Ray Bradbury: Zbohom a dobrý deň

Edited by Vacilando. Last updated 1. May, 2015.

Avšak odchádzal, samozrejme, nedalo sa robiť nič iné. Čas prešiel, hodiny dotikali a on naozaj odchádzal veľmi ďaleko. Kufor už mal zabalený, topánky vyleštené, vlasy učesané, uši poriadne vyumývané, už zostávalo len zísť dole schodmi, von vchodovými dvermi a ďalej ulicou na vidiecku stanicu, kde vlak zastane len kvôli nemu samému. Potom Fox Hill v Illinoise zostane ďaleko v minulosti. A on pôjde ďalej, možno do Iowy, možno do Kansasu, možno až do Kalifornie; malý chlapec, dvanásťročný, so zabaleným rodným listom, ktorý dokazuje, že sa narodil pred štyridsiatimi troma rokmi.

"Willie!" zavolal hlas z prízemia.

"Áno!" Zdvihol svoj kufor. V zrkadle šatníka uvidel tvár júnových púpav, júlových jabĺk a mlieka z teplého letného rána. Tam bol, ako vždy, jeho anjelský a nevinný pohľad, ktorý sa zrejme počas rokov jeho života nezmení.

"Už je takmer čas," zavolal ženský hlas.

"Dobre!" A zošiel dole schodmi, s hundraním a úsmevom. V obývačke sedeli Anna a Steve, oblečení v príliš pekných šatách.

"Tu som!" zavolal Willie vo dverách salónu.

Anna vyzerala, akoby sa mala rozplakať. "Och, dobrý bože, nemôžeš nás len tak opustiť, však, Willie?"

"Ľudia začínajú rozprávať," povedal Willie ticho. "Bol som tu tri roky. Ale keď ľudia začnú rozprávať viem, že je čas obuť si topánky a kúpiť si lístok na vlak."

"Je to všetko také čudné. Nerozumiem tomu. Je to také náhle," povedala Anna. "Willie, budeš nám chýbať."

"Budem vám písať každé Vianoce, tak mi pomôžte. Vy mi nepíšte."

"Bolo to pre nás veľké potešenie a zadosťučinenie," povedal Steve. Slová mu nejako nepasovali do úst, ako tam tak sedel. "Je škoda, že to muselo skončiť. Škoda, že si nám musel povedať o sebe. Hrozná škoda, že nemôžeš ostať."

"Ste tí najlepší ľudia, akých som kedy mal," povedal Willie, vysoký meter dvadsať, bez potreby holiť sa, so slnkom na tvári.

A potom sa Anna rozplakala. "Willie, Willie." A sadla si a pozrela sa naňho, akoby ho chcela zadržať, ale bála sa ho držať práve teraz; pozerala naňho šokovaná a udivená, a mala prázdne ruky, nevediac čo s ním teraz robiť.

"Nie je jednoduché odísť," povedal Willie. "Zvyknete si. Chcete zostať. Ale to sa nedá. Raz som skúsil zostať dlhšie, ako ľudia začali byť podozrievaví. 'Aké strašné!' hovorili. 'Celé tie roky sa hral s našimi nevinnými deťmi,' hovorili, 'a my sme ani netušili! Hrozné!' hovorili. A nakoniec som musel odísť z mesta raz v noci. Nie je to ľahké. Prekliate dobre viete, ako vás mám oboch rád. Vďaka vám za tri znamenité roky."

Všetci prešli k vstupným dverám. "Willie, kam pôjdeš?"

"Neviem. Jednoducho začnem cestovať. Keď uvidím mesto, čo vyzerá zeleno a pekne, usadím sa tam."

"Vrátiš sa niekedy?"

"Áno," povedal vrúcne svojim vysokým hláskom. "Asi za dvadsať rokov by sa to malo začať prejavovať na mojej tvári. Keď sa tak stane, urobím veľkú cestu po všetkých otcoch a matkách, ktorých som kedy mal."

Stáli na studenej letnej verande, zdráhajúc sa povedať posledné slová. Steve uprene pozeral na istý brest. "S koľkými ďalšími ľuďmi si už býval, Willie? Koľko adopcií?"

Willie si to v duchu prepočítal s dobrým pocitom. "Myslím, že to bolo asi päť miest a päť párov; viac ako dvadsať rokov prešlo odvtedy, čo som začal svoju cestu."

"No, nemôžeme si sťažovať," povedal Steve. "Lepšie mať syna tridsaťšesť mesiacov, ako nemať vôbec žiadneho."

"Tak," povedal Willie, a rýchlo pobozkal Annu, uchopil svoju batožinu a vyrazil ulicou v zelenom obedňajšom svetle, pod stromami, naozaj veľmi malý chlapec, nepozeral naspäť, utekal bez rozmýšľania.

Chlapci sa hrali na zelenom kosoštvorci parku, keď išiel okolo. Chvíľku postál medzi tieňmi dubov, sledujúc ako vrhajú bielu, snehovú basebalovú loptičku do teplého letného vzduchu, videl jej tieň letieť ponad trávu ako tmavý vták, videl ich roztvorené ruky chytajúce tento rýchly kúsok leta, ktorý sa práve zdal byť tým najdôležitejším, čo treba chytiť. Chlapci kričali. Loptička spadla do trávy blízko Willieho.

Keď vynášal loptičku spod tienistých stromov, myslel na posledné tri roky, ktoré sa minuli až do poslednej chvíľočky, a na päť rokov predtým, a tak ďalej naspäť až do času, keď bol skutočne jedenásťročný a dvanásť a trinásťročný a hlasy hovoriace: "Čo je s Williem, pani?" "Pani B., má Willie spomalený rast?" "Willie, fajčíš v poslednom čase cigarety?" Ozveny zmľkli vo svetle a farbe leta. Hlas matky: "Willie má dnes dvadsaťjeden!" A tisíc hlasov hovoriacich: "Vráť sa chlapče, keď budeš mať pätnásť, potom ti možno dáme prácu."

Pozeral na basebalovú loptičku vo svojej chvejúcej sa ruke, akoby bola jeho životom, nekonečné klbko rokov vinúce sa všade okolo, ale vždy vedúce k jeho dvanástym narodeninám. Počul, ako k nemu kráčajú deti; cítil ako zastierajú slnko, a oni boli staršie, ako okolo neho stáli.

"Willie! Kam ideš?" Kopali do jeho kufra.

Akí len boli vysokí na slnku. Za posledných pár mesiacoch sa zdalo, akoby slnko vystrelo svoju ruku nad ich hlavy, kývlo, a oni sa vytiahli nahor ako horúci kov; zlaté prúty nesmiernou gravitáciou pritiahnuté k nebesám, trinásť, štrnásťroční, pozerajúc dole na Willieho, usmievajúc sa, ale už so zmenšeným záujmom. Začalo sa to pred štyrmi mesiacmi:

"Vyberáme strany! Kto chce Willieho?"

"Á, Willie je príliš malý; nehrajeme s 'deckami'."

"A pretekali sa pred ním, priťahovaní mesiacom a slnkom a meniacimi sa obdobiami listov a vetra, a on bol dvanásťročný a už nebol jedným z nich. A iné hlasy začínajúce ten starý, príšerne známy chladný refrén: "Dávaj mu radšej vitamíny, Steve." "Anna, je nízky vzrast obvyklý v tvojej rodine?" A chladná päsť opäť masíruje srdce a človek vie, že korene budú musieť byť opäť vytiahnuté, po toľkých dobrých rokoch s "ľuďmi."

"Willie, kam ideš?"

Mykol hlavou. Bol naspäť medzi vežiacimi sa, tieniacimi chlapcami, ktorí sa mleli okolo neho ako obri pri fontánke čistej padajúcej vody.

"Idem na pár dní pozrieť svoju sesternicu."

"Och." Boli dni, ešte pred rokom, kedy by sa skutočne veľmi starali. Teraz tu však bola len zvedavosť kvôli jeho batožine a očarovanie vlakmi, cestami a ďalekými krajmi.

"Dáme si pár rýchlych?" povedal Willie

Pochybovačne zazreli, potom však, kvôli okolnostiam, prikývli. Pustil tašku a vybehol; biela loptička bola hore na slnku, ďaleko od ich bielych planúcich postáv na vzdialenej lúke, zase hore na slnku, ponáhľajúc sa, život prichádzajúci a odchádzajúci podľa jedného vzoru. Sem a tam! Robert Hanlon s manželkou, Creek Bend, Wisconsin, 1932, prvý pár, prvý rok! Sem a tam! Henry a Alice Boltzovci, Limeville, Iowa, 1935! Letiaca basebalová loptička. Smithovci, Eatonovci, Robinsonovci! 1939! 1945! Manžel a manželka, manžel a manželka, manžel a manželka, žiadne deti, žiadne deti, žiadne deti! Zaklopanie na tieto dvere, zaklopanie na tamtie.

"Prepáčte. Volám sa William. Rád by som ---"

"Sendvič? Poď ďalej, sadni si.  !

Odkiaľ ! si, synak?"

Sendvič, vysoký pohár mlieka, úsmevy, prikyvovanie, pohodlný, uvoľnený rozhovor.

"Vyzeráš, akoby si cestoval, synak. Utiekol si odniekiaľ?"

"Nie."

"Chlapče, si sirota?"

Ďaľší pohár mlieka.

"Vždy sme chceli mať deti. Nikdy nám to nevyšlo. Nikdy sme sa nedozvedeli prečo. Jeden z tých prípadov. Tak, tak. Začína byť neskoro, synak. Nemyslíš, že by si mal ísť domov?"

"Nemám domov."

"Chlapec ako ty? Ešte s mliekom na brade? Tvoja matka sa bude strachovať."

"Nemám domov, ani žiadnych príbuzných, nikde na svete. Neviem či - neviem - mohol by som tu dnes prespať?"

"No, teda, synak, veru neviem. Nikdy sme neuvažovali vziať ---" povedal manžel.

"Dnes máme na večeru kurča," povedala manželka, "zvýši sa, bude dosť i pre spoločnosť..."

A roky za rokmi odlietajú preč, hlasy, a tváre, a ľudia, a vždy rovnaké prvé rozhovory. Hlas Emily Robinsonovej v jej hojdacom kresle, v temnote letnej noci, poslednej noci, keď bol pri nej, v noci, keď objavila jeho tajomstvo, jej hlas hovoril:

"Pozerám sa na všetky tváre malých detí navôkol. A občas premýšľam - Aká je to škoda, aká škoda, že všetky tieto kvietky musia byť odrezané, všetky tieto jasné ohne musia vyhasnúť. Aká škoda, že všetky tie deti, ktoré vidíš v školách, alebo behať okolo, musia vyrásť a stať sa škaredými, zvráskavieť a zošedivieť, alebo oplešatieť a nakoniec, vychudnuté na kosť a chrčiace, zomrieť a byť pochované. Keď počujem ako sa smejú, nemôžem uveriť, že raz pôjdu cestou, ktorou idem ja. A predsa pôjdu! Stále si pamätám na Wordsworthovu báseň: 'Až nakoniec uvidel som zástup, Dav zlatých narcisov; Trepotať a tancovať vo vánku, Povedľa jazier a stromov.' Premýšľam o deťoch - ako kruté niekedy vedia byť, protivné ako viem, že vedia byť, avšak ešte nemajú pokrytectvo okolo očí, či v očiach, ešte nie sú plné unavenosti. Sú za všetkým také dychtivé! Hádam práve to mi najviac chýba u starších ľudí, deväť z desiatich dielov dychtivosti je preč, bystrosť je preč, toľko energie a života sa vytratilo. Rada každý deň sledujem, ako púšťajú deti zo školy. Je to akoby niekto vyhodil kyticu kvetov zo školských vrát. Aké je to, Willie? Aké je to, byť večne mladý? Vyzerať ako nová strieborná desaťcentovka z mincovne? Si šťastný? Je ti tak dobre, ako sa zdá?"

Basebalová loptička zosvišťala z modrej oblohy a šľahla ho po ruke ako veľký bledý hmyz. Keď si ruku ohmatával počul, ako jeho pamäť vraví:

"Využil som to, čo som mal. Potom, čo moji príbuzní zomreli, keď som zistil, že nikde nemôžem dostať mužskú prácu, skúsil som cirkusy, ale tam sa len smiali. 'Synak,' hovorili, 'ty nie si trpaslík, a aj keď si, vyzeráš ako chlapec! Chceme trpaslíkov s trpasličími tvárami! Prepáč, synak, prepáč.' Tak som odišiel z domu, s istým zámerom, premýšľal som: Čo som? Chlapec. Vyzeral som ako chlapec, rozprával som ako chlapec, teda som tiež mohol ostať chlapcom. Zbytočné by bolo vzdorovať. Zbytočné by bolo kričať. Tak čo som mohol robiť? Aké zamestnanie bolo po ruke? A potom som jedného dňa uvidel toho muža v reštaurácii, ako pozerá na obrázky detí iného muža. 'Veru som si prial mať deti,' povedal. 'Prial som si mať deti.' Stále potriasal hlavou. A ja som sedel pár miest od neho, s hamburgerom v rukách. Sedel som tam, stuhnutý! Práve v tom okamihu som prišiel na to, čo bude mojim zamestnaním väčšinu života. Nakoniec i pre mňa existovala práca. Robiť osamelých ľudí šťastnými. Udržiavať sa v pohybe. Večne sa hrať. Vedel som, že sa budem musieť večne hrať. Rozniesť pár novín, behať ako poslíček, pokosiť niekoľko trávnikov, snáď. Ale ťažká práca? Nie. Všetko, čo som musel robiť bolo byť matkiným synom a otcovou pýchou: Otočil som sa na muža vedľa pri pulte. 'Prepáčte,' povedal som. Usmial som sa na neho..."

"Ale, Willie," povedala pani Emily vtedy dávno, "nestal si sa nikdy osamelý? Nechcel si nikdy - veci - ktorý chcú dospelí?"

"To som si vyhnal z hlavy," povedal Willie. "Som chlapec, povedal som si, musím žiť v chlapčenskom svete, čítať chlapčenské knihy, hrať chlapčenské hry, odpútať sa od všetkého ostatného. Nemôžem byť oboje. Musím byť len jedno - mladý. A tak som to hral. Och, nebolo to ľahké. Boli chvíle ---" Stíchol.

"A rodina, s ktorou si býval, tí sa to nikdy nedozvedeli?"

"Nie. Bolo by to všetko zničilo. Povedal som im, že som utiekol; nechal som ich, nech to skontrolujú cez oficiálne kanály, políciu. Potom, keď tam nebol žiadny záznam, som sa nechal adoptovať. To bolo zo všetkého najlepšie; dokiaľ sa nedovtípili. Ale potom, po troch rokoch, alebo po piatich rokoch, sa dovtípili, alebo išiel okolo nejaký cestujúci, alebo ma videl nejaký človek z cirkusu, a bol koniec. Vždy to muselo skončiť."

"A si veľmi šťastný a je to pekné byť dieťaťom viac ako štyridsať rokov?"

"To je život, ako sa hovorí. A keď robíte druhých ľudí šťastnými, potom ste tiež takmer šťastní. Mám svoju prácu a robím ju. A aj tak - za pár rokov budem senilný, budem vo svojom druhom detstve. Všetok ten zhon sa ma už nebude týkať, rovnako ako nesplnené túžby a väčšina snov. Potom môžem oddychovať, snáď, a detinskosť už nebudem musieť predstierať."

Posledný krát vypálil loptičku a prerušil snenie. Potom odbehol zobrať si svoju batožinu. Tom, Bill, Jamie, Bob, Sam - ich mená sa hýbali na jeho perách. Boli v rozpakoch, keď im potriasal rukami.

"Nakoniec, Willie, veď nejdeš do Číny, alebo do Timbuktu."

"Tak je to správne, nie?" Willie sa nepohol.

"Tak sa maj, Willie. Uvidíme sa budúci týždeň!"

"Majte sa, majte!"

A znovu kráčal so svojím kufrom, pozeral na stromy, odchádzal od chlapcov a ulice kde býval, a keď zahol za roh, zapískala píšťala vlaku a on začal utekať.

Posledné, čo videl a počul, bola biela loptička vyhadzovaná ponad vysokú strechu, dozadu a dopredu, dozadu a dopredu, a dva hlasy vykrikujúce, keď loptička vystrelila raz hore, potom dole a naspäť oblohou, "Tri, dva, jedna, chytaj! Tri, dva, jedna, chytaj!" ako krik vtákov odlietajúcich na ďaleký juh.

Zavčasu ráno zobudil sa s vôňou hmly a studeného kovu, so železnou vôňou vlaku okolo neho a celonočného cestovania trasúceho jeho kosťami a telom, s vôňou slnka za horizontom, a pozeral dole na malé mestečko práve sa zobúdzajúce zo spánku. Zapaľovali sa svetlá, mäkké hlasy šepkali, červený signál sa kýval sem a tam, sem a tam v chladnom vzduchu. Ospalá tíšina, kde ozveny sú poctené jasnosťou, kde ozveny stoja naho osamote a ostro. Sprievodca sa pohol, tieň v tieňoch.

"Pane," povedal Willie.

Sprievodca sa zastavil.

"Čo je to za mesto?" zašepkal chlapec v temnote.

"Valleyville."

"Koľko obyvateľov?"

"Desať tisíc. Prečo? Je to tvoja zastávka?"

"Vyzerá zeleno." Willie dlho uprene hľadel na chladné ranné mesto. "Vyzerá pekne a pokojne," povedal Willie.

"Synak," povedal sprievodca, "vieš kam ideš?"

"Sem," povedal Willie a pokojne vstal v tichom, studenom, železom voňajúcom ráne, v tmavom vlaku, ktorý šuchotal a hýbal sa.

"Dúfam, že vieš, čo robíš, chlapče," povedal sprievodca.

"Áno, pane," povedal Willie. "Viem, čo robím." A bol na konci tmavej uličky, batožinu za ním vyniesol sprievodca, potom už stál vonku v dymiacom, parovo chladnom ráne, ktoré sa začínalo presvetľovať. Stál a pozeral hore na sprievodcu a na čierny kovový vlak na pozadí posledných pár hviezd. Vlak nahlas nariekavo zapískal, sprievodcovia zakričali pozdľž vlaku, vozne sa zatriasli a ten jeho sprievodca zakýval a usmial sa dole na chlapca, na malého chlapca s veľkou hromadou batožiny, ktorý mu čosi kričal, i keď znova zaznela píšťala.

"Čože?" zakričal sprievodca s dlaňou pri uchu.

"Zaželajte mi šťastie!" kričal Willie.

"Všetko dobré, synak," volal sprievodca, kývajúc, usmievajúc sa. "Všetko dobré, chlapče!"

"Ďakujem!" povedal Willie vo veľkom hrmote vlaku, v pare a dunení.

Sledoval čierny vlak, až kým úplne neodišiel a nestratil sa z dohľadu. Celý čas sa nepohol. Pokojne stál, malý dvanásťročný chlapec, na vychodenom drevenom nástupišti, a iba po celých troch minútach sa otočil, aby konečne čelil prázdnym uliciam tam dole.

Neskôr, keď vychádzalo slnko, kráčal už veľmi rýchlo, akoby sa chcel zohriať, dole, do nového mesta.

Z anglického originálu Hail and Farewell preložil Tomáš J. Fülöpp.