23. október 1971, Stará Lesná

Edited by Vacilando. Last updated 28. November, 2014.

Deň po kalamite (24. október 1971)
Rok 1971 bol v našej rodine zlomovým dvomi osudovými udalosťami.
 
V marci zomrela moja mamička Karolínka a o mesiac na to sa nám narodil Tomyka.
 
Bývali sme v Košiciach. Dedko sa rozhodol predčasne odísť do dôchodku a bolo potrebné pomáhať mu so sťahovaním sa zo Žľabov. Podnájomníci z nášho kežmarského domu nie a nie odísť, preto sa dedko provizórne aj s celým zariadením sťahoval na chatu a čo sa do nej nevmestilo, uložil v jednej zo starolesnianských garáží (svetlá orechová spálňa). Okrúhly jedálenský stôl a knižnica so sklenými dverami sa ocitli v kežmarskom dome v garáži medzi uhlím. Všeličo sa porozdávalo, niečo postrácalo a podobne.
 
Auto sme nemali. Stávalo sa často, že cez víkendy tatko cestoval z Košíc za dedkom a pomáhal mu a ja som bola v Košiciach s malým Tomykom.
 
Prišla jeseň a dedko bol stále smutný, tak sme sa rozhodli, že k nemu pôjdem s Tomykom na nejaký čas na chatu. Didku tiež nebolo treba dvakrát presviedčať. Ktosi nás tam doteperil autom so všetkými plienkami, fľaštičkami, sunarmi, kočíkom, atď. Tatko nám narúbal kopu dreva na celý týždeň, dedko navaril fazuľovú polievku a my sme sa radostne udomácňovali. Tomykovi sme namiesto postieľky priviazali na veľkú posteľ jeho ohrádku. Pampersky existovali len v Tuzexe, takže som na sporáčiku denne vyvárala plienočky a potom som ich vo sviežej horskej bystrine pláchala, kým som si cítila ruky. Keď som ich prestala cítiť, dala som si fajčiarsku pauzu a potom znovu. Didko hovorievala, že sa na to nemôže pozerať a že raz budem mať reumu "jak zákon káže".
 
Takto sme v pohode prežili pár pekných týždňov, tešiac sa vždy na piatok večer, keď prichádzal z Košíc tatko s plným ruksakom, novinami a všelijakými inými novinkami. Išiel peši cez les a potme od zastávky električky až k hotelom, kde ho dedko čakával na križovatke s veľkým petrolejovým lampášom.
 
V tie dni sa Tomyka ako šesťmesačný naučil na našu veľkú radosť sedieť. Dedko preňho vymyslel bezpečné sedadlo v jednom zo zelených kresielok, na ktoré pripevnil svoj opasok a Tomyka nám predvádzal ako sa vie pekne hojdať, ba aj spinkať. Cumlík nikdy nepoznal a keď bol nepokojný, dedko nám ukázal čo treba robiť: zaviazal do svojej vreckovky kocku cukru a dal ju Tomykovi cmúľať, tvrdiac, že v jeho detstve boli také lízatká. Tomyka to bez mihnutia oka akceptoval a rád dal liznúť aj Bukšine.
 
Bol október, ale v Starej Lesnej už občas snežilo a bolo chladno. Tomyka spával každé popoludnie vonku v kočíku, rukavice mal vždy vyzlečené, aj keď sme mu ich priväzovali k rúčkam. Jedno popoludnie sme hrali karty tak zaujato, že sme naňho skoro zabudli. Iba dedko sa vyklonil z okna a hovorí: Tomyka je zasnežený. A nevadí, že má modrasté ústa?
 
Vybehla som ako divá zachraňovať zmrznuté dieťa, ale ono sa práve zobudilo a s úsmevom čosi gagotalo (možno sa mu niečo pekné snívalo?) Jednoducho bezproblémové batoľa!
 
22. októbra bol piatok a vonku sa nezvyčajne oteplilo. Až na 20 stupňov Celzia.
 
Plienky sa príjemne sušili na šnúre ako v lete, sedeli sme vonku a dedko prehlásil, že to nie je s kostolným poriadkom.
 
Večer mal prísť tatko, veľmi sme sa všetci tešili. Dedko ho ako vždy išiel čakať aj s Bukšinou. Po radostnom zvítaní a konštatovaní nezvyčajného letného počasia sme zistili, že Bukšina nechce ísť do chaty – jednoducho odmietala prísť dnu, čo dedka ešte viac utvrdilo v domnienke, že sa "niečo stane".
 
Večer príjemne ubiehal aj preto, že Didko otvorila vzácne maďarské víno "Ordögvér" (diabolská krv), ktoré si priniesla z Budapešti a tvrdila, že ho otvorí pri zvláštnej príležitosti. Mala na to nos. Tá fľaša je odvtedy na chate v kuchyni.
 
