Bezmenný kocúrik

Edited by Vacilando. Last updated 18. August, 2013.

Párkrát som ho videl v záhrade jedného neďalekého domu. Šibalsky na mňa pozeral spod kríkov a pískavým hláskom sa pokúšal nadviazať kamarátstvo. Zvedavé mláďa, ktoré na svete ešte nepoznalo nič okrem matky, súrodencov a hier.

Keď mi Elkeraz večer zavolala, nech rýchlo prídem, že našla na ceste zrazenú mačku, tušil som, o koho ide.

Kým som pribehol, Elke ho preniesla na chodník, aby ho autá nerozjazdili na kašu. Bol nehybný, hlávka od krvi, ale dýchal; zľaknuté očká široko roztvorené. Jemne som ho zabalil do plachty, ktorú som doniesol so sebou, a hneď sme uháňali autom k nášmu veterinárovi.

Mal už pár mesiacov, no stále to bol mladučký kocúrik. Trochu ako náš Pásik - dlhé pruhy, ale celkovo svetlejší a sivší. V aute som mu neprestajne čosi rozprával. Mal krásne číre oči - hoci teraz trochu privreté a otupené bolesťou. Z ľavého ucha, spánku a nosíka mu kvapkala krv a z času na čas namáhavo pregĺgal. Vravel som mu, nech len vydrží, že mu pomôžeme, ak je to len trochu v ľudských silách. Dýchal namáhavo, ale pravidelne. V istom okamihu sa dokonca pokúšal postaviť na pravú pravú labku. Pozeral na mňa tými dôverčivými očami a ja som zúfalo veril, že sa z toho dostane.

Lekár bol veľmi správny. Ochotne nás prijal, aj keď sme prišli narýchlo a mimo ordinačných hodín. Malého najprv očistil od hovienok - tak úplne normálne, prirodzene - a potom ho ukľudňujúco hladil, skúmajúc poranenie. Nenašiel žiadnu zlomeninu, no zistil krvácanie do pľúc, ale ešte vážnejšie bolo čosi iné: neprestávajúci kŕč, ktorý mačiatku celkom skrúcal ľavú prednú labku. Zrejme znak poranenia mozgu alebo miechy. Vraj aj keď sa z toho dostane, je vysoko pravdepodobné, že bude navždy ochrnutý...

Lekár videl iba jedno riešenie. Keď sa nás opýtal, či súhlasíme, mal už v ruke injekciu "nabitú" smrťou.

Ja neviem, sakra: čo sme mali robiť?!!!

Zrejme v záujme ušetrenia času mu nehľadal žilu; pichol ho proste do bruška. To však znamenalo pomalšie šírenie jedu. Dokonca oveľa pomalšie, než očakával sám veterinár. Ten malý statočný kocúrik dýchal ešte aspoň desať minút. Celý čas som ho hladkal. Smrť už mohla byť len vyslobodením. Konečne dýchal plytšie a s čoraz väčšími prestávkami, akoby pokojnejšie. Potom sa mu uvoľnili svaly, dokonca aj tá skrútená labka sa voľne napriamila. Vtedy ho už asi nič nebolelo... už nebol.

Stáli sme okolo dojatí, tichí. Zarazení majestátom smrti. Lekár odmietol akúkoľvek odmenu a sľúbil, že aj o telíčko sa postará.

Bolo mi strašne zle. Nie do plaču, len proste mizerne. Ja som mu predsa sľúbil, že pre neho spravíme, čo bude možné... no spravili sme to? Neviem, komu kocúrik patril, ale predstavoval som si deti, ktoré ho mali rady, a ktoré by možno v tom kritickom momente povedali: "nie, my sa o neho budeme starať, aj keby mal byť celý život ochrnutý".

Slzy prišli neskôr, v kľude noci. A potom nasledovný deň, v práci, keď som si na svetri našiel škvrnky od krvi.

Niekto by povedal, že som príliš jemnocitný - veď to bolo len zviera. Avšak aký je rozdiel medzi zvieratami a ľuďmi? Veď predsa tiež dokážu cítiť, premýšľať, snívať, vedia sa hrať, tešiť, hnevať, ľúbiť i žiarliť. Vari sú menejcenné len zato, že o tom všetkom nedokážu rozprávať, klábosiť tak, ako my?

Veľmi som cítil potrebu niečo napísať, aby ostala aspoň nejaká pamiatka na to malé dobrosrdečné stvorenie, ktorého príchod a odchod si veľký svet ani nevšimol. Aspoň krátka správička na počesť jedného statočného kocúrika, ktorý už nie je.

   
Monday 3. January, 2005, Brussel, Belgium

 animal death kocúr smrť tomcat cat

Return to the article list.