Kia múza ...

Edited by Vacilando. Last updated 1. May, 2015.

Nuda v rozhovoroch je relatívna. Málo atraktívne témy sa môžu stať zaujímavejšími vďaka osobám, s ktorými sa o nich zhovárame.

-- 

Na hocičom sa dá nájsť niečo zaujímavé, ak sú na to vhodné podmienky. Dokonca témy na hranici či úplne mimo môjho záujmu, povedzme prášková metalurgia, sa môžu stať príťažlivými, keď ich diskutujem s niekým, kto kladie zmysluplné otázky, tvorí odvážne asociácie, má bohaté vyjadrovanie, kto nejako, hoci aj negatívne, prekvapí, prinúti zamyslieť.

Alebo ak ten niekto je krásna a inteligentná holka. S takou (a existujú, prisahám!) s nepredstieraným záujmom predebatujem aj historické aspekty dizajnu pripináčikov, ak je to zhodou okolností jej obor a vášeň. (Môže to byť čisto, alebo z určitej časti na základe sexuálnej príťažlivosti -- ale nemusí!) Naopak, s robotníkom, ktorý má slovník šesťročného chalana zdvojnásobený o vulgarizmy, si tak maximálne dám pivo, preberieme hokej a zanadávame si na vládu.

--

Sadnem si povedzme s niekým do kaviarne a začnem debatu o podobnosti motívov a fungovania drogovej závislosti a organizovaného náboženstva -- útek od reality, zarábanie na slabých ľuďoch, dôležitosť začlenenia do skupiny, dealeri / kazatelia, atď.

Ak oproti mne sedí stará jeptiška s veľkým krížom na zvädnutých prsiach, diskusia bude s veľkou pravdepodobnosťou krátka a bezvýznamná (hoci, nechal by som sa prekvapiť!) Ak to bude tá ideálna žena, rozhovor bude omnoho zaujímavejší (a možno aj s prebytkom významov!)

--

Ak to zovšeobecním, miera nudnosti akejkoľvek témy závisí od publika -- hoci aj neprítomného. Vyzerá to tak, že všetko robíme, v istom zmysle, "pre niekoho" alebo "pre niečo". Či už sú to priatelia alebo nepriatelia, vlasť, ideály, budúcnosť, príroda, deti, alebo samozrejme naše vlastné ego.

--

V rozhovore s priateľom Tonym sme došli k názoru, že takíto ľudia či objekty (vo všeobecnosti: "attractors"???) sa dajú inerpretovať ako naše múzy, ktoré nás inšpirujú, ktoré nám šepkajú čo a ako, aj keď o tom nevieme. Odvtedy keď na niečom pracujem, často sa zamyslím nad tým, kto -- alebo čo -- je práve teraz mojou múzou.

Zaujíma ma tiež, či a ako sa naše múzy počas života, alebo v závislosti na činnosti, menia. Vedeli by sa porozprávať, keby sa stretli? Ako rozpoznať, kedy nás len zvádzajú, a kedy naozaj pomáhajú? A čo s múzami, pre ktoré sme my nudní, nech sa akokoľvek snažíme... vykašlú sa na nás a my nikdy nedostaneme šancu sa nimi inšpirovať?

--

Sú aktivity, ktoré nemajú jasné publikum. Napríklad keď toto píšem, nemám v úmysle výsledkom niekoho presvedčiť, prekvapiť, dojať... len si proste snažím kvalitne, a vrámci cvičenia pokiaľ možno aj zaujímavo, sformulovať myšlienku, ktorá ma jedného dňa zaujala. A pýtam sa: kto si to kedy prečíta, koho to (preboha!) zaujme. Kto, alebo čo, je moja múza, to krásne dievča, pre ktoré píšem svoje zdanlivo zbytočné teórie... ale pre ktoré žijem?!


Notes:

  • "Put your hand on a hot stove for a minute, and it seems like an hour. Sit with a pretty girl for an hour, and it seems like a minute. That's relativity." Albert Einstein (link)
  • Not only are the Muses explicitly used in modern English to refer to an inspiration, as when one cites one's own artistic muse, but they also are implicit in words and phrases such as "amuse", "museum"(changed from muselon--a place were the muses were worshipped), "music", and "musing upon". (http://en.wikipedia.org/wiki/Muse)
  • Založené na rozhovore s Tonym 20060912, po ktorom som si zapísal: "Niektoré nudné rozhovory by mohli byť zaujímavé, keby prebiehali s niekým iným. S krásnym dievčaťom sa viem baviť aj o dizajne pripináčikov. ... Hm. Kto, alebo čo je to krásne dievča, pre ktoré píšem tieto teórie? A pre ktoré žijem?"
  • 20060917 "Who is the muse for whom one writes -- thereby amusing oneself?" Passing Thoughts (Anthony Judge)

   
Tuesday 12. September, 2006, Brussel, Belgium

 art attraction creativity discussion inspiration draft muse psychology

Return to the article list.