Pozreli sme si jeden z mála starých katastrofických filmov, ktoré vtedy išli v TV. Až keď sme okolo polnoci vypli televízor, začali sme registrovať silnejúci vietor, ktorý už začínal trieskať okenicami. Tomyka v hornej izbe zdravo spinkal. Didko si išla tiež ľahnúť, ale my traja s dedkom sme začali rozvíjať teórie na tému orkán. Chceli sme vyjsť vonku, ale hučiaci víchor nám priplesol dvere. Pod strieškou nad schodami dlho býval vo veľkej pavučine pavúk Jožko, dedkov kamarát, ktorému dedko prinášal potravu, hýčkajúc ho najlepšími mäsiarkami. Bohužiaľ Jožkova pavučina na dedkovo veľké sklamanie povolila a Jožka odfúklo.
 
Stromy sa podivne krútili, ako palmy vo filmoch z exotických krajín a bolo počuť praskot stoviek lámaných smrekov. Tatko chcel čo najskôr zabuchnúť dvere a zabudnúc, že dedko má medzi nimi hlavu, ho skoro o ňu pripravil.
 
Uvažovali sme, že pôjdeme pre istotu radšej do pivnice. Dedko nahlas uvažoval o možnosti, že taký silný orkán nám môže nadvihnúť strechu ako klobúk a odniesť ju. To nás postavilo na nohy a utekali sme hore pre Tomyku. V okamihu, keď sme boli na hornej chodbe sme počuli ohlušujúci rachot a mali sme pocit, že spadla bomba. Bolo to šesť hrubých smrekov, ktoré spadli na strechu, našťastie trošku šikmo a dvojfázovo (čiže najprv tri a potom ďalšie tri), takže sa po nej zošmykli a nezlomili ju. Spadli tesne pred pivničné dvere, nad ktorými ešte nebol prístrešok a siahali do výšky kuchynského okna. Keby sme boli v pivnici, tak sa z nej nedostaneme.
 
Mobily neboli.
 
Kričali sme na seba, lebo sme sa v tom hukote vôbec nepočuli.
 
Evakuovali sme z hornej izby aj Didku. Tomyku sme v kočíku uložili do kuchyne a my sme sa triasli v obývačke. Dedko povedal, že zlatokopovia na Aljaške museli prežiť aj horšie veci, čo nás – neviem prečo - trošku ukľudnilo. Boli štyri hodiny ráno a my sme boli vybudení, prekávovaní, prefajčení a riadne prestrašení.
 
Chata sa otriasala, bolo počuť silný hukot a my sme si vôbec nevedeli predstaviť, čo ráno uvidíme.
 
Uvideli sme inú krajinu. Popadané stromy boli aj na drevárni aj krížom cez potôčik, ktorý sme používali ako chladničku a v ktorej nám beznádejne uviazla kuchta s polievkou a mlieko pre Tomyku. Nedalo sa vyjsť vchodovými dverami. Našťastie pred oknom z obývačky bol tiež spadnutý mohutný smrek, z ktorého sme len natiahnutím ruky odtŕhali šišky a urobili oheň v peci. Z vody, ktorú sme mali našťastie v hrnci a práškového sunaru som Tomykovi urobila ranný sunar do fľaše.
 
Dreváreň bola nedostupná a normálna úniková cesta na parkovisko zarúbaná. Dedko sa vrátil z prieskumnej cesty smerom na parkovisko s tým, že tadiaľ ani za rok... Cesta na parkovisko bola zapadaná stromami do výšky štyroch metrov.
 
Ostávala lesná cesta okolo cigánskej osady, ktorú sme dovtedy používali len na prechádzky.
 
V priebehu dňa sa prekliesnil sekerou jeden sused, ktorý sa išiel pozrieť na svoju chatu a na nás – dokonca s dieťaťom - sa díval ako na zjavenie, neveriac, že sme to prežili. Odkázali sme po ňom i (dnes už nežijúcemu) ujovi Meltzerovi, aby nás vyzdvihol v dedine autom a odviezol do Popradu.
 
Dedko nás aj s plne naloženým kočíkom odprevadil lesnou cestou až do dediny, odfotil nás, máme o tom dokument a ujo nás odviezol na stanicu v Poprade. Vo vlaku sme pôsobili trošku ako Cigáni - vyúdení dymom, neumytí, Tomyka v pobryndanom svetríku a tatík so streniskom na brade, ale... šťastní!
 

  
Gabriela Fülöppová
 
Saturday 23. October, 1971, Stará Lesná, Czechoslovakia

 cottage chata hurricane orkán wind Gabriela Fülöppová Tomáš J. Fülöpp Tomáš Fülöpp st. Alojz Krupitzer

1971-10-23
Return to the article list.