležitejšie -
zle utesnený vodovodný kohútik.
Postup je takýto: Z vodovodného
kohútika rytmicky padajú kvapky vody.
Spomeňte si, koľko máte rokov,
pri každom čľapnutí kvapky
si predstavte jeden rok
svojho života. Opakujem: jeden rok,
vybaví sa vám jeden obraz alebo nič,
viac ani nestihnete.
Asi takto:
1959 - nič.
1960 - zrnenie ako pri poruche v televízii.
1961 - asi sestra v zelenej sukni.
1962 - zvonček, starec pri stodole.
1963 - slepačie kosti, Zita.
1964 - zlaté mreže obilia.
1965 - snehové čapice na stromoch okolo školy.
1966 - deti, dážď.
1967 - vysvedčenie, otec, seno.
1968 - svetlá nekonečných kolón.
1969 - zelená porcelánová korytnačka, pastier.
1970 - železné hodiny.
1971 - prútené koše, smútok na moste.
1972 - áno, smrť, belasá augustová smrť.
1973 - hodinky.
1974 - vysoký muž, nešťastie bude dlhé.
1975 - zbohom.
1976 - tri daždivé dni Oravy.
1977 - niečo modré a albánsky koňak.
1978 - ranné maliny.
1979 - ďaleký, skrotený potok. Víno ako krv, Iveta.
1980 - schody, láska.
1981 - čokoládové zvonce.
1982 - dve krásne ženy vo dverách.
1983 - víno, južná vojna.
1984 - pomätená žena s dobrým srdcom.
1985 - vrch.
1986 - sveter, cigaretový dym.
1987 - červenajúci sa profesor slovenčiny.
1988 - tieto riadky, tieto...
 
Po prvý raz vyšlo knižne v roku 1992 vo vydavateľstve Modrý Peter v Levoči (ISBN 80-85515-02-4).
 

  
Pavol Hudák
 
1992, Poprad, Czechoslovakia

 Pavol Hudák poetry

Return to the article list.