Naše zvieratká

Edited by Vacilando. Last updated 17. June, 2016.

V zime roku 1976 sme odkiaľsi doniesli mačičku – už dospelú, ktorá však mala už svoje maniere a možno aj preto u nás dlho nepobudla. Skákala po operadlách gaučov a kresiel ako zmyslov zbavená a keď sme neboli doma stihla zničiť a rozhádzať po izbe kyticu židovských čerešní (sušené kvety). Myslím, že sa jej u nás veľmi nepáčilo. Odniesli sme ju dedkovi na výchovu a on ju nakoniec dal niekomu do dediny.
 
Asi v roku 1978 sme mali prvú a aj jedinú korytnačku menom Maxi. Bola nenáročná a zimovala zvyčajne v detskej izbe za perinákom. V jednu zimu sme ju však dali zimovať do pivnice a tam sme ju našli mŕtvu a ohlodanú myšami. Pochovaná je pri chate.
 
V tých časoch sa postupne v detskej izbe ocitali žabky – rosničky, bývajúce cez deň vo veľkej päťlitrovej fľaši od uhoriek a v noci zázrakom vyskakujúce z nej. Bol to nezvyklý a prekvapivý pocit dotknúť sa jednej z nich potme bosou nohou... o čom v okamihu vedelo celé osadenstvo bytu!
 
Raz sme tam mali aj užovku, ale len krátko. Potom andulky, ktoré sa tiež u nás dlho neohriali a morčatá, ktoré znenazdania uhynuli po jednom kŕmení. Jedli kalerábové listy, ktoré asi boli chemicky postriekané a pre ne smrteľne jedovaté.
 
Približne v roku 1979 až 1980 nám dedko doniesol dve šteniatka krátkosrstých jazvečíkov: hnedú Zorku a čiernu Ťapku. Hrdo vyhlásil, že ho vyšli na jednu fľašu vína v krčme s názvom Gymnázium. Zorka ostala u nás a Ťapka putovala k Marcelke, kde sa dožila asi 14 rokov. Ešte pred rokom 1983, t.j. asi r.1981 (ešte sme bývali v Platine) sme dali Zorku jednému poľovníkovi do Tatranskej Lomnice a vždy keď sme išli okolo tej horárne, smutne sme jej kývali...
 
Asi v r. 1984 nám ujo Stano doniesol Ajaxa (najbližšie mal asi k pointerovi). Bol veľmi milý, ale aj veľmi temperamentný. Keď bol hladný trieskal miskou o dlážku po celom byte, aby ho bolo dobre počuť. Medzi kuchyňou a predsieňou raz prievan vyrazil sklenenú výplň dverí. Ajax to považoval za osviežujúci prvok - prekážkovú dráhu a s radosťou ju preskakoval tam i späť. Niekoľko párov papúč, ale najmä jedny drahé lodičky padli z vlasť pod jeho zúbkami. Keď som raz na zemi vystrihovala v zadnej izbe látku na nové šaty (podľa Burdy), dlho ma ticho pozoroval, sediac na látke. Po chvíľke sa na ňu vyčural a odišiel. Chápala som to ako náznak, že také šaty by si on nikdy neobliekol! Dosť ma to sklamalo, lebo ja som bola opačného názoru a navyše látka bola dosť drahá. Pred jednou z letných dovoleniek, sme "Ajdika" museli dať do Veľkej k Slivkovcom. Bol o veľa žiaľu a plaču a deti naň dlho nemohli zabudnúť, a ešte dlho potom ho chodili na bicykloch dokonca kŕmiť.
 
6. febrára 1987 sme kúpili od MUDr. Orsághovej čistokrvnú fenku dlhosrstého jazvečíka, menom Belka (narodila sa 6.12.1986). Bola múdra, prešľachtená, snáď aj trochu melancholickej povahy. Chodila s nami rada na chatu, kde si v zime robila snehové tunely. Koncom roku 1989 začala mať tráviace ťažkosti, s ktorými si nik z veterinárov nevedel dať rady, až nakoniec nám uhynula, keď sme dorazili do nemocnice v Spišskej Novej Vsi. Bolo to v sobotu 30. decembra 1989, ráno presne o 8:40:55. Príčinou bol ileus (zauzlenie čriev).
 
Dlho sme však bez psíka nemohli byť, preto sme zašli zasa Dr. Országhovou a ona nám zohnala kontakt na chovateľa, pána Brečku, blízko Sniny. Tatko s Tomykom sa tam jedného májového rána r. 1990 vybrali – a doniesli malú Etu, ktorú sme nazvali tiež Belka (narodila sa 13.3.1990). Vybrala si ich ona sama a už sa od nich nepohla. Prežila s nami pekných štrnásť rokov. Ešte ako deväťročná chodila so mnou na túry do Tatier, boli sme spolu až na Zamkovského chate, aj na Popradskom plese a všade mala obdivovateľov. Na Hrebienku nás pani v bufete už z diaľky vítala. Automaticky prichystala mištičku s vodou a jeden párok pre Belku. A mne pivo. Belka nám odišla po dlhotrvajúcich zdravotných ťažkostiach 31. júla 2004. Ešte stále mi chýba. (Viac o Belke II.)
 
Predvčerom tu bol malý biely špic menom Bobi a už sa skoro stal Belkiným nástupcom. Rozmyslela som si to však zavčasu, lebo na výchovu 7-mesačného šteniatka by som sama nestačila a samotou ho trápiť nechcem.
 

Related links

  • Popolník značky Maxi

  •   
    Gabriela Fülöppová
     
    Saturday 16. April, 2005, Poprad, Slovakia

     pet animal

    Return to the article list